Videli ste už na ulici mamuta? Nie? Ani ja. Viete si, ale predstaviť ten pocit? Niečo veľké, nepatričné, prehistorické, čosi, čo existovalo, ale do dnešnej každodennosti nepatrí! Takýto pocit ma prepadol vo Viedni, keď som uvidel prvú protileteckú vežu (Flaktürm) bez okrášľujúceho facelifting-u.
Vežu „v pôvodnom znení“ betónovej surovosti, šedivej nevzhľadnosti, stavbu, ktorá bola, akoby nebola z tohto sveta. Ak vyhľadávate nejakých typ stavieb, napríklad gotické kostoly, po istom čase sa vám začnú zlievať do masy „krupičnej kaše“. Vyhľadávam industriálne pamiatky (rozumejte tým aj vojenské objekty). Páčia si mi, zaujímajú ma. Vnútorne som na ne nastavený. Tuším, čo uvidím. Toto nie! Vymkli sa! Úplne.
Predstavte si parčík, prípadne veľký mestský park a tam ako z ničoho k nebu trčiaci Trifid! Mimozemská rastlina! Dračí zub z gréckych bájí! Fazuľa z príbehu Jack a fazuľa, ktorá zabudla vyrásť do neba, ale skamenela (zbetónovateľa) krátko potom ako vyrašila zo zeme (povedzme, že sa zastavila vo výške 9. poschodia klasického paneláku). Veže vyzerajú monstrózne, určite až strašidelne, ak ich nepoznáte, možno neporozumiete ich účelu, ale ak budia odpor, neviem si predstaviť, pocity, tých, ktorí sedeli na ich strechách, na ich pavlačiach, na ich palebných balkónoch. Hľadeli k nebu, počuli motory lietadiel, videli dráhy striel, ktoré ich mali zabiť a oni sami, v ohlušujúcom rachote pálili nad seba. Aby zabili tých, čo ich chcú zabiť.
Jednoduché ako facka, tá superpevná stavba bolo palebné postavenie pre protiletecké guľomety, kanóny, zameriavacie zariadenia a vo vnútri, niekde v útrobách svojich betónových stien ukrývala ľudí, ktorých mohli zabiť letecké bomby. Vojna. Druhá svetová vojna s novým receptom, kobercovým bombardovaním.
Stoja, tam kde ich postavili, ešte aj dnes. Ich likvidácia by bola tak náročná, že sa to jednoducho neoplatí.
Protilietadlové veže v čase svojho vzniku
Šestica viedenských obranných a ochranných protilietadlových veží bola postavená v rokoch 1942 až 1945. Autorom ich architektúry je Friedrich Tamms, ktorý zvolil možnosť veže stavať ako dvojičky. Jedna z nich poskytla priestor pre ťažké a ľahké delostrelectvo a druhá pre navádzaciu a komunikačnú techniku a svetlomety. Všetky veže súčasne poskytovali priestor ako protiletecké kryty pre civilné obyvateľstvo, väčšina aj nemocničné a ošetrovacie priestory, dokonca miestnosti pre továrenskú výrobu a samozrejme zázemie pre bojovú jednotku a riadenie bojových operácií. Mimochodom kapacita priestorov bola vypočítaná pre 30 tisíc ľudí.
Výstavbu údajne nariadil 9. septembra 1942 sám Hitler. Ten dokonca korigoval plán pôvodného rozmiestnenia veží v častiach Schmelz, Praterr, Floridsdorf, pretože vzdialenosť medzi nimi sa mu zdala priveľká a ochrana centra mesta sústredená okolo Stephansdom-u slabá. Preto boli vytipované parky Augarten, Arenbergpark a Esterházypark pri Mariahilferstrase (dvojičku má na Stiftgasse).
Rozhodujúcu úlohu hral faktor dostupnosti železnicou, alebo električkou traťou. Bol to jediný rozumný a kapacitne dostačujúci spôsob dopravy stavebného materiálu na miesto určenia. Ak poznáte trochu dôvernejšie Viedeň, viete, že mimo ústredného ringu sú vo Viedni uličky úzke, krivolaké, doplnené o domy nízke a zvláštne tvarované. Viedeň nie sú len výstavné bulváry a široké ulice.
Operačný rádius (palebné pokrytie) kanónov (pôvodne 128 mm protilietadlové dvojča) malo byť do vzdialenosti 20 km. Na konci vojny boli všetky veže bojaschopné a vybavené príslušnou technikou. V prípade víťazstva hitlerovského Nemecka sa počítalo s tým, že ich následne obložia mramorom a zasvätia ich pamiatke padlých vojakov.
