Atlantický oceán je pre námorníkov výzvou a v kombinácii s africkými ostrovmi Kapverdy, je pre cestovatelov zárukou zážitku. Originálne miestne obyvateľstvo, ktoré vzniklo premiešaním portugalskej krvy kolonizátorov a afrických otrokov, k tomu neuveriteľný prírodný mix zelenej vegetácie a púšte. Pridajme k tomu ešte zvlnený oceán.
Kapverdy – Cabo Verde alebo ostrovy Zeleného mysu. Tak sa volá súostrovie v Atlantickom oceáne vzdialené približne 570 km od afrického Dakaru. 10 sopečných ostrovov a 8 menších ostrovčekov na rozlohe asi 4000 km štvorcových boli v 15.storočí objavené portugalskými námorníkmi. Podľa polohy sa rozdeľujú na:
- Barlavento – náveterné ostrovy: Sao Antao, Sao Vicente, Santa Luzia, Sao Nicolau, Sal, Boa Vista,
- Sotavento – záveterné ostrovy: Maio, Santiago, Fogo a Brava.
Túto africkú krajinu sa vybrali v roku 2019 spoznať jachtári zo Slovenska a Čiech na čele s nerozlučnou skipperskou dvojicou Tomáš Chudík a Milan Stehlík, plus členovia posádky Oto, Rado a Robo.
Výber termínu pri našich jachtárskych expedíciách je podmienený poveternostnými podmienkami v danom období pre vybranú destináciu a vždy prihliadame aj na podmienky na pevnine aby sme mohli poznať aj vnútrozemie danej oblasti. Na Kapverdoch je na plavbu vhodné obdobie pasátových vetrov v Atlantiku, čo je november až apríl. My sme si vybrali január, čo je ideálna voľba po skončení obdobia dažďov na Kapverdoch, kedy sa ostrovy zazelenajú. Po našej prvej expedícii pred dvomi rokmi, ktorá viedla ostrovmi Sao Vicente, Santa Lucia a Sao Nicolao, sme sa vybrali spoznať ďalšie ostrovy Sal, Boavistu a Santiago.
Príprava na námornú expedíciu je rozdelená vždy do dvoch rovín: výber lode na požičanie od chartrovej spoločnosti, tak aby spĺňala parametre veľkosti pre danú posádku a oblasť plavby. Najviac času venujeme príprave samotnej trasy plavby, tak aby sme vybrali vhodné kotviská a prístavy z pohľadu bezpečnosti. V tomto prípade informácie čerpáme z jachtársky publikácii. Druhá rovina je pomerne jednoduchšia a to je príprava trekov a výletov, na čo nám slúžia dostupné bedekre alebo informácie z internetu. Tiež sa často spoliehame na miestných sprievodcov. Na Kapverdy sme sa dostali letecky po trase Viedeň – Lisabon – Sal.
Ani pohľad z lietadla na nocou zahalené ostrovy Capo Verde nenavráva nič o tom do akej krajiny pristávame. Z vtáčej perspektívy vidno vysvietené mestá a kotviace námorné lode pred prístavmi. Nočná jazda taxíkom z letiska na ostrove Sal do prístavu Palmeira dáva tušiť, čo nás čaká pri východe slnka. Všade je piesok, alebo tmavočervená sopečná drť, z ktorej sem tam rastie nejaká zeleň. Vystupujeme v prístave, a ak niekto čaká marínu v európskom štýle a v nej priviazané lode k mólu, tak je na omyle. Lode sa tu hojdajú priviazané na bójach a k nim sa treba dostať člnom. Mobilné dáta máme vypnuté pre vysoké poplatky a tak WhatsApp kontakt na „base managera“ Russa z chartrovej spoločnosti ostáva nevyužitý. Podriemkáva na svojej lodi, tak ho pokrikom z brehu privoláme. Príde na jednom zo svojich drevených člnov, ktoré sa mu hojdajú pri betónovom móle. S úsmevom sa vítame a vezie nás na našu loď Beneteau 50, ktorá nás čaká v zátoke na bójke.
Ráno vstávame za východu slnka. Krásna zátoka s plachetnicami...a už je to tu. Svieži morský vzduch, vôňa kávy, východ slnka, hojdanie lode, vietor spievajúci v sťažni.
Doobedné procedúry na prebratie lode, nákupy, raňajky aj registráciu na polícii, zvládame s Russom v štýle kapverdského sloganu „No Stress“. V prístave sa ráno stretne celá komunita obce a čakajú na prichádzajúcich rybárov. Ich príchodom sa breh mení na rybí trh, kde si miestni občania kupujú stravu. Ryby a zelenina tu tvoria 90% jedálnička. Samozrejme, že sme tu jediní belosi a preto sme aj stredobodom pozornosti. Miestni obyvatelia nám chcú predať snáď úplne všetko, majú množstvo suvenírov z ebenového dreva, tričká, náhrdelníky, šatky, šiltovky a veľa iného.
