Do Ljubovije sme prišli cez tri horstvá: Rađevina, Sokolska planina a Azbukovica. Medzi prvými dvomi leží obec Pecka. Neveľká dedina je kvôli svojmu kostolu z 13. Storočia významná pre pravoslávnych veriacich...
Kostol začal stavať samotný svätý Sáva. Vo vnútri je možné vidieť fresku s týmto svätcom a aj ďalšiu významnú maľbu Vzkriesenie Kristovo od anonymných autorov. Vstúpiť môže ktokoľvek. V horách Sokolskej planiny je ukrytá stará turecká pevnosť Soko grad. Veľa tu po Turkoch nezostalo, len jedna veža a opevnenie. Pohorie má v názve sokola, ale v skutočnosti tu žije sup. Supy bielohlavé majú svoje hlavné sídlo v kaňone rieky Trešnjica. Videli sme ich len veľmi vysoko a ďaleko. Naopak včely z včelárskej oblasti Azbukovica lietali nízko a nebezpečne blízko. Ďalšie nebezpečenstvo predstavovala jedna propán – butánová bomba. Bolo potrebné ju zlikvidovať. Vykonali sme to asi tri minúty po zásahu smetiarov. V prázdnom kontajneri pred Ljubovijou zlovestne syčala. Dúfame, že nikomu neublížila a tiež, že sa nebude ďalších 300 rokov povaľovať niekde v kríku. Nad horami na opačnej strane Driny sa objavili blesky. Do mesta sme sa vrútili zároveň s prvými kvapkami. Večer aj noc sme kvôli dažďu strávili v Loveckom dome. Toto zariadenie sa vypína na kopci so 17% stúpaním nad Kostolom Svetog Preobraženja a nad hlavnou cestou. Majiteľ bol ústretový a cena primeraná. Bol tiež majiteľom jediného veľkého psa, čo sme v Srbsku videli. Obrovská doga uviazaná o hromozvod na rohu budovy mala obrovské červené oko s neliečeným zápalom. Chlapík lamentoval, že nemá kedy zájsť k veterinárovi v Bajinej Bašte. My sme tam prišli na druhý deň okolo obeda. Mestá sú od seba vzdialené 48 kilometrov, v obidvoch je most cez Drinu a prechod do Bosny. Pozdĺž rieky vedie široká kvalitná cesta. Popri nej sú chatky, včelíny a kravky. Názov Bajina Bašta vraj pochádza z čias tureckých výbojov, kedy sa tu usadil Turek Baja, náruživý záhradkár. Aj v súčasnosti je mesto upravené a plné zelene. Nasledovalo stúpanie na Perućač, severnú vstupnú bránu do NP Tara. Perućač je úzky a veľmi dlhý, z jednej strany z strany je zovretý horami, z druhej riekou. Do Driny sa tu vlieva rieka Vrelo, považovaná za najkratšiu rieku Európy. Meria 365 metrov, a preto sa o nej hovorí, že je rýchla a dlhá ako rok. V závere sa riečka mení na zvláštny vodopád. Určite by vynikol oveľa viac, keby ho nezakrývali drevené mostíky, schodíky a balkóniky dosť nešťastne situovanej reštaurácie. Pohostinské zariadenie stojí vlastne uprostred toho vodopádu. Škoda! Perućačko jezero je 54 kilometrov dlhé jazero umelo vytvorené priehradou na Drine. Bohužiaľ, stále je plné smetí. O mieste sme vedeli, že sa tu postupne objavujú pozostatky obetí balkánskej vojny. Naposledy v septembri 2010, keď bola odčerpaná voda kvôli nejakej oprave prehnitej priehrady, vytiahli 15 tiel. Celkovo sa ich vo vode a jej okolí našlo asi 250. Nad jazerom sa vznášali pochmúrne mraky. O chvíľu nás neprívetivo vítal aj dážď. Ponurá atmosféra sedela všade navôkol, aj v bufete na brehu jazera. Stavitelia tohto prístrešku odviedli podpriemernú prácu. Strecha na viacerých miestach pretekala. Bufet bol onedlho plný dažďovej vody, jeho zamestnanci zachraňovali a utierali. Nad priehradou a bufetom sa týči ohavný hotel, ktorý mohol prekvitať tak v 70. rokoch. Tu nám argumenty o nepeknom vzhľade stavby a trojpercentnom využití jej kapacity neboli nič platné. Terén tejto oblasti nedovoľuje rozložiť sa kdekoľvek.
