„Krems Und Stein sind drei“ – tak sa po nemecky rýmujú názvy miest a spojenie poukazuje na to, že kedysi Krems, Und a Stein existovali vedľa seba samostatne. Názov Und znie vtipne, pretože znamená spojku „a“, ale v tomto prípade má pôvod názvu mesta celkom inú históriu.
V roku 1614 neprestávajúce dažde spôsobili, že Dunaj sa vylial z koryta. Krems a Stein boli obohnané mestskými hradbami, ktoré zároveň slúžili ako ochrana pred povodňou. Územie medzi nimi bolo však zaplavené. Práve na tom mieste začali vtedy pred 400 rokmi so stavbou kláštora. Ako nám prezrádza ešte aj dnes nápis na fasáde, nazývali ho po latinsky „Claustrum ad undam“, kláštor na dunajskej vlne, skrátene „Und“, a rovnako sa nazýva aj celá ulica – Undstrasse. Pozemok dostali kapucíni v spomínanom roku od salzburského arcibiskupa, povolenie od cisára Mateja mali už vybavené. Neskôr postavili aj kaplnku pre sochu Panny Márie – dar z Prahy uchovávaný v múroch kláštora. Po modlitbách k Panne Márii sa hovorilo o zázračných uzdraveniach, a preto sa Und stal aj pútnickým miestom. Vtedy sochu Panny Márie farár z Kremsu Werner Haldenfeld slávnostne umiestnil do hotovej kaplnky.
Žiaľ, kláštor s kostolom v roku 1656 vyhorel, zostali len múry a podzemné priestory. Doslova z popola vstala nová stavba vďaka dobročinnosti passauského biskupa Leopolda Wilhelma a vdovy grófky Kathariny von Verdenberg. Architektom bol Talian Domenico Sciassia. Soche Panny Márie sa nič nestalo, premiestnili ju do novej kaplnky nastavanej na kláštorný kostol. Na vysviacku prišiel biskup Johann Geiger až z Olomouca. Kaplnka bola v18. storočí prestavaná v barokovom slohu a slávny rakúsky maliar Daniel Gran ju ozdobil nádhernou freskou. Je to jeho posledné dielo. Znázorňuje vykúpenie sveta poslaním Ježiša Krista na zem.
V roku 1796 za vlády Jozefa II., syna Márie Terézie, mal byť kláštor zrušený. Hoci sa obyvatelia Kremsu a Steinu postavili na ochranu bratov kapucínov, ktorých si vážili, nezabránili zatvoreniu kláštora a rozmiestneniu rehoľníkov do okolitých kláštorov. Uctievaná socha Panny Márie a mramorový oltár sú odvtedy ozdobou farského kostola sv. Víta v Kremse. Opustené kláštorné budovy v roku 1807 získala cisárska armáda a tá tu zriadila prvú vojenskú nemocnicu v Európe, kým nepostavili novú. Dnešný súkromný majiteľ zriadil medzi starými mystickými múrmi aj v arkádovom dvore bývalého kláštora Und bar s predajom raritných vín, reštauráciu so špičkovou kuchyňou. Takmer štyristoročné podzemné klenby tiež otvoril verejnosti. V bývalej kaplnke doplnil ku krásne zachovaným stropným maľbám Daniela Grana plátna moderných umelcov.
Und v podstate spája kedysi slávne obchodné mestá Krems a Stein. Sú ako súrodenci, ktorí vyrastali oddelene, a predsa dnes ich obyvatelia spolunažívajú v dvojmeste Krems – Stein, aj keď v podvedomí zostanú dve osobitné mestá. Stein je o pár rokov mladšou sestrou Kremsu a ako to medzi súrodencami býva, niekedy na toho staršieho možno tak trochu žiarli.
Väznica
Hovorí sa „Man sitzt in Stein“ – sedí v Steine. Aj v oficiálnom označení najväčšej rakúskej mužskej väznice je uvedený Stein. V celách bývalého redemptoristického kláštora si odpykávajú trest „zlí chlapci“. Sú to väzni, odsúdení najmenej na 18 mesiacov až doživotne. Možno niektorí pozorujú z okna plagáty na náprotivnom múzeu, karikatúry s vtipnými obrázkami z rakúskeho kultového filmu o detektívovi „Kottan ermittelt“. V areáli zostal kostol redemptoristov, kde môžu pouvažovať nad svojimi činmi.