Obchody a hlavne reštaurácie tu majú aj Európania. Niekoľko kilometrov dlhé pieskové pláže, s krásnymi vlnami a stabilným vetrom je rajom pre všetkých čo majú radi surfing, kiting, vietor vo vlasoch a piesok na nohách. Užívame si toto letovisko až do západu slnka. Pivko u talianskeho barmana padne dobre pred nasledujúcou dlhou etapou na ostrov Santiago.
Smer ostrov Santiago
Budíček je skoro. Tak skoro až si dáme pre istotu budíka. A za tmy vyťahujeme kotvu, nastavujeme kurz a s obdivom skoro rovníkovej nočnej oblohy sa vydávame v ústrety viac ako 100 míľovej etapy na ostrov Santiago.
Nočná obloha na Kapverdoch je úplne iná ako ju poznáme v našich zemepisných šírkach. Kto sa občas pozrie na hviezdy tak uvidí ten rozdiel. Iné súhvezdia, iné planéty, iná viditeľnosť. Východ slnka je rýchly, bez dlhého brieždenia. Keď slnko začne zohrievať vzduch máme Sal ďaleko za kormou (zadná časť lode), iba v diaľke na ľavoboku sa črtá v opare ostrov Boavista. Ten sa po čase stratí za obzorom a sme na mori úplne sami obklopení len vlnami. Plavbu nám spríjemňujú hravé delfíny, niektoré z nich radi ukazujú svoje akrobatické čísla pred provou lode. Rado často pozerá na obzor, ako to robievali kedysi námorníci, ktorí s pokrikom „zem na obzore“ ohlasovali dlho očakávanú pevninu. Takto vyzerá ostrov Santiago, ktoré sa nám objaví v podvečerných lúčoch. Západ slnka zvýrazní v červenom tóne aj z mora trčiacu sopku Fogo.
mestečkom Tarrafal kotvíme už za tmy. Zámerne si vyberáme toto malé rybárske mestečko na severozápade ostrova Santiago pre jeho kľudnú vidiecku atmosféru a ľahkú dostupnosť k horám. Hlavné mesto ostrova Santiago je Praia a nachádza sa na opačnom konci ostrova. Je zároveň aj hlavným mestom Kapverd. Je vybudované v európskom štýle, s veľkým prístavom, výškovými budovami, obchodmi a administratívou, no je tiež známe vysokou kriminalitou. Preto bola naša voľba vidiecky Tarrafal.
Rybári vracajúci sa ráno z mora na farebných člnoch sú klasickým koloritom ostrovov. Vyťahujú lode na breh a okolo nich sa už trúsia domorodci, ktorí nakupujú ich čerstvé úlovky. Veľmi rýchlo sa dopracujeme na brehu k miestnemu sprievodcovi a mierime s ním na aute do hôr Serra Malagueta. Hneď za mestom ešte stihneme pozrieme väznicu - koncentračný tábor, v ktorom tu až do roku 1974 väznili politických väzňov a odporcov režimu. Stavba, ktorú si trestanci museli postaviť sami vlastnými rukami je dnes múzeom, silno na nás toto miesto zapôsobí.
Necháme sa autom vyviesť skoro až na hrebeň hôr
Tam nás sprievodca vyloží a na otázku kde sa stretneme, sa sprievodca usmeje a povie, že vie kde nás nájde. Spoliehame sa na neho. Úbočiami vysokých a strmých hôr vedie turistický chodník a my z výšky obdivujeme drsnú krásu tejto oblasti, kde príroda a ľudia čakajú na každú kvapku vody. Na úbočiach pestujú kukuricu, banány a hlavne trstinu. Z tej sa potom vyrába miestny grog. Usmiatí domorodci na nás mávajú, bosé deti behajú okolo nás. Vo dvoroch jednoduchých domov híkajú somáre, kvičia prasce, kohúty sedia na stromoch a niekde počuť bučať kravy. Tesne pod vrcholom hrebeňa je spravený veľký rezervoár na pitnú vodu, z ktorej samospádom v hadiciach ide voda do domácnosti. Stretáme pri nej miestneho staršieho muža, ktorý nosí kanistre s vodou na hlave k poliam s kukuricou a polieva ju. Rado mu chce nejako pomôcť, no fyzickú pomoc odmieta, tak mu chce dať aspoň papierovú päť dolárovku. Na tú sa s údivom díva a nakoniec s úsmevom odmieta aj tento dar. Hlbšie v doline nás zastaví černoch a pozve nás na pivo.
