Keďže sa zozimilo a môj chrbát si dal pauzu rada sa opäť podelím o moje tohtoročné zážitky na horách. Jedným z nich bol prechod pohorím Tribeč, ktoré už ani nejdem opäť písať ako ma pohltilo svojím tichom a skromnou krásou. Prechod som šla v horúcom auguste a zasa sa mi len potvrdilo, že nie je miesta na Slovensku čo by vám nezobralo dych.
Deň 1. Nitra - Zobor - Žibrica - Žirany - hrad Gýmeš
1x autobus, 2x vlak a už som stála o 9tej v rozpálenej Nitre. Na to ako bolo skoro z asfaltu sálalo šialene teplo a mňa čakal dlhý prechod cez celé mesto. Hodinu a pol som sa piekla zaživa kým som sa dostala do lesa. To že sa v tejto oblasti pestuje hrozno som vedela ale prekvapilo ma koľko ľudí tu pestuje marhule, dokonca figy. Cesta na Zobor nebola nijak náročná ale zasmiala som sa nad poznámkou jednej mamičky, ktorá dieťaťu vysvetľovala že som pravdepodobne veľmi dlho na cestách. Super po necelých troch hodinách vyzerám ako bezdomovec :D.
O Zobore som počula veľa a naozaj pri vysielači prekvapil dokonalý výhľad na celú Nitru kde väčšina ľudí končí, keď si však prejdete ešte 10min. k značke vrcholu Zobor tam bol pre mňa ten pravý výhľad.
Po ceste na Žibricu rozmýšľam o poverách ktoré kolujú o Tribeči. Minimálne fakt o ľuďoch ktorý sa našli porezaný môžem rozumne vysvetliť. Keďže je cesta plná miliónov ostrých kamienkov na každom kúsku tak jeden pád určite stačí na škaredé rany. A tak dávam pozor na každý krok a prichádzam na Žibricu. Nádherné pokojné miesto kde sa nachádza hojdačka nad lesom. Miesto je skôr opustená a tak si môžete robiť fotky do nekonečna pokiaľ vás má kto odfotiť alebo viete použiť samospúšť :D.
Prechádzam cez šialene tiché lesy kde jediným zvukom je môj dych. Naháňa mi to zimomriavky a zároveň je to príjemne ukľudňujúce. Listnaté lesy sú po hniezdení vždy tiché. Tribeč sa mi zdá ale najtichšie miesto na svete.
V Žiranoch si odporúčam doplniť vodu. Prameňov tu nie je príliš a už vôbec nič v horúcom lete. Cesta je plná černíc, ktorá sa dajú oberať na hrste.
Pomaly sa dostávam k táborisku Remitáž, kde ukazuje bufet. Trebalo k nemu však odbočiť ale ja som bola v teple taká zmorená, že ma ani nenapadlo. Ako som prichádzala k rybníku Jelenec zažila som asi najkrajší zážitok vo svojom živote. Predstavte si, že ste sám pri rybníku v lese, unavený ale cítite sa ako doma a zrazu začne z lesa v tom tichu spievať asi 50 detí Adiemus z miestneho tábora. Hudba sa stupňuje do refrénu a deti v diaľke spievajú a vy ste najšťastnejší človek na svete. Na toto do konca života nezabudnem ešte teraz mám z toho zážitku zimomriavky.
Na hrad Gýmeš prichádzam skoro. Pracujú tu dvaja dobrovoľníci, ktorý sú ku mne veľmi láskavý ponúknu mi čo môžu a ukážu mi kde si môžem postaviť stan. Snažím sa ich nerušiť. Čakám na západ slnka nad lesom a tento deň pokladám za najkrajší zo všetkých. Večer počúvam nad hlavou netopiere a cvrčky. Nemôžem sa dočkať východu slnka.
Dĺžka trasy: 22km
Čas: 7 hodín
Deň 2. hrad Gýmeš - Kostoľany pod Tribečom - Veľký Tribeč - Medvedí vrch - Javorový vrch - zubria zvernica - hrad Hrušov
Ráno sa začalo prekrásnym východom slnka (titulná fotografia). Skoro ráno som schádzala cez les do dediny Kostoľany pod Tribečom. Neviem prečo sú po celom Tribeči rozpadnuté ohrady ale páči sa mi to. Človek si nemôže len tak kde chce prechádzať a tak to tu vyzerá záhadne a svoje cestičky pozná len zver. V tomto malom úseku som sa cítila ako v inom svete. Odporúčam pozrieť!
V Kostoľanom som súrne potrebovala doplniť vodu a tak som čakala na prvých obyvateľov kým sa zobudia nech mi poradia ktorý prameň je pitný. Dobre som spravila pitný bol len 1 z 3.
