Tretia časť mojej Sibírskej výpravy je o Ojmiakone, ceste kostí, dlhom čakaní na autá vonku v mrazoch presahujúcich -50 stupňov, tiež o boji s časom, vlastnými silami, hladom, smädom či mrznúcou elektronikou.
2l fľaša vody zamŕza vonku v minútach. Zásoby jedla počas neustáleho zmrazovania a rozmrazovania plesnivejú. Mráz na chodidlách cítim už po minúte postávania na mieste. Elektronika funguje len veľmi krátko, niektorá vôbec. Veľa záberov som musel točiť na viackrát. Fotím elektronickou uzávierkou. Mechanická stuhla už pri -30°C. Mrazom vyťahovaná vlhkosť z môjho oka zahmlieva hľadáčik, displej mám zaklopený nech striedaním tepla a zimy nepraskne tak, ako praskla optika na drone. Keď dofotím, batériu odkladám do teplého vrecka.
Ponáhľam sa aj keď len vlastne stojím a čakám. Mráz mi každú minutú dáva poriadne precítiť. Teplota po zotmení však bude ešte nižšia. Dôjsť do Ojmiakonu stopom mi trvalo 3 dni na 3 autách. Prvú noc som strávil na univerzitnom internáte v Khandiga. Druhú v motoreste Kuba 200km od Ojmiakonu a tretiu v Tomtor, 30km od Ojmiakonu.
V Ojmiakone som našiel ubytovanie v kultúrnom centre, a tak tam ostal ďalšie 3 dni spoznávať okolie. Ojmiakon je v podstate taká typická tichá ruská dedinka. Väčšina domov drevených. Internet funguje len od Beeline operátora. Miestni ľudia sú veľmi príjemný. Okrem toho, že vďaka nim som mal kde prespať, sme aj večer zahrali spolu biliard a ráno išli hľadať jakutské kone, ktoré, ako jediné dokážu žiť v takých tuhých mrazoch.
Predošlé videá:
Celý príbeh nájdete na https://nakrajsveta.sk/ojmiakon-stopom-na-najchladnejsie-miesto-na-zemi/