Holé skaly napokon vystriedali listnaté a ihličnaté lesy. Na každom rohu sa pásli okrem kráv aj bizóny a o to väčšie očakávania sme mali od známeho parku Yellowstone. Roadtrip po USA.
Veľké šedo nad nami sa začalo pretrhávať, no čím sme stúpali viac do kopca, tým bolo hmlistejšie. Zaparkovali sme na niekoľko poschodovom obrovskom parkovisku a po vyjdení pár schodov sme stáli pred jednou z najväčších a najvýznamnejších národných pamiatok v USA.
Mount Rushmore National Memorial
Nevedel som sa dočkať, až prídeme čo najbližšie. Niekoľko desiatok metroch štvorcových mramorovo kamenného námestíčka s vysokými stĺpmi s vlajkami mi pripomínalo bratislavský Slavín. Ibaže sa tu prechádzalo ľudia, stál tu otvorený obchodík s darčekovými i nedarčekovými predmetmi, kde som si konečne kúpil kožený širák s výšivkou miestnej pamiatky, a bol tu výhľad na štyri hlavy známych prezidentov - najväčších budovateľov Ameriky. Čo iné okrem fotenia by sa tu dalo robiť? A takto sme sa ocitli na snímkach s Abrahamom Lincolnom, Jeffersonom, Roosveltom a prvým prezidentom Georgom Washingtonom.
"Ako to vlastne vytesávali?"
"Ručne. Podľa sadrovej predlohy."
"???"
"Dynamitom odpálili polovicu skaly a ručne otesávali hlavu po hlave."
"To musela byť sranda ťukať Lincolnovi kladivkom do oka."
O pár dolárov chudobnejší sme sadli do auta vrátili sme sa dolu do malej dedinky v strede lesa, kde sme sa zastavili na nejakú tú kávičku.
Roadtrip po USA
Zaujal ma štýl miestnych ľudí. Niekoľko indiánov a zarastených pánov s širákmi na hlavách, koženými nohavicami, vestami a špicatými topánkami ma premiestnilo do dávnej minulosti. Domčeky, obchody, reštaurácie, všetko v štýle divokého západu v modernom prevedení ma dostalo. Už ako malé dieťa som sníval vojsť do krčmy, alebo reštaurácie s vŕzgajúcimi "dvierkami" typických saloonov. Dali sme si na zahriatie horúci čaj.
Vyšlo slnko. Ako na čerta sme minulý krásnu modrú oblohu. Nevadí. Nebolo to až také zlé. Ešte sme vykonali posledné nákupy lacných kožených ručne vyrobených opaskov a boli sme pripravení na absolvovanie ďalšej dlhej cesty obklopenej krásnou čistou prírodou, širokými prériami s pasúcimi sa hovädami.
Dlhé cestovanie sme si spríjemnili hudbou, rozprávaním sa. Na okolí velikánske prérie striedali zelenú a hnedú farbu. Sem-tam zapršalo, zafúkalo, ale inak nás sprevádzal krásny slnečný deň.
Ocitli sme sa v horách. Bledohnedé polámané skaly, jazerá a lesklé plesá nám otvárali ústa.
"Chcem ísť von, vyzerá to nádherne!"
Zastavili sme na plošinke vedľa cesty, a kochali sme krásou obrovskej prírody, skalami a kameňmi.
Holé skaly napokon vystriedali listnaté a ihličnaté lesy. Na každom rohu sa pásli okrem kráv aj bizóny a o to väčšie očakávania sme mali od známeho parku Yellowstone.
"Ja chcem vidieť medveďa," to bolo mojou prioritou návštevy Yellowstone-u.
Počkali sme si chvíľu v zápche pred vstupom do národného parku. Ako v rozprávke Yogi bear mali zamestnanci oblečené "skautské" uniformy. Spomenul som si na sériu knižiek "Príručka mladých svišťov."
Dostali sme informačný leták v podobe novín a študovali sme, čo všetko sa tu v parku dá vidieť. Vďaka mape sme sa zorientovali, kde sa čo nachádza a museli sme dobre zvážiť našu trasu. Človek by si pomyslel, že jednou cestou uvidí všetko. Mýlili sme sa. Aby sme presúvaním sa z miesta na miesto krížom-krážom nestratili veľa hodín, rozhodli sme sa pre jednu najefektívnejšiu trasu.
Kľuky na cestách doľava nám umožňovalo ísť maximálne 40 míľ za hodinu. Za neposlednou zákrutou nastalo sklamanie, šok.
"Ty kokso!"