Z bambusového domu s plechovou strechou sa vykľuje miestny bar. 8,5% pivo v horúčave robí svoje a bavíme sa veselo s domorodcami. Hráme stolný futbal s mladými černochmi a deti si chodia k nám pre lízatka, ktoré im tu Rado kupuje. Rozdá ich neuveriteľných 35! Máme tušenie, že niektoré z deti to zvrtli niekoľko krát ... :) Spoločné fotky a na naše prekvapenie si rozdáme aj FB adresy. Je čas pokračovať. Zostupujeme údolím v suchom riečisku, kde v období dažďov tečie voda. Domorodci sa v tomto teréne pohybujú rýchlejšie ako my v trekovej obuvi. Na konci doliny, v malom mestečku sadneme do najbližšieho baru a čakáme. Sprievodca sa za polhodinku objaví a s úsmevom naskakujeme k nemu do auta a mierime naspäť do mesta Tarrafal.
Vystupujeme z auta v centre mesta, kde sa koná veľký trh. Na zemi a v rôznych jednoduchých stánkoch predávajú miestny obyvatelia svoj tovar. Oblečenie, bižutéria, veci do domácnosti, elektronika a kto vie čo ešte. V jednom zo stánkov sa dobre najeme, kúpeme sa v mori na pláži a vyhrievame na slnku. Na wifi vybavujeme korešpondenciu s domovom, kontrolujeme predpoveď počasia na mori a pomaly sa nám v hlave črtá ďalší postup našej plavby. Pri zapadajúcom slnku sa nám zas objaví čarovná sopka Fogo, akoby nám chcelo dodať energiu do poveternostne náročnej etapy na ostrov Boavista. Už nečakáme na budíček a v ústrety noci vyťahujeme plachty, aby nás hviezdy viedli za našim cieľom....spenené hrebene vĺn začínajú zmáčať našu provu aj prednú plachtu....
Spať zapretý nohami o bok lode v kajute počas plavby na plachty a vo vlnách chce určitú rutinu. Treba si zvyknúť na pravidelné poskakovanie lode a v takejto polohe nabrať energiu do služby na palube. Východný vietor nie je pre nás úplne priaznivý,fúka rovno proti nám a preto sa iba pomaly sa odkláňame od pobrežia Santiaga, chvíľu máme na kurze ostrov Maio, ktorý by sme tiež radi navštívili ale pre krátkosť času nám to nevychádza. Našu trasu v diaľke križuje jeden z mála trajektov, čo chodí medzi ostrovmi. Vietor nám začne postupne priať a mení sa viac zo severu. To nás postupne otáča správnym kurzom na ostrov Boavista. Služby na palube sa striedajú, až prichádza východ slnka. S fotením tohto vždy krásneho momentu, v náklone a skákaním cez spenené vlny, sa trhá „oťažové“ lano prednej plachty - genuy. Oprava nezaberie veľa času, ale už sme všetci hore, nik nespí, tak robíme za plavby raňajky. Počas dňa sa pri kormidle striedame a každý dospáva svoj deficit spánku z predošlého dňa a noci. 97 míľová etapa končí na ostrove Boavista pred plážami Santa Monica. Opustené pláže vytvorené nafúkaním saharského piesku z diaľky oslepujú svojou bielym pieskom na azúrovom podklade mora. Dávame si obednú prestávku s kúpaním v mori a návštevou pláže. Do večera stihneme ešte 3 hodinovú plavbu do mesta Sal-Rei.
Na druhý deň meníme loď za terénne auto
Rovnako aj námorné mapy za mapu ostrova a ideme skúmať čo príroda nadelila Boaviste. Návšteva vraku lode Santa Maria na severnom pobreží ostrova je prvou zástavkou na našej trase. Prechádzame si školou jazdy v pieskových dunách na aute, čo má za následok, že auto niekedy musíme tlačiť z hlbokého piesku. Už vieme načo majú v autách z požičovne lopaty.
Od vraku mierime do stredu ostrova, do oblasti s pieskovými dunami. Tie tu vznikli nafúkaním piesku zo Sahary. Auto necháme na kraji a pešo sa vydávame po dunách na prieskum. Zisťujeme, že aj tu by sa dalo ľahko zablúdiť, je to plocha o rozmere niekoľko desietok kilometrov štvorcových. Ideme ďalej a presúvame sa po cestách z kamenných kociek do vnútrozemia ostrova, kde je len jedna dedina, a tá vyzerá ako z filmu Vtedy na západe.... Cesty z asfaltu tu nenájdete, pretože vysoké letné teploty by nevydržali, preto sa stále robia z kamenných kociek. Na spláchnutie prachu v hrdle dobre poslúži pivo.
