Stúpal som neskutočne strmým kopcom. Pot stekal do očí, nohy pálili a naložený bicykel sa trápil snáď ešte viac ako ja. Túžil som, aby sa sklon aspoň na chvíľu vyrovnal, no ešte viac som dúfal, že sa nikde neobjaví v tomto momente stádo oviec so svojimi psími strážcami. Bol som už poriadne vysoko, avšak stále som bol pod hladinou mora.
Hlboko pod sebou som totiž nechával Mŕtve more. Krásne, tyrkysové, zaliate slnkom, no hlavne ponorené mínus 400 metrov pod hladinou svetového oceánu.
Jordánsko, púštna krajina, ktorú som sa rozhodol precestovať sám na bicykli, mi pripravila každý deň kopec úžasných scenérií a príbehov.
Či už to boli hlboké kaňony, rozoklané skalné pohoria, staroveké mesto Petra vytesane do skaly alebo magické púštne Wadi Rum. K tomu treba prirátať veľa pozvaní na čaj (aj vodku) od miestnych pohostinných ľudí, kúpanie v Mŕtvom mori, adrenalín s všade prítomnými psami, dlhé hodiny mimo civilizáciu v púšti na východe krajiny a spanie po širákom počas krásnych hviezdnych nocí.
To, čo väčšina turistov prichádzajúcich do krajiny absolvuje organizovane autom, ja som si vychutnal priamo, bezprostredne a z prvej ruky. Doslova na telo som si vyskúšal moju prvú púštnu a moslimskú krajinu. Sólo na bicykli, bez podpory, bez znalosti Arabčiny, tak trochu naivne a nepripravene.