Ale domáci nie sú nadšení, že sa toto nápravno-výchovné zariadenie dáva do súvislosti iba so Steinom. V bezprostrednej blízkosti väzenia sa nachádza univerzita a budovy s múzeami tvoriace takzvanú umeleckú míľu – Kunstmeile, tie sa však propagujú pod názvom Krems. Umelec Johann Martin Schmidt má prídomok Kremser Schmidt, hoci jeho rodný dom stojí v Steine a mal by sa vlastne volať Steiner Schmidt. To sú diskusie, ktoré zostávajú v „rodine“. Isté je, že Krems aj Stein boli v stredoveku známe obchodné mestá, žili stáročia vedľa seba, kým sa spojili. Pre mňa osobne je veľmi zaujímavé, že pred vstupom do starého mesta Krems je brána, ktorá sa nazýva Steiner Tor. A keď vchádzame do časti Stein, stojíme pred bránou s názvom Kremser Tor.
Pozrime sa na vyše 500-ročnú kremskú bránu s mestským erbom Kremsu na čelnej strane. Obyvatelia Steinu v roku 1716 domaľovali na prsia dvojitého orla písmeno „S“ ako variáciu pre Stein. Hoci Krems aj Stein dostali mestské práva v rovnakom čase, mestský erb bol pridelený iba Kremsu.
Stein ako sídlo Slovanov
Nálezy v Steine dokazujú, že tu bolo už v šiestom storočí sídlo Slovanov. Historici sa domnievajú, že územne patrilo toto miesto buď do veľkomoravského štátneho útvaru, alebo do prechodnej oblasti medzi Veľkou Moravou a Franskou ríšou. Prvá písomná zmienka o Steine pochádza z roku 1072, teda 80 rokov po Kremse, avšak v colnom poriadku sa strážne miesto oproti Mauternu (to mohol byť iba Stein) uvádza už medzi rokmi 903 – 907. V 11. a 12. storočí boli obidve obce významnejšie ako Viedeň. Stein mal od 12. storočia colnú stanicu a monopol na soľ, ktorú privážali lodiari zo Saliny v salzburskom Halleine. Soľ bola skutočne nad zlato, nielen v rozprávke. Dunaj ešte nebol regulovaný, domy stáli tesne pri rieke. Tam, kadiaľ vedie dnešná ulica Donaulände popri Wachauskej ceste, ešte pred dvesto rokmi priväzovali člny, loďky alebo plte a úzkymi krátkymi uličkami ich lanami vytiahli takmer po úroveň dnešnej hlavnej ulice Steiner Landstraße, aby čo najbližšie ku skladom mohli vykladať a nakladať tovar. Nechýbal ani soľný úrad, kde sa soľ vážila. Ak nebol niekto s odvážením spokojný, išiel sa sťažovať. Preto sa aj v súčasnosti hovorí: „choď sa sťažovať na soľný úrad!“, vybaví tam asi toľko ako na Slovensku na lampárni. Soľné trhy sa konali v Kremse, lebo poloha Steinu pod skalnatým bralom nedovolila mesto rozšíriť. Právo predávať soľ pridelil český kráľ Přemysl Otakar II.
V súčasnosti vykládku soli v Steine pripomína hostinec Salzstadl. Medzi 500 rokov starými múrmi teraz solia miestne špeciality hosťom. Ak budete mať pri návšteve šťastie, obslúži vás Tomáš zo Slovenska. Lodiari zo Steinu neodchádzali naprázdno. Odviezli si železo, cín a hlavne víno. Predtým ako sa plavili ďalej, pomodlili sa v miestnom kostole k sv. Mikulášovi, patrónovi lodiarov, alebo sa pozreli až z Dunaja na jeho veľkú postavu namaľovanú na kostolnej fasáde a poprosili o ochranu pri búrkach a o šťastný návrat domov.