Celkový dojem z tohto miesta ale dokonale napravil jednoduchý človek Nenad spolu so svojou rodinou. Oslovili sme ho a on nám ponúkol rovnú plošinu, ktorú v strmom svahu vlastnoručne vytvoril. Počas zoznamovania sa s ostatnými rodinnými príslušníkmi dokonca prestalo pršať. Najstarším a najzaujímavejším členom tejto rodiny je Nenadova mama. Pani s krátkymi čiernymi vlasmi oblečená v čiernych šatách určite už prežila všeličo. Nevyzerá síce ako babička z rozprávky, ale v podstate ňou je. Jej druhý syn nemá ženu a zdalo sa nám, že z tejto situácie smutný. Nenadova žena pracuje v spomínanom vytopenom bufete. Dobre videla naše váhanie aj nadávanie. Pobavilo ju, keď prišla domov a našla nás na návšteve. V rodine sú tiež dve deti. Staršia Saša sa v tvári podobá na starú mamu.
Videli sme, ako šikovne vie táto dievčina zaobchádzať so stádom kôz, ktoré rodina chová. So záujmom sa nás kadečo vypytovala a smiala sa. Jej mladší brat sa hanbil, navyše ho priamo na ústa poštípala včela z ich vlastného úľa. Okrem týchto zvierat majú aj malého hrdinského psíka, ktorého úlohou je odháňať líšky. Na prudkom kopci nad Perućačom sa im nežije ľahko. Chceli by rozbehnúť podnikanie v oblasti cestovného ruchu – ponúkať ubytovanie. Neoplývajú veľkým hmotným bohatstvom. Žijú skromne, ale šťastne. Majú totiž čosi oveľa cennejšie. Majú ozajstnú rodinnú súdržnosť. Dlho do noci sme spoločne filozofovali o rôznych témach. Babička si o nás robila starosti, akoby sme aj my patrili do rodiny. Lúčenie na druhý deň tiež tak vyzeralo. Kaď sme stúpali do príšerného kopca smerom na Mitrovac, mysleli sme na túto dobrosrdečnú osobu. Babička ani netuší, že pomohla aj týmto spôsobom. Stúpanie sa pohybuje v rozmedzí 7-12%. Začína sa serpentínami s výhľadmi na jazero, prechádza zmiešaným, neskôr ihličnatým lesom. Horské stredisko Mitrovac má nadmorskú výšku 1080 m.n.m. Svojho času tu boli vybudované velikánske pionierske tábory. Zariadenia stále fungujú, aj keď pod inými názvami.
To sme ale nevedeli, preto nás prekvapilo množstvo detí a mladých ľudí na tomto mieste. Krátku obednú prestávku sme strávili s namyslenou rodinkou z Budvy (MNE). Začali sa s nami zhovárať, lebo si mysleli, že sme rovnako nafúkaní Nemci. Nadávali na Mitrovac, na okolité hory, na celé Srbsko aj na celý svet. Nerozumeli sme, prečo sem vôbec prišli alebo prečo hneď neodídu, keď sa im tu tak veľmi nepáči. My sme odišli po kamenistej ceste ponad Zaovine jezero. Nebolo to však jednoduché. Cesta sa podobá na hrebeň Nízkych Tatier v okolí Ďumbiera a Chopku.