Nakúpime nejaké suveníry, pokecáme s domorodcami a ide sa ďalej. K pobrežiu vedú, len vyjazdené koľaje od áut a štvorkoliek. Stáť na vysokej dune nad príbojom oceána, kde vidno naľavo aj napravo dlhé kilometre bielych pláži je neopakovateľné. Neodoláme a kúpeme sa vo vysokých vlnách. Slnko za začína skláňať k obzoru tak mierime naspäť do Sal-Rei. Dáme si výbornú večeru na námestí, nakúpime proviant na loď a ako obyčajne kontrolujeme predpoveď počasia. Výsledok: príchod silného vetra spojeného s vysokými vlnami. Ako ďalej v našej expedícii? Rozhodnutie padne ráno, treba si užiť večer a dobre sa vyspať.
Ak bola doteraz naša plavba z časti utrmácaná vďaka vysokým vlnám a jazdou v dunách, tak s predpoveďou na piatok by záver plavby mohol byť aj nebezpečný. Vietor 40 uzlov (skoro 80km/hodinu) a na otvorenom mori 4-5 metrové vlny. Núti nás to urýchliť našu poslednú etapu späť na ostrov Sal. Spravíme si výdatné raňajky a dvíhame kotvu v plytkej zátoke Sal-Rei na Boaviste. Vietor mierne z východu je tentoraz priaznivý, plavba ubieha rýchlo, kormidlujem skoro nonstop, tak aby som prejazd cez dvíhajúce sa vlny optimalizoval. Bavíme sa tradičnou hrou: Keď prekročíme 7 uzlovú rýchlosť lode, nalieva sa runda rumu. Po 10 hodinách plavby v silnejúcom vetre priväzujeme loď na bójke v prístave Palmeira a vítame sa s Russom. Pečená ryba a morské špeciality s vínom z Foga si dávame na večeru.
sopečný kráter Salinas de Pedra de Lume
Na piatok ráno si dohodneme auto s vodičom a po sendvičových raňajkách, vyrážame do mesačnej krajiny Salu. Prvý je sopečný kráter Salinas de Pedra de Lume, ktorý je prírodným úkazom, kde sa do pôvodného kráteru sopky trhlinami dostáva morská voda. Na dne krátera sa voda odparuje a ostáva morská soľ. Tá sa tu ťaží prevažne ručným spôsobom už dlhé storočia. Soľ sa tu dá aj kúpiť, tak využívame túto príležitosť pri nákupe suvenírov. Slaná morská voda je tiež využívaná na rehabilitačné účely, má podobné vlastnosti ako voda v Mŕtvom mori a pre turistov tu je vytvorená rehabilitačná zóna.
Baia da Parda
Zátoka s plytkou vodou, kde sa príboj láme ďaleko od brehu a do plytkej vody sa chodievajú vyhrievať žraloky. Je to miestna atrakcia, kde domorodci majú biznis na požičovni obuvi do mora. Podľa nich nesmie ísť do mora nik bosí, lebo aj to najmenšie zranenie a krv v mori by mohli vydráždiť žralokov k útoku. Samozrejme že ísť do vody po kolená, kde nám pomedzi nohy plávajú žraloky, je napínavý zážitok. Po tomto zážitku sa autom presúvame do letoviska Santa Maria. Bola to naša prvá zástavka na začiatku našej expedície, takže uličky mestečka už poznáme. Na náveternej strane ostrova, smerom od Afriky využívajú silný vietor a vlny kitesurferi, windsurfisti a surferi. Množstvo farebných padákov lieta vzduchom, až sa čudujeme že sa nezrazia. Na plážach Santa Marie sú vysoké vlny. Chválime naše rozhodnutie, že sme tu neostali kotviť, bolo by to na mori dosť nebezpečné.
Je čas sa vrátiť, ale pred návratom na loď si dávame v „našom“ bare v prístave Palmeira na večeru mečúňa na grile. Sobota pred odletom domov je už ozaj oddychová. Vyberieme sa ešte pozrieť Buraconu – morské oko, ktoré vzniklo v trhlinách skalnatého pobrežia pôsobením mora. Dá sa tam okúpať. Čas si krátime debatou s plavčíkom, ktorý je rodený Kapverdčan. Opäť sa utvrdzujeme, že je to milý a usmievavý národ. Čaka nás večerná hostina, ktorú pre nás objednal Russo. Ako všade na Kapverdoch nechýbajú ryby, zelenina a dobré víno. Za tmy nastupujeme do auta na nočný spiatočný let do civilizovanej Európy. V lietadle sumarizujeme čo sme už počas dvoch expedícii na súostroví Kapverdy videli a zhodli sme sa, že sa ešte určite musíme vrátiť...
Text a foto: Tomáš Chudík