Dvojica Haus des Meeres – Stiftkaserne
(adresa Fritz-Grünbaum-Platz 1, Stiftgasse 2a)
Jediná dvojica, ktorá nie je vo vzájomnej blízkosti niekoľkých desiatok metrov, je označená ako vývojový typ III, bola vybudovaná od októbra 1943 do júla 1944 a jednu z nich uvidíte asi len z väčšej diaľky a aj to len ako „špička ľadovca“. Napriek tomu tu začíname. Haus des Meeres (Dom mora, Leitturm) je intenzívne navštevovaná viedenská atrakcia, ktorá vo svojim interiéri ukrýva malú expozíciu venovanú bojovej histórii objektov a je to v súčasnosti jediná z veží, ktorá je otvorená verejnosti. Pôvodne riadiaca veža prešla „faceliftingovými“ úpravami, ktoré z nej robia najmenej rozpoznateľný pamätník 2. svetovej vojny.
Stiftkaserne (Gefechtsturm) je iný oriešok. Šestnásťstranný pôdorys, 32 rohov nad obopínajúcou plošinou, protiletecký kryt s miestnosťami pre ríšsku poštu, kanceláriami pre starostu mesta, palebné pozície prekryté kupolou. Toto všetko si o tomto objekte môžete prečítať. Našli sme ho, napochodoval som priamo ku vrátnici a na moje We are looking for Flaktürme, reagoval službukonajúci vojak rázne, slušne, nekompromisne. Najhrozivejšie pôsobilo slovné spojenie security area. Vyzeral som ako Nevedko z uzatvoreného oddelenia psychiatrickej nemocnice. Možno prehlbujúci sa strach v mojich očiach doviedol toho vojaka k tomu, že mi vysvetlil, aby som šiel do Haus des Meeres a z vyhliadkovej plošiny si nafotil strechu ... Tým chcem povedať, že aj vojaci neutrálnych krajín budia rešpekt. Neodvrával som, opakovane som ďakoval a krokom Popolušky utekajúcej z polnočného bálu som zmizol preč.
Bojová veža je vlastníctvom Rakúskej republiky a poskytuje priestor pre vojenskú federálnu inštitúciu, niečo ako naše Ministerstvo obrany a vrchné velenie armády spolu. To nie je všetko, s vežou sa počíta ako s rýchlo dostupným núdzovým prístreškom pre rakúskeho prezidenta v čase ohrozenia štátu. Zodpovedne vyhlasujem, že keby som si toto naštudoval pred návštevou Viedne, tak suverénne by som k tej vrátnici nepristupoval.
Augarten, dvojica veží s krycím názvom „Peter“
(adresa Augarten, Obere Augartenstrasse, tiež Wasnergasse)
Obe veže postavili od júla 1944 do januára 1945. Bojová veža (Gefechtsturm) so svojimi 13 podlažiami je o dva metre vyššia ako riadiaca veža (dvanásť poschodová Leitturm). Napriek tomu ich vrcholová hrana je v rovnakej výške. Stavba rešpektovala sklon terénu.
Bojová veža je najvyššia zo všetkých viedenských. Pôvodne sa plánovalo, že ju ukončia desiatym poschodím, to sa však začiatkom roka 1944 zmenilo. Hrúbka jej stien dosahuje pri vonkajšom prstenci 2,5 metra a vnútorný má hrúbku od 1,4 do 1 jedného metra. Interiér ukrýval dva muničné výťahy končiace vo výške štvrtého podlažia, žeriav na prepravu munície a vymeniteľných hlavní pre zbrane, plynotesné dvere, sprchy a dokonca aj detoxikačné komory. Spodné poschodia poskytli priestor pre Wiener Radiowerke-Aktiengesellschaft (Wirag) a zbrojovku, o ktorej výrobnom programe sa mi nepodarilo nič zistiť.
Vzdialenosť medzi riadiacou a bojovou vežo v Augartenparku je 400 metrov. Architektonicky sú rozdielne ako Laurel a Hardy. Chudá, tenká, vysoká, bojová. Mohutná, okrúhla, zdanlivo nižšia, riadiaca. Rádio zameriavacie zariadenie riadiacej veže bolo stacionárne, nezasúvalo sa.
Arenbergpark, dvojica veží s krycím názvom „Valerian“
S ich výstavbou sa začalo v decembri 1942 a hotové boli v októbri 1943. Obe veže sú označené ako typ II a skutočne sa na seba zo všetkých dvojičiek najviac podobajú.