Kamene, horské lúky, navyše tu bolo zopár chatiek a zvláštny hrob. Na pomníku je pomerne kvalitnou technikou pieskovania zobrazený chlapík - bača a ovečka. Hrebeňovkou prešli tiež tri odvážne posádky osobných áut. Všetky šli opačným smerom a používali prešpekulované manévre. Zhruba po dvadsiatich kilometroch cesta prudko klesá a pred Mokrou Gorou už nadobúda betónovú podobu. V tento deň sme prešli najmenší počet kilometrov – 42 s prevýšením 1221 metrov. Jasné, že veľkú časť trasy sme naše dopravné prostriedky tlačili. Hore kopcom aj dolu z kopca. Prenocovali sme pred hraničným prechodom Kotroman. Po prechode do Bosny nás potešila široká nová cesta, ktorá sa krúti v kaňone rieky Rzav a smeruje do Višegradu. Na križovatke v Bogilice sme ju opustili a pokračovali ďalšími kaňonmi. Prvý vytvorila rieka neznámeho mena a nasledujúci je kaňon rieky Uvac. Na 6 km dlhom úseku medzi sídlami Rijeka a Uvac sme sa kochali pohľadmi na malú časť železničnej trate z Beogradu do Baru. Konečne sme pochopili, prečo cestujúcim prichádzajú SMS Vitajte v Bosne. Rovnako aj skutočnosť, že prírodné podmienky naozaj nedovolili postaviť koľajnicu na srbskej strane. Hraničný prechod Uvac je v dlhočiznej dedine rovnakého mena. Tvorí ho stará rampa, plechová búdka a dve drevené stoličky. Smiešne bolo, že strážcovia hranice sedeli opačne, teda Srb v Bosne a Bosniak v Srbsku. Podľa ich dobrej rady sme za rampu neprešli. Kvôli veľkej premávke nám odporučili pokračovať do Ustibaru. Cestou je možné vidieť pekné hory a čo na tom, že Ustibar nie je medzinárodný prechod? Veď je to len ďalšia búdka a rampa.
Hovorili takmer pravdu. Tie hory sú pekne vysoké, zase sme nastúpali viac ako kilometer do neba. Chlapík, ktorý strážil hranicu v Ustibare sa ale rozhodol, že nás do Srbska nepustí. Začal nám hroziť, že sa musíme vrátiť do Uvacu. Hrozili sme mu naspäť, že tu budeme táboriť, kým ho nepríde vystriedať niekto iný, niekto menej mrzutý. Nervózne zazeral, keď sme varili polievku, potom kávu. Začali sme rozkladať stan vedľa hraničnej búdky. To už nevydržal. Vyhlásil, že síce poruší všetky predpisy, ale dovolí nám prejsť. Za tieto slová dostal svoj diel kávy. Pri jej spoločnom popíjaní dodal vysvetlenie. Dnes musí byť na hranici poriadok, lebo navečer má prísť kontrola.
Ku káve sme mu na posmelenie pridali aj pohárik slovenskej domácej slivovice. Vtedy vyšla najavo celá pravda. Nebude to ozajstná kontrola, ale dámska návšteva. Kvôli tomuto colníkovi, náruživému milovníkovi, sme stratili dve hodiny. Roklinou medzi pohoriami Javorije a Pobijednik sme prechádzali za šera. Zostali sme za dedinou Bučije na ledabolo oplotenom pozemku. Za pol dňa na ceste sme stretli len dve vozidlá: staručkú bielu Zastavu a traktor. Chvíľu sme pozorovali svetielka obydlí, ktoré žiarili na okolitých vŕškoch. Žeby ich stavitelia súťažili, ktorý z nich postaví svoje dielo na vyššom a strmšom kopci? Ráno sme pekne poďakovali za miesto trom chlapíkom, ktorí prišli nakladať seno. Prišli na traktore, čo sme stretli večer predtým a prišli tak tichučko, že sme o nich vôbec nevedeli. Oni dobre vedeli, že spíme na ich pozemku. Venovali sme im aspoň škatuľku cigariet, čím sme ich definitívne presvedčili, že nie sme žiadni namyslení Nemci, ako predpokladali. Na hranicu zostávalo ešte 9 km stále rovnakého stúpania. Volá sa jednoducho Granica a jej nadmorská výška je 1283 m.n.m. Na srbskej strane sme našli opustené, rozbité budovy. Vynikajúce miesto na nakrúcanie filmu z čias 1. svetovej vojny. Zato Čierna Hora o kúsok ďalej postavila klasickú hraničnú búdku. Vnútri sedel mladý muž zaujatý sledovaním tureckého seriálu. Jeho kolega sedel pod stromom s nejakými dievčatami.