Teplota stúpala a aj ja som stúpala na Veľký Tribeč. Samota, pokoj, veľa sŕn a laní. Dostala som sa do roja mušiek ktoré sa mi z nejakého dôvodu neustále snažili sadnúť do očí. Hocikedy som sa pozabudla a otvorila som oči dokorán skončila som s muškami v očiach.
Vrch Tríbeča mi neprišiel ako to najlepšie čo som za 3 dni videla. Pekný vŕšok na ktorom pre mňa nepríjemne pôsobili kríže.
Cesta z Veľkého Tribeča na Medvedí a Javorový vrch bola nádherná. Vietor fúkal a vysoká tráva sa vlnila okolo. Nikde nikto. Na Javorovom vrchu som si uvarila obed a teplo ma začalo opäť zmáhať. Bolo mi príjemne a s motýľmi som si pochutnávala na pikantných kuracích krídelkach, ktoré som si nechávala na horšie časy keď budem naozaj unavená.
Nedržala som sa červenej trasy, ktorá viac menej prechádza cez dediny ale dlho som vyberala čo si vlastne pozrieť a čo vynechať. Nad Čiernym hradom vyhrala zubria zvernica. Kombinovala som všetky farby trás aj s cyklistickými aby som sa dostala kam potrebujem. Lýtka si už žili vlastným životom a môj ,,kamoš" roj mušiek ma opustil až pred zubrou zvernicou. Konečne som našla prameň kde som mohla zo seba zmyť soľ ktorá mi už rozožierala pery. Zubry sú obrovské zvieratá z ktorých ide strach. Rovnako ako medveďa by som ho asi nechcela stretnúť kúsok pred sebou.
Cez ďalšie zaujímavé miesta a lesy som pokračovala na hrad Hrušov. Tento hrad je veľmi udržiavaný, asi najviac opravený aký som na Slovensku videla. Nachádza sa blízko dediny a preto je úplne nevhodný na prespanie - aj keď krásny. Pobehovala som tu ako koza a nevedela kde sa zložiť. Stan sa mi do skaly nezapichne, v hrade sa spať nedá a neustále do noci sa tu pohybujú ľudia. Jediný prístrešok okupovala skupina cyklistov, ktorá ide niekoľko dní po okrese. Stan som zapichla pod neďalekú jabloň a do pol tretej počúvala spev cyklistov. Nebola to najlepšia noc ale bol to určite zážitok.
Dĺžka trasy: 34km
Čas: 10 hodín
Deň 3. hrad Hrušov - Jedľové Kostoľany - Brezov Štál - Penhýbel - sedlo pod Oselným - Oselný vrch - Veľké Uherce
Ráno som nemala energiu ísť na východ slnka. Spala som asi 3 hodiny a čakal ma deň z polovice po asfalte. V najbližšej dedinke som si nakúpila a motkala sa pomaličky do cieľa.
Keď už som si myslela, že nepríde nič zaujímavé objavil sa les za osadou Brezov. Nádherné, hrubé javory. Nádherne vyčistený les. Kam ste sa len pozreli bola rovina a do nekonečna siahali rady obrovských stromov.
Niekde som sa ledva vládala hýbať. Niekde ma tak ohromil les, že som ani nevedela ako som úseky prešla. Prechádzala som cez oblasti ktoré boli zavreté bránami a nikde sa nikto nenachádzal. Našla som zrúcaniny budov o ktorých sa nikde nepíše a ležala v tráve koľko sa mi len chcelo a kedy sa mi chcelo.
Bol to krásny deň, nenáročný na stúpanie a tak som veľmi skoro prišla až na Oselný vrch. Na vrchu som chcela pôvodne spať ale keď som tam prišla bolo tak málo hodín, že neviem čo by som tam do večera robila. Zamilovala som sa však doň už vo videách od Tomaša Grmana, ktorý ma takto inšpiroval už k návšteve mnohých miest. A keď budem najbližšie vo Veľkých Uherciach pôjdem tam prespať.
Pomaličky som schádzala do Veľkých Uheriec k vodnej nádrži. Bol horúci deň, nádrž bola samé blato a ja som si nemala čo obliecť, ale keď som si ľahla do vody a nechala sa unášať vlnami bolo mi všetko jedno. Bola som najšťastnejším človekom na zemi.
Dĺžka trasy: 36km
Čas: 9 hodín
Myslím, že v tomto prípade je načase zahodiť klebety za hlavu a ísť toto dokonalé miesto preskúmať na vlastné oči a nohy. A mne zasa časť Slovenska prirástla k srdcu.