Bojová veža je najmohutnejšia vo Viedni. Najväčšia hrúbka jej stien dosahuje sedem metrov. Strop v najpevnejšej časti dosahuje hrúbku 4 metrov. Pôvodne sem nainštalovali dvojičku 88 mm diel, neskôr ich nahradili delá s rážou 10,5 cm a finálna výzbroj boli delá s 128 mm. V interiéri nechýbal priestor pre civilné obyvateľstvo, plne vybavená nemocnica, výrobné priestory pre továreň na letecké motory, priestory veliteľstva Gaupropaganda, viedenskej rozhlasovej stanice a fabriky Siemes&Halke.
Rovnako riadiaca veža poskytla priestor pre ošetrovňu a náhradné ubytovanie pre pacientov nemocnice Rudolfstiftung. Bežnému využitiu sa vymyká rezervoár na vodu vo výške tretieho poschodia. V hornej časti veže sa nachádza šachta, ktorá pravdepodobne slúžila ako úkryt pre zameriavacie zariadenie.
Pripodobniť umiestnenie tejto dvojice k umiestneniu v inom meste je zdanlivo jednoduché, ťažko predstaviteľné. Priestor parku vymedzujú secesné domy z prelomu 19. a 20. storočia. Honosné, mestské domy, ktoré poskytli bývanie pre vyššiu strednú vrstvu (z takých bytov sa totiž odchádzalo bývať už len do mestských víl, alebo na cintorín). Bohato dekorované, zjavne veľmi moderné. Parčík je drobný, oproti výstavným veľkým mestským parkom, ale nie až tak malý, aby sa na jeho plochu nezmestilo niekoľko futbalových ihrísk. Na jednom a na druhom konci obrovské, ale naozaj , že obrovské betónové veže. Akoby niekto hral šach so slonovinovými figúrkami a odrazu medzi ne postavil nevzhľadné, dvakrát väčšie z olova.
Floridsdorfer, nenavštívená, nevidená, nedokončená, nepoužitá veža
(adresa Gerichtsgasse 1B)
Podľa rakúskych zdrojov ide čiastočne o protilietadlovú vežu, ale len o bunker. Mala slúžiť na ochranu priemyselných a továrenských komplexov v okolí pred nízko letiacimi bojovými strojmi. Ibaže americká a britská stratégia sa v priebehu vojny rýchlo ustálila na bombardovaní z veľkých výšok, preto stavba stratila zmysel. Napriek tomu sa v nemeckých zdrojoch objavuje ako Flaktürme vo Viedni. Má mať osemuholníkový pôdorys a hrúbku stien asi 1,5 metra.
Ako k vežiam
Nie je to komplikované, je to len trochu časovo náročné. Nemal by som odvahu odporučiť komukoľvek návštevu veží vlastným autom. Dovoliť si to môže hádam len ten, kto po Viedni jazdil, jazdí, pozná ju. Všetky objekty sú relatívne dobre dosiahnuteľné metrom. Pravdou však je, že my sme cestovali aj električkou a autobusom. Netreba sa zľaknúť, treba si len naštudovať aspoň približne možnosti spojov cez https://www.wienerlinien.at/route-planen, mať po ruke spoľahlivý mobil a veriť, že google maps, nebudú príliš blbnúť.
Na toto upozorňujem úplne osobitne, pretože v intenzívnej mestskej zástavbe niekedy aj všemocný google narazí na svoje limity. V takej chvíli u mňa nastupuje môj favorit mapy.cz a bezpečne ma dovedie do cieľa. Teda s omrvinkou našej improvizácie a trochu nervóznejšej komunikácie (Jakub, týmto sa Ti ospravedlňujem, že občas prepadnem presvedčeniu, že otcovskú autoritu mám uplatniť, aj keď strácam smer pochodu na ulici 😊).
Pred výletom
Chcem napísať, že vidieť tieto pamiatky (pretože rakúsky pamiatkový úrad ich naozaj chráni ako pamiatky) sa oplatí vidieť. Sú to skutočne unikátne stavby. Zabudnite na to, že ich primárna funkcia je vojenská. Architektonicky ide o niečo unikátne (podobne ako mnohé hrady, ktoré nie sú rovnako nič iné len vojnové stavby). Nezvyknem deliť pamiatky na zaujímavé pre ženy, zaujímavé pre mužov, ak by som to robil, tak vyhlásim, že tieto pamiatky sú unisex zaujímavé.