Veľký záujem o nás nemali. Ani vodu nám nedali. Pritom my sme sa na túto hranicu tak tešili. Nacvičili sme čiernohorskú národnú pieseň, ktorú sme chceli predviesť pod tabuľou Vitajte v Čiernej Hore. Tabuľa tam stála, pekná, nová, červená. Vodu tu vraj nemajú, treba ju dovážať. Práve čakali na kohosi, kto ju dovezie. Naprázdno sme prehltli a pustili sa dolu kopcom do Pljevlja. Takýto zjazd by si určite vychutnali cyklisti bez štipky pudu sebazáchovy. Klesanie so sklonom 8-14% má nad mestom podobu serpentín orámovaných žltými zvodidlami. Tieto zákruty boli fakt nepríjemné! Mesto v nadmorskej výške okolo 750 m.n.m. predstavuje mix kresťanskej a islamskej kultúry. Najvýznamnejšími pamiatkami sú Chrám sv. Trojice a Minaret Huseina Boljevica. Tá Huseinova vežička vysoká 42 metrov je vraj najvyššia spomedzi minaretov na Balkáne.
Samotné mesto na nás nijako výnimočne nezapôsobilo. Oveľa zaujímavejšia je periféria so strašidelným priemyselným parkom, komínmi a elektrárňou. Asi po 20 kilometroch od mesta sa v diaľke objavil cieľ. Po desiatich dňoch cesty sme zazreli Durmitor, ešte vzdialený, rozoklaný a dramatický. Bol maličký, ale rozoznávali sme všetky hlavné vrcholy. Nebeská Soa, teda Bezimeni vrch, Bobotov Kuk a Devojka sa ešte vyhrievali v posledných lúčoch. Charakteristicky zaoblená Obla glava a hranatá Crvena greda už sedeli v pološere. Kúsok za sedlom Rudine stojí pri ceste podivná country krčma. Používateľov cesty do nej láka jednoduchá, ale milá reklama. Balvanu na kraji cesty niekto namaľoval oči, nos a úsmev. Ku krčme patrí aj plocha na parkovanie, kus lesa a zopár chatiek. Čašníčka sa hneď ospravedlnila, že nie je čašníčka, ale tu zastupuje brata. Objednali sme si, potom ju pochválili za kvalitný barmanský výkon. Keďže tu nikto nebol, sadla si k nám. Priestor, ktorý vidíme, je budúci autokemping. Brat išiel kamsi vyzdvihnúť návštevu zo Slovinska. Každú chvíľu by mala prísť skupina milovníkov hôr a country hudby. Prišla však len ďalšia pani, presnejšie, zjavila sa biela pani. Dáma v strednom veku dosť nešťastne zvolila model na tento večer. Jej po zem dlhé šaty už boli naspodku poriadne zafúľané. Na hlave mala akýsi venček a závoj. V chlade blížiacej sa noci jej bolo zima, tak sme sa presunuli dovnútra. Po dlhom rozhovore sme zatáborili na lúke za krčmou.
Novinky nielen u Vinky
Most na Tari sa nezmenil, pribudlo však návštevníkov. Komercia vytlačila pokojnú atmosféru tohto miesta a spôsobila nárast cien. Vyrástla tu aj nová budova so záchodkami za poplatok 50 centov. O svoje znechutenie sme sa podelili s motorkármi z Bratislavy. Vracali sa už domov a vychvaľovali kaňon rieky Piva. Bolo tu až priveľa ľudí. Rýchlo sme sa pustili do stúpania na Rasovu. Na prestávku sme zvolili Kafanu Vrela. Bola v nej rovnaká babka ako pred rokmi a pamätala si nás. Okolo tohto pohostinstva sa nahromadili staré vyradené vozidlá. Majú plniť dekoratívnu funkciu, ale vyznieva to dosť čudne.
Žabljak sa už cenami tiež vyrovná prímorským strediskám. Pre obyvateľov mestečka je to určite problém. Situácii sa šikovne dokázala prispôsobiť Vinka, ktorú poznáme už 4 roky. Nezaháľa, stále čosi robí. Široký repertoár činností od práce okolo kráv po upratovanie jej vypĺňa celý deň. Postupne zveľaďuje rodinný príbytok, napríklad strmé drevené schody sú už opravené, už tak čarovne nevŕzgajú. Počas nášho pobytu niekoľko dní rúbala drevo. Chodieva spať neskoro a poriadne unavená, skoro vstáva. Popri všetkom sa stihla aj dosť zlepšiť v angličtine. Už dlhší čas prevádzkuje požičovňu bicyklov.
