Nezabudnuteľné dobrodružstvo: Let motorovým rogalom ponad Nízke Tatry

Kto má dobrodružnú povahu a strach z výšin mu je cudzí, má možnosť si pozrieť nádhernú slovenskú krajinu „zhora“. Stačí sa len pohodlne usadiť v motorovom rogale, pevne sa pripútať a pripraviť sa na let plný zážitkov.

Vždy som im závidela. Vtákom. Voľnosť, slobodu, krídla. Len tak si vzlietnuť k nebu, nechať sa unášať vysoko v oblakoch, naháňať sa s vetrom opreteky. Ako dieťa sa tešiť z veľkolepého výhľadu, čarovných miest a dlhých ciest. Tak som sa rozhodla svoje túžby konečne naplniť...

Keď sa plnia sny

Nahovoriť ma na lietanie nebol vôbec žiadny problém. Hlavne, keď mi sused, Paľo Risík, už dva roky rozpráva, aký je úžasný a nezabudnuteľný pocit pozerať sa na svet „z vtáčej perspektívy“. Veď áno, áno, aj let na dovolenku za teplom sa počíta, ale hodinový výlet ponad oblaky motorovým rogalom, s vetrom vo vlasoch a prilbou na brčkavej hlave, to vám je, milí tuláci, celkom iná káva!

Náš predpokladaný odlet z malého letiska neďaleko Liptovského Hrádku bol pri priaznivom počasí naplánovaný na 7:30, meškanie posádky sa nepripúšťalo. Už dopredu som dostala presné inštrukcie týkajúce sa oblečenia a pocitovej teploty vo výške takmer 3 km nad zemou. Hoci bolo leto v plnom prúde, nič som nepodcenila a zo skrine som vytiahla zimnú bundu, teplé nohavice, pevnú obuv a rukavice. V rogale totižto nesedíte v kabíne, ani inom uzavretom priestore. Práve pre jeho bezprostrednosť a kontakt s prostredím je tento druh lietania taký obľúbený a nezabudnuteľný.

Ponad hory, lúky, polia

Motorové rogalo na vzlietnutie potrebuje asi 80 metrov dlhú dráhu. Do vzduchu sa dostane v priebehu niekoľkých sekúnd a rozpätie krídel 10,5 m zaručí pasažierom príjemný let. Potom ako nám bez problémov tzv. „letecký špeditér“ vysielačkou schválil naše vzdušné plány a zaželal príjemný let, stali sme sa oficiálne súčasťou vzdušného priestoru.

Och, tam hore som skoro dýchať zabudla z toľkého úžasu a čistej krásy. Okrem dvoch, troch oblakov nám takmer nič nebránilo vo výhľade, slnko sa len veľmi lenivo šplhalo vyššie na oblohu. Vybrala som si trasu ponad Nízke Tatry: Jánska dolina – Chopok – Ďumbier – Čertovica – Nižná Boca. Nevedela som sa vynadívať. Raz doprava, raz doľava, vrtela som sa ako na kolotoči, aby mi nič neuniklo. Fotoaparát cvakal ako o život, chcela som všetko zdokumentovať. Rada by som povedala, že sa mi to aj podarilo, ale to, čo vidíte na vlastné oči, je oproti fotografiám obohatené o jednu podstatnú a v istom zmysle pre každého tajnú ingredienciu: vlastnú neopakovateľnú skúsenosť. Ale nebudem vás klamať, fotky mi veru vyšli! Nemyslíte?

Letom svetom

Ľahučko ako pierko sme brázdili vzduchom a míňali mohutné pohoria, ktoré som prešla niekoľkokrát, vyšliapané chodníky, ktorými som už kráčala, zelené hory a farebné lúky, ktoré som obdivovala. Tentokrát boli akési iné, impozantnejšie, veľkolepejšie, čarovnejšie, no stále dôverne známe. Krúžili sme ponad Chopok, Čertovicu, či dedinku Vavrišovo a to všetko v priebehu niekoľkých desiatok minút. Prírodu navôkol sme mali ako na dlani, o každom človiečiku sme v to ráno mali prehľad, zhora nám nič neuniklo. V turistických topánkach, s batohom na chrbte by som si aj nohy zodrala, kým by som takúto prechádzku zvládla, nehovoriac o absencii „pastvy pre oči“.

Až na niekoľko prúdov vo vzduchu, ktoré nás z času na čas vytrhli z letargie, bol let pohodový. Pilot ma cez vysielačku oboznámil so všetkými názvami jednotlivých kopcov a pohorí, pravidelne informoval o výške a rýchlosti letu, dával inštrukcie kam v ktorú chvíľu uprieť zrak. Ja som ho na oplátku zase trápila zvedavými otázkami: veď predsa nelietam každý deň! Mal však so mnou veľkú trpezlivosť, za čo mu veľmi ďakujem.

Keby bolo na mne, ani nezosadneme. Preleteli by sme ponad celé Slovensko a potom by sme zamierili ešte ďalej. Niekam, kam sa „po svojich“ nedá dostať a čaká tam veľa nevídaných prekvapení. Snáď nabudúce.