V arkádach paláca Vecchio vo Florencii boli pri príležitosti zasnúbenia Johanny z Rakúska so synom veľkovojvodu v roku 1565 namaľované fresky znázorňujúce 16 najvýznamnejších habsburských miest. Medzi nimi Krems, ale omylom označený ako Stein. Napriek chybe je to dôkaz o význame Steinu. Remeselná výroba rozkvitala v oboch mestách, mešťania si postavili krásne domy, vo výklenkoch fasád so soškami Márie Nepoškvrnenej, ozdobili ich peknými maľbami, sgrafitovými ornamentmi. Všetci na taký veľký dom, aby sa vyrovnal susedovmu, nemali, hoci z ulice tak pôsobil, ale za fasádou druhého poschodia bol namiesto miestnosti už iba vzduch, prázdno. Na prechádzke ulicou Steiner Landstrasse nájdete viac takých príkladov.
V Steine je niekoľko stredovekých domov s prekvapivo veľkými a príkladne renovovanými tichými dvormi skrývajúcimi architektonické klenoty. Niektoré z nich boli hospodárske budovy kláštorov. Hneď prvý dvor vpravo za Kremskou bránou Gottweigerhof patril od 14. do 19. storočia kláštoru Gottweig, ktorému okolo 300 roľníkov zo 79 obcí odovzdávalo desiatky. Z príjmov postavili aj ranogotickú kaplnku v minulosti zasvätenú Panne Márii. Keď veľkým železným kľúčom otvoríte staré drevené dvere, objavíte pozoruhodne zachovalé farebné fresky z rokov 1305 – 1310 s výjavmi z Máriinho života, alebo biskupa kľačiaceho pred Máriou s dieťaťom, ako jej podáva model Gottweigu.
Melkerhof
Len o pár metrov ďalej otvorená brána pozýva nazrieť do dvora Melkerhof. Pavlače ozdobené kvetmi, múry lemované konármi stromov, palmy vo výklenkoch vyvolávajú pocit mediteránneho prostredia. Už v roku 1303 to bolo hospodárstvo kláštora Melk, dnes tu oddychujú turisti hľadajúci oázu pokoja. Ani stopy po záplavách zaznamenaných na ryske pred vchodom do apartmánov, tú najkatastrofálnejšiu zažili predkovia tunajších obyvateľov v roku 1573. Blízke námestie Minoritenplatz pripomína zakladateľa rádu menších bratov – minoritov sv. Františka. Minoriti prišli do Rakúska ešte za jeho života. V Steine postavili kláštor s kostolom sv. Ulricha uctievaného ako patróna vody. V čase reformácie v ňom skladovali soľ, v 16. storočí ho vrátili minoritom, v období sekularizácie sa stal majetkom mesta a znova plnil skladovaciu funkciu, tentoraz to bol tabak. Od 20. storočia je galériou a koncertnou sálou.
Schody Rugierstiege vedú medzi malebnými domčekmi s minizáhradkami na skalnom brale nahor ku kostolu Frauenbergkirche s vysokou vežou, dominantnou siluetou Steinu. Egon Schiele ju často maľoval. Takmer tri a pol tonový zvon zvonieval pri požiaroch, v súčasnosti odbíja už len umieračik. V druhej svetovej vojne mal byť roztavený, ale po vojne sa našiel pod transportným číslom 321 a dostal sa späť na svoje miesto vo veži. Kostol je pietnym miestom a spomienkou na padlých v obidvoch svetových vojnách.
Len pár krokov je vzdialená studňa Felsenbrunnen, centrum vínnej slávnosti, keď sa z nej namiesto vody môžete napiť vína. Je to časť tradície oslavy letného slnovratu v Steine. Ak to nestihnete práve v ten deň, môžete prejsť vyššie na ulicu Kellerstrasse a zastaviť sa na pohárik vína v jednej z miestnych pivníc. Vinári vám radi porozprávajú o práci vo viniči a pridajú k tomu aj historky o Steine...