Nepatria síce medzi špičkové modely, ale sú pojazdné. Svoju ponuku služieb rozšírila tiež o internet. Ďalšou novinkou je malá sučka Šapa. V lete vyzerala ako bielo-čierny chlpatý súdok, lebo čakala šteniatka. Opäť sme sa stretli s Vinkiným bratom a Marinou z Beogradu. Ich dospievajúcim deťom sa hory zdajú byť nudné, preto prázdninovali pri mori. Dedko trochu chorľavie. Babka je stále v dobrej kondícii, doberá si turistov a potmehúdsky sa im hrozí. Najviac sa smiala na opise svojej osoby v predchádzajúcom článku. Títo ľudia sa vôbec nezmenili. Ručne pletený Tito visí na svojom mieste, teda všetko je ako má byť.
Predsa je cieľom cesta
Kružni put oko Durmitora - okruh okolo pohoria Durmitor - 84km/2136m Na tento celodenný výlet je treba vyraziť skôr a z opačnej strany. My sme odchádzali ráno pred jedenástou so zámerom dostať sa pod Sedlenu gredu, niekde pod ňou schovať bicykle, vyliezť hore a vrátiť sa späť do Žabljaku. Slnko svietilo, ale bolo dosť chladno. Gredu sme nechali tak a pokračovali sme do Trsy. Pohostinstvo, v ktorom kedysi namiesto chladničky používali sneh z hôr a varili len akési kosti sa tiež pekne vyšvihlo. Rozšírilo sortiment, vyrástli tu malé drevené chatky. Neďaleko tohto pohostinstva je čudný monument. Je hranatý a znázorňuje nejakých budovateľov. Nie je jasné koho alebo čo má pripomínať. Počas obeda sme sa vysmievali tomuto sochárskemu dielu. Čo sa vzdialenosti týka, väčšia časť okruhu už bola za nami. Prečo ho teda nedokončiť celý? Vôbec nám „nedocvaklo“, že inak ako cez kaňon Sušice to vlastne nejde. Ešte v dedinke Nedajno sme sa chichúňali, často sme zastavovali a fotili. Vyjavene sme zostali stáť, keď sa kaňon objavil pred nami, presnejšie pod nami.
Nakúkali sme doň, dolu už sadala tma. Dlho trvalo, kým sme po kamenistej ceste zostúpili k Sušičku jezeru. Planinarski dom pri ňom vyzeral opustený. Ešte dlhšie trvalo driapanie sa hore na druhú stranu. V poslednom svetle sme prečítali tabuľku, ktorá varuje pred padajúcim kamením. Zrejme je zaujímavejšie aj bezpečnejšie prechádzať tadiaľto za svetla. Na križovatke s cestou do dediny Crna Gora sa zotmelo úplne. Úzka betónka sa kľukatila popod Nagore, Štvôc a Vodice, teda v nadmorskej výške okolo 1800m V presvedčení, že tá cesta už musí začať klesať sme nesprávne odbočili do časti Bosača. Tu sa ukázala ďalšia chyba. Namýšľali sme si, že Durmitor dokonale poznáme, preto sme nemali sme mapu.
Jeden tvrdil, že to treba pretlačiť asi 2 kilometre cez les a ocitneme sa na štrkovej ceste nad Mlinskim potokom. Druhý sa obával zablúdenia, chcel sa vrátiť a pokračovať stále po betóne. Pokračovali sme po betóne, lebo ešte stále nám bolo málo bicyklovania sa po dvojtisícových kopcoch pri Mesiačiku. Vlastne, tieto už boli o čosi nižšie. Do Žabljaku sme prišli o jednej ráno. Báli sme sa, aby naši známi nenarobili paniku. Po zotmení sa ochladilo na 5-3°C. Zmrzli nám prsty, lebo sme sa vysmievali tomu monumentu. Určite je to pamätník ľudí, ktorí stavali túto cestu a zahynuli pri tom. To je však len špekulatívna úvaha. Pravdou je, že okruh okolo pohoria Durmitor zďaleka nedosahuje náročnosť „pro bikery srdcaře“, ktorú uvádza jedna česká CK.
