Bratislava, pamätník Ľudovíta Štúra, pomotaná história, pomotané sochárstvo

„Za tých vyše 40 rokov sa pamätník stal neoddeliteľnou súčasťou tohto priestoru. Je to pamätník nielen nášho velikána, aj veľkého bratislavského umelca akad. soch. Tibora Bartfaya, ktorý nás pred časom opustil.“
(Pamätník Ľudovít Štúra a  jeho príbeh, Bratislavský Kuriér, 18/IX, str.7)
Týmito slova velebila pani doktorka Hamšíková z  Mestského ústavu ochrany pamiatok v  Bratislave štúrovské súsošie na nám. Ľ. Štúra v  Bratislave.  Jedna moja známa z  Beňuša o  súsoší nikdy nehovorila inak, len ako o „obesencoch“.  Ja som ako dieťa vnímal súsošie vždy ako niečo nepochopiteľné, odpudzujúce, ako zhmotnenú víziu zo škaredého sna.  Akokoľvek sa snažím rozpomenúť, nepamätám si žiadneho Bratislavčana, ktorý by sa o  súsoší vyjadril pochvalne.  Možno je to dané tým, že máme nedostatok výtvarného cítenia. Alebo je to možno tým, že v  nás driemu „monarchisti“ a  v  týchto miestach stále vidíme korunovačný vŕšok, v  lepšom prípade sochu Márie Terézie a  tí pokrokovejší Štefánika s  levom. Bezpochyby ide o  výtvarné dielo a  rozprávanie o  jeho vzniku nemusí byť nezaujímavé. 
 
V  roku 2015 sme si pripomenuli 200 rokov od narodenia jedného z  najznámejších Slovákov, Ľudovíta Štúra. Narodil sa 28. októbra 1815. Neviem koľko nových sôch, alebo aspoň búst a  pamätných tabúľ sa odkrylo v  súvislosti s  týmto výročím. O  súsoší v  Bratislave sa začalo uvažovať už v  60.-tych rokoch 20. storočia. Akademický sochár Tibor Barfay a  architekt Ivan Salay sa stali víťazmi anonymnej sochárskej súťaže na vytvorenie pamätníka v  roku 1964. Prepracovanie návrhu na  projekt trvalo ďalšie tri roky.  V  roku 1967 bol hotový okrem projektu aj rozpočet. Len sochy mali stáť 3 milióny Kčs. Netrúfam si spraviť presný prepočet na dnešnú menu, ale odhadom by som mohol uviesť, že v  súčasnosti by sme mohli hovoriť o  desiatkach  miliónov Eur.  Peniaze nie sú na celom projekte zaujímavé.  Riešenie súsošia, ktorého ústrednou časťou sú tri žulové piliere, si vyžiadalo nácvik montáže na makete z  dreva a  polystyrénu. Tá doplnila priestor námestia už v  decembri roku 1968. Potom sa už rozbehli stavebné práce. Zakladanie stavby vytvorilo priestor na odskúšanie úplne nových technológií betonáže.  Podložie muselo byť schopné uniesť tiaž 13 metrov vysokých kamenných pilierov. Do zeme sa ukotvili prvé základné časti pilierov. Práca pokračovala ako hra s  neobvykle veľkou stavebnicou. Každý pilier sa skladá z  troch častí. Vzhľadom na relatívne malú kontaktnú plochu jednotlivých blokov, každý spoj bol špeciálne preskúšaný statikmi. Len čo boli piliere dohotovené, prišlo na rad samotné bronzové súsošie.  Piliere doplnila veľká železná obruč. Na tú zavesili (obesili) bronzové súsošie. Aj toto sa skladá z  niekoľkých častí. Výška figúr dosahuje 3,6 metra a  jedna figúra má hmotnosť asi 20 ton.  Slávnostného odhalenia sa súsošie dočkalo v  roku 1972. Teda aspoň podľa väčšiny známych prameňov. Súpis pamätihodností mesta Bratislavy, ktorý vedie Mestský ústav ochrany pamiatok v  Bratislave totiž uvádza: Dielo vzniklo v roku 1972 a osadené bolo v roku 1973. Súsošie je vytvorené v  uvoľnenom realistickom výraze. 

A čo tu bolo pred  štúrovským jam session?

