Pri návšteve Hronského Beňadiku ma napadla otázka: aká bola dedina pod kláštorom, keď tento bol modernou budovou? Bola aj dedina moderná? Bola bohatá? Čím bola zaujímavá? Tá dnešná, akoby ku kláštoru nepatrila. Je zvláštnou zmesou spomienok na ranné podnikateľské počiny po Veľkej nežnej novembrovej revolúcii v podobe insitných reklám na zatvorených obchodoch, éru reálneho socializmu a jeho veľkopotravín pre celú obec a nekompromisného, európsko-úniového, čerpania finančných prostriedkov z fondov na obnovu vidieka. Práve tá obnova vidieka by mohla tvoriť most smerom k minulosti. Zdá sa, že to príliš nefunguje. Centrum obce nesie všetky známky prístupu, ktorý ani v najhoršom sne nemôžete označiť za kreatívny. Architektonické riešenie malo asi jedno zadanie: najlacnejšie, realizácia: najlacnejšia, použité materiály: najlacnejšie, výsledný efekt: najlacnejší. Široká plocha, ktorej nápaditosť spočíva v použití niektorého druhu zámkovej dlažby (v prípade tvorivého výbuchu vo viacerých farbách) a fádnych prefabrikovaných doplnkov tvoriacich uličný inventár ako lavičky, smetné koše, betónové kvetináče je ... zlé riešenie. „Dotyk s minulosťou“ supluje mapa s turistickými zaujímavosťami a krátkymi informáciami o významných stavbách. Celé zle. Ak sa to dá v menších dedinách na Slovensku (vždy si spomeniem na Kalondu na slovensko-maďarských hraniciach), prečo to nejde v tak významných obciach ako je Hronský Beňadik? Neviem. Škoda, lebo to devalvuje príjemný pocit z návštevy tunajšieho benediktínskeho kláštora.
Kláštor, ktorého význam presiahol územie Horného Uhorska
„Kláštor v Hronskom Sv. Beňadiku založil Gejza dva roky pred smrťou, krátko po svojej korunovácii, v roku 1075. Mal vtedy okolo tridsaťpäť rokov (rok jeho narodenia nie je celkom istý), z toho viac ako desať rokov strávil v hodnosti nitrianskeho vojvodu. Bol skúsený, na vrchole síl a zrejme dobre vedel čo robí. Dobre vedel aj to, prečo na kláštor vybral miesto uprostred lesov, na križovatke ciest, ktoré do stredoslovenských hôr viedli z jeho niekdajšieho kniežacieho sídla v Nitre, aj z jeho nového kráľovského pôsobiska v Zadunajsku. Iste to mal dobre premyslené, pretože novému kláštoru určil významné hospodárske aj kultúrne úlohy. Benediktíni z Hronského Svätého Beňadika zakladali na kláštorných majetkoch nové dediny, a tak sa starali o kolonizáciu dosiaľ neobývaných častí Pohronia. Určite nie náhodou, ale práve z Gejzovej predvídavosti toto územie zohralo neskôr významnú úlohu v hospodárskom a politickom živote krajiny.“ Takto popísal situáciu okolo založenia kláštora Pavel Dvořák vo svojej knihe Stopy dávnej minulosti 4 Slovensko v Uhorskom kráľovstve (vyd. Rak, Budmerice, 2005, str.141). Gejza bol uhorský kráľ, ktorý mal (ako jeden z viacerých) videnie – stretnutie s jeleňom s horiacimi sviecami na parohoch. Jeleň so sviecami, jeleň s trblietajúcimi sa parohami, jeleň s krížom medzi parohami, stále malo ísť o anjela Božieho, ktorý mal označiť miesto určené na stavbu sakrálneho objektu. Tými slávnejšími historickými osobnosťami, ktoré sa s ním stretli boli svätý Eustach, ktorého „štafetu“ prebral svätý Hubert.
Kláštor či pevnosť?
Kláštor môže byť pevnosťou, pevnosť môže by kláštorom. Mnísi vedeli zobrať do rúk zbrane a vojaci vedeli žiť v sprísnených podmienkach kláštorného života. Hoci sa z pôvodnej, ešte románskej, stavby toho veľa nezachovalo (a to málo čo sa zachovalo je očiam neviditeľné, pretože sa stalo súčasťou neskorších prestavieb) ešte dnes táto stavba budí rešpekt. Pripomína starého mohutného bojovníka, ktorý odložil zbroj, sadol na svah a s pokojnou múdrosťou starca pozerá na rovinu pred sebou. Dvojvežová stavba je krásna. Skúste si ju predstaviť uprostred divokých lesov – to prosím doslova, pretože v čase jej stavby okolie tvorili lesy, až pralesy a ako pevnosť mala kontrolovať cestu vedúcu lesom do vnútrozemia Slovenska. Strážila priesmyk aj po bitke pri Moháči, v časoch tureckého vpádu. Dnešnú podobu začala trojloďová halová stavba nadobúdať v rokoch 1346 až 1375. Ibaže už v 15. storočí, v období vnútropolitických nepokojov, celý areál vyhorel. S opevňovacími prácami sa začalo už v roku 1530 (vybudovaný bol padací most), ale od roku 1537 sa najbližších sto rokov so stavbou stále niečo dialo. Pribudol nový trakt, kostol prestavali na pevnosť, zvýšilo sa obvodové murivo, pribudli strieľne, delové a palebné postavenia. Za zmienku určite stojí, že v r. 1557 sa pri stavebných prácach zrútila veža nad východnou baštou, v r. 1565 zhorela veža kostola, v r. 1752 sa zrútilo južné krídlo a 21. júla 1881 sa rozšíril požiar zo Svätého Beňadiku až na kláštornú sýpku, ktorá úplne vyhorela, požiar, ktorý zasiahol aj areál kláštora s kostolom.
Ako to vyzerá dnes
Všetko vyzerá tak goticky. Vyzerá, a je, aj nie je. Súbor stavieb je skutočne gotický. Vonkajšia úprava je neogotická. Výsledok je veľmi príjemný. Až impozantný, ako už bolo povedané. Nie je to forma francúzskej zdobnej gotiky s chrličmi a ružicami, ale tá surová, kamenná forma so štíhlymi a vysokými líniami priznávajúcimi svoju duchovnú orientáciu k sakrálnej stavbe, súčasne hrubou pevnosťou priznáva, že smelo odolá útoku peších vojsk. O prestavbu, ktorá mala byť návratom k pôvodnej podobe kláštora a kostola sa na konci 19. storočia, sa postarali Ferenc Storno a Otto Sztehló. Ich prístup si zaslúži pochvalu, hoci na škodu veci nechali odstrániť vstupnú bránu s padacím mostom. Rovnako menej príjemným rozhodnutím bolo rozhodnutie o premiestnení častí gotického mobiliáru do Ostrihomu, do Kresťanského múzea. Kláštoru ostala v opatere relikvia, ktorá stojí za zmienku. Kus plátna, ktorým mala Veronika utrieť Ježišovu tvár pri jeho výstupe na Golgotu. V roku 1483 ten kus plátna aj so stopami Ježišovej krvi daroval kláštoru pápež Pavol II.