Záver
Na ceste do Žabljaku sme zažili dva dopravné incidenty. Prvý spôsobil šofér s rakúskou značkou kúsok za Ilokom. Ako čert sa vyrútil v protismere spoza kopca. Nestihol sa už vyhnúť vozidlu, ktoré nás práve obehlo. Autá si vzájomne odrazili spätné zrkadlá. Zbabelý rakúsky čert ušiel. My sme na kraji cesty nadávali spoločne s poškodeným Chorvátom. Druhým bol šialený Talian, ktorý za sebou ťahal prívesný vozík a na ňom naložený čln. Ten čln bol oveľa širší ako rieka Tara, nad ktorou došlo k stretnutiu a oškretiu. Domácich vodičov možno charakterizovať takto: rýchlo, ale bezpečne a s prehľadom. V horských oblastiach je zvykom upozorniť cyklistu trúbením , širokým oblúkom ho obísť a potom mávať z otvoreného okna na pozdrav. Sympatický zvyk.
Celkovo, tvrdenia o nebezpečnosti týchto končín sú pomerne dosť „nafúknuté“. Slovenskú zástavu so sebou nenosíme a neuznávame priveľkú propagáciu symbolov rôzneho druhu. V Maďarsku by mohla vyvolať nevôľu, vo Vojvodine by naopak mohla byť užitočná. Jej umiestnenie na viditeľnom mieste sme postupne začali zvažovať, lebo mnohí nás považovali za Nemcov. Ako pribúdalo tých, čo o nás takto zmýšľali, hnevalo nás to viac a viac. Vždy, keď sa omyl vysvetlil, tešili sa z toho obidve strany. Okrem toho nás v Srbsku hnevala ešte jedna vec – kritický nedostatok mlieka do kávy. Všade samé kravky, pri ceste aj na ceste, ale mlieka do kávy niet. Museli sme natrénovať grif, ako silnú, hustú tekutinu vypiť a nemračiť sa hostiteľovi priamo do tváre. V Čiernej Hore je situácia o čosi lepšia a káva s mliekom dostupnejšia.
V porovnaní s Maďarmi sú južní Slovania omnoho zdatnejší v štúdiu cudzích jazykov. My sme ale dodržiavali pravidlo: V Srbsku - srbsky, v Čiernej Hore - čiernohorsky. Niektorí jazykovedci, národovci či iní „fištróni“ síce tieto jazyky nerozlišujú. Podľa nášho názoru to je potrebné. Veď je iné čítať a páliť Vesti a čítať a páliť Vjesti (= denník s názvom Správy). Tak prečo to j dávať tam, kam nepatrí a nedávať tam, kde má byť?
V porovnaní s nami – Slovákmi – sú určite výbojnejší. Najlepšie to vyjadril jeden dedko, výrobca kozích syrov a mydiel z kozieho mlieka. Zhovárali sme sa s ním o kontrolách a pravidlách, ktoré nanútila Európska únia našim poľnohospodárom. Kontrola na jeho gazdovstve?! Dedko s troma zubami vyskočil zo stoličky. Mával okolo seba rukami, dupotal, až z toho očervenel. Vezme na tú kontrolu vidly, pichne rovno do brucha! „Vyfučí“ kontrola aj celá Európska únia! Zobral neviditeľné vidly a pichol nimi do vzduchu. V podstate s ním súhlasíme. A pokiaľ ide o toho somára, vhodného na výmenu za bicykel, treba ho hľadať ešte viac južnejšie. Jeho chov je vraj problematický a je citlivý na chlad. Stačí mu skromná potrava, ale pri výbere vody je prieberčivý. Zďaleka nie je taký hlúpy, ako si ľudia myslia. Keď somár usúdi, že bude pršať, robí to svoje „iá, iá, iá!“ 1. časť príbehu si môžete prečítať v článku Vymenim bicykel za somára, 1. časť