Cisárovná, lev a generál. Trochu ako Lewisov Lev, šatník a čarodejnica. Kroniku Narnie nespomínam len tak náhodou. Štúrovo námestie a jeho najbližšie okolie je niečo ako kronikou mesta Bratislava. Dlho bývalo len miestom na brehu Dunaja, kde sa pohybovali rybári (a možno dunajské rusalky ako nás o tom presviedčala pani Ďuríčková) . Neďaleko bolo mestské opevnenie s Rybárskou bránou. Po porážke uhorských vojsk v bitke pri Moháči (29. augusta 1526) a tureckej okupácii južného Uhorska tu býval tzv. korunovačný vŕšok (prvá korunovácia v Prešporku 8. septembra 1563). Pre naše rozprávanie je zaujímavé obdobie po poslednej korunovácii (28. septembra 1830). Na krátky čas obsadil miesto korunovačného vŕšku hudobný pavilón, ale už v roku 1892 rozhodol uhorský parlament, že na tom mieste bude stáť dôstojný pomník. Jazdecká socha Márie Terézie podľa návrhu prešporského sochára Jána Fadrusza. 

V roku 1896 odhalená socha bola nositeľom mnohých ideologických symbolov

Výtvarne veľmi vydarené dielo znázorňovalo Máriu Teréziu ako uhorskú, rozumej maďarskú kráľovnú s uhorskou kráľovskou korunou. Po jednom boku stál uhorský magnát s rukou napriahnutou smerom k Budapešti, po druhom boku s postavou mešťana držiaceho uhorský znak. Vitam et saguinem (Život a krv za našu kráľovnú),nápis, ktorý dopĺňal súsošie. V rokoch po Veľkej vojne bolo jasné, že súsošiu svitli zlé časy. Iný významný bratislavský sochár, Alojz Rigele si zapísal, že v stredu 26. októbra 1921 okolo 14.00 hodiny videl po prvý raz, ako neznámy občan Československej republiky s kladivom ruke rozbíjal pamätník. O tri dni neskôr ostala z pamätníku len hŕba kamenia. V roku 2012 sa na pár týždňov na Vajanského nábreží objavila epoxidová kópia sochy. Žiaľ, snaha o prinavrátenie Márie Terézie do Bratislavy, bola zatiaľ bezúspešná.
Na konci roku 1938 sa na mieste súsošia Márie Terézie objavil Milan Rastislav Štefánik za chrbtom s legionárskym levom. Český sochár Bohumil Kafka vytvoril jedinečné dielo. Až tak jedinečné, že podľa tradovanej historky sa mal k nemu vyjadriť aj Adolf Hitler. Slovami "Die Katze musst gehen!"  čiže "Ten kocúr musí zmiznúť!" . Pravdepodobne to nebude úplne pravda. Ale pravdou je, že z Petržalky – čiže Engerau, po roku 1939 súčasti Tretej ríše, bolo na leva dobre vidieť. Zmizol „kocúr“ a v marci roku 1954 „odletel“ aj Štefánik. Takmer doslova. Komunistickým vodcom Československej ľudovej republiky bol buržoázny politik tŕňom v oku. Najskôr mu pomocou nákladných áut odtrhli hlavu. Žiaľ, postava odolala. 31. marca 1954 pomocou výbušnín odstrelili zbytok sochy do povetria privolaní ženisti. Zatiaľ to bol posledný skutočný Štefánikov let. Jeho „staronová“ socha stojí spolu s verným levom na námestí pri spoločensko-nákupnom centre Eurovea. Hádam natrvalo…
 
Námestie Ľudovíta Štúra, ale tiež Kráľovský kopec, Korunovačné námestie, nám. Dr. Budayho, Rooseweltovo námestie, malý kus zeme, ktorý rokmi menil svoje meno asi nie je šťastným miestom pre sochy a súsošia. Snaha o prinavrátenie korunovačného vŕšku vyznela ako trápne intermezzo v súvislosti so vstupom do Európskej únie. Kópia sochy Márie Terézie rozprúdila krátku a emotívnu debatu o tom, prečo áno, prečo nie, jej znovu inštalovanie. Rozpačito obesení štúrovci visia ďalej na námestí a z času na čas sa ozve na verejnosti, niekto kto zvolá: quo vadis? Odpoveď je stále rovnaká: status quo!