Zo zeme trčalo snáď nekonečné množstvo dvadsať metrov dlhých hnedo-čiernych palíc. Všade naokolo bol vyhoretý les. Zostali po ňom len stĺpy. Žiadna zeleň, iba mach a sem-tam tráva. Spomedzi mŕtve stromy bolo vidno pred nami každú zákrutu a serpentíny niekoľko stoviek míľ. Spomenul som si na tragédiu v Tatrách. Asi po hodine cesty sme šli okolo novo vysadených stromov. Bolo vidno ako postupovali pri vysádzaní. Chvíľu sme videli dvojmetrové stromy, chvíľu metrové stromčeky. Mladé plné jasnej zelenej farby. "Tu by sme už mohli nájsť toho medveďa!" nedal som pokoj. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou. Nie, nebol to medveď. Museli sme zastaviť v malej kolóne, lebo bizón sa rozhodol, že si na ceste chvíľu postojí. Na blízku bolo viac bizónov, a ľudia nemali problém vystúpiť a prikročiť k bizónom bližšie. Toto som si nemohol nechať ujsť. Vystúpil som z auta a zavalil ma pot a nervozita. Samozrejme som to na sebe nedal vidieť, ale čo ak toto zviera, ktorého má problém zdolať aj pár vlkov (jasné, že nie tu v Yellowstone), dostane nápad sa rozbehnúť proti mne. Chvalabohu som mu/jej bol sympatický a ostal tam stáť žuvajúc svoju čerstvo vyrastenú trávičku. Nelúčil sa, tento sa pásol. Rozlúčil som sa ja s ním a šli sme ďalej.
Gejzíry. Ďalšia raritka parku. Smrad ako z pokazených vajíčka ma niekedy nútili zakryť si nos. Vyvierajúca horúca voda plná síry z obrovskej hĺbky hlasno bublala a bielu paru bolo vidno už z diaľky. "Tá vrana nemá vady!" Stála tam na pilieri a rozprávala sa s každým kto prešiel okolo. Navštívili sme miestne odpočívadlo s obchodíkmi, nakúpili sme pár suvenírov, magnetky, prívesky na kľúče. Zachovali sme sa ako správni zástancovia "zeleného mieru" a darovali sme niekoľko dolárov, určené na obnovu lesov Yellowstonského parku. Dostali sme za to zelené náramky so žltým nápisom YELLOWSTONE. Opustili sme brány národného parku a po pár míľach sme sa ocitli v malej dedinke v štáte Montana. Pôsobilo na mňa tak kovbojsky, že som nemal chuť na nič iné ako dobrý masívny steak. Zavítali sme do reštaurácie v tomto štýle a sadli sme si vo vedľajšej presklenej miestnosti za veľký okrúhly stôl. Čo iné ako steaky sme si mali objednať? Spomedzi všetkých sme si väčšina vybrali stredne ugrilovaný obľúbený "ribeye". "Ako si ho želáte pripraviť?" opýtala sa veľmi milá a sympatická čašníčka. Len tak sme si ju obkukávali a obzerali. "Medium." Priniesla nám prázdne taniere a sami sme si šli z bufetových stolov nabrať zeleninku, na akú sme mali chuť. Nechýbal šalát, rajčinky, uhorka a všeličo iné. Posypali sme si ho riadnou dávkou syru. Už sme dojedli a slečna nás oslovila s ponukou na dezert. Váhali sme, lebo sme sa riadne nasýtili, ale že nebudeme robiť formu, nech to stojí, čo to stojí. Bola taká sympatická. O chvíľu priniesla na tanieri veľkú tmavohnedú kocku s bielou penou na vchu a kúskami čokolády. Riadny kus koláča. Oči sa nám roztvorili a spodné sánky padli dolu, keď priniesli ďalšie štyri také isté kusy. "Toto nedám celé..., uff!" Iba sme typovali, že kto to zje. Stávky samozrejme padli na mňa, aj som im chcel urobiť radosť, ale ako labužník som zlyhal. Za to Robo zmákol celú porciu. "Poprosím účet," nejaké tie srandičky okolo toho, že odkiaľ sme sa nevynechali. "To nemôže byť pravda!" Účet bol oproti iným reštauráciám dáky nízky. A že koláč? Stál iba 1,70 $. "Wow!!!" Po ďalších hodinách trávených v našej bordovej Olinke sme opäť raz išli spať do motela. "Totti," Kajo zakričal. "Kým chalani vybavia izbu, poďme kúpiť večeru." Bol to dobrý nápad, lebo sme sa museli opäť rozdeliť, aby sme nešli spolu naraz do izby. Na lepší spánok sme si kopli trochu Jim Beam a tým sme uzavreli ďalšiu časť výletu. Ešte neprešla ani štvrtina! Ach, zajtra zasa celý deň v aute... We are going to Saan Fraanciscooooooo... viac na www.lussko.blogspot.com
