Juhovýchodná Ázia, presnejšie južný Vietnam sa stal cieľom našej malej cyklistickej výpravy. Strávime tam 3 týždne a najazdíme asi 1000 km na bicykli a 500 autami, autobusmi.
V zložení ja + Eva letíme hneď začiatkom roku ďaleko ďaleko na východ.
1. deň - Saigon
Pred obedom pristávame po dlhom lete na saigonskom letisku. Ešte na letisku vybavíme víza, vonku rozbalíme naše krabice, dáme dokopy bicykle a vyrážame. Saigon je metropola južného Vietnamu, kde na ploche asi sto krát sto kilometrov žije nejakých 12 miliónov ľudí. Letisko sa nachádza blízko centra. Dostať sa odtiaľ na okraj mesta znamená 40 km extrémnej cyklistiky. Extrém predstavuje súvislý prúd tisícov motoriek, v ktorom sa pohybujeme. Najhorší je začiatok, kým človek nepochopí zásady stádovej psychológie, kde nikto nikomu neuhne, ale keď na to príde ani nikoho neohrozí. Keďže sme v Ázii, vládne tu skôr pohoda, nikto nie je agresívny, bežný je úsmev alebo ruka zdvihnutá na pozdrav. Noc nás zastihne na okraji mesta. Ubytujeme sa v malom hotelíku, cena je prijateľná 150 000 dongov (150 Sk), kvalitou to bol najhorší hotel, všetky ďaľšie boli výrazne lepšie sa podobnú cenu.
2. deň - národný park Cat Tien
Extrémnej cyklistiky zo včerajška máme celkom dosť, takže nasledujúcich asi 100 km po hlavnej ceste nudnou rovinatou krajinou chceme riešiť nejakým vozidlom. S bicyklami to ale nie je úplne jednoduché ani lacné. Nech sa akokoľvek snažíme, nedarí sa cena za individuálnu dopravu zjednať pod 40 dolárov za 100 km. V priebehu nasledujúcich dní sme sa odviezli takto asi 3 krát, až potom sme zistili, že podstatne lacnejšie a vcelku ochotne nás vezmú do autobusu. Viezli sme sa asi 2 hodiny a vystupujeme na mieste, kde je odbočka do národného parku Cat Tien. Je to najväčší národný park, kde sa nachádza pôvodný tropický prales aj s nejakými divo žijúcimi zvieratami, vrátane krokodílov. Tých sme ale počas nášho krátkeho pobytu nevideli, zahliadli sme len asi dve stáda opíc vysoko na stromoch. Pohybovali sme sa na bicykloch pokiaľ sa dalo a potom pešo. Pravdu povediac, moc na mňa tie pralesy v tomto národnom parku nezapôsobili, pripomínalo mi to nejaké lesy u nás pri Dunaji. Ale neskôr na iných miestach sme tiež videli nejaké pralesy a tie sa už podobali tomu, ako si predstavujem legendárnu vietnamskú džungľu.
3. deň - v tropickej páľave na Juhovietnamskú vysočinu
 |
 |
 |
Začíname pohodovou vidieckou krajinou, ale okolo obeda sa postaví do cesty masívne stúpanie Juhovietnamskej vysočiny. Samozrejme základné pravidlo je, že obedňajšiu tropickú páľavu treba prečkať niekde pod bambusovou strieškou pri konzumácii chladených nápojov. Ale Eva o tom nechce ani počuť, vraj sme v časovej tiesni, a tak musím makať. Boli to ťažké 2 hodiny na hranici fyzického kolapsu, kým sme dosiahli akési sedlo. Do večera sme potom došli do nejakého veľkého mesta, to už išlo ľahšie. Hovorím "nejakého", lebo moja európska hlava tie vietnamské názvy jednoducho nebere. Jednak to neviem správne vysloviť a aj tak do dvoch minút to zabudnem. Pamätám sa ale, že sme tam boli večerať v takej luxusnejšej reštike, čo síce bolo drahšie ako v ľudovej vývarovni, ale zase mali jedálny lístok v angličtine, čiže nebolo treba behať po kuchyni, otvárať hrnce a ukazovať čo si dáme. Inak všade je možnosť voľby paličky vs. príbor. Až posledné dni som sa vypracoval a kompletnú porciu dal paličkami.
4. deň - vodopády Dambri a cesta do zapadákova
Po ránu odbicyklujeme asi 20 km k vodopádom Dambri. Hoci je obdobie sucha vyzerajú celkom dobre. Rovnako dobré a fotogenické sú aj džungľové porasty okolo. Jedine v rezerváciách a ešte v horách sa zachovali zvyšky džungle, inde sa všetko zmenilo na ryžové polia. Poobede začíname pohodovou krajinou čaju a kávy. To ale netrvá dlho. Potrebujeme prekonať asi sto kilákov cez akési horstvo. Cesta sa začína krútiť pomedzi pahorky, stúpať a klesať. Osídlenia ubúda, dookola je džungľa, len kde tu pár drevených domčekov. Sem tam nás minie nejaká motorka a vztýčeným palcom nás povzbudia, keď makáme do kopca. Mierime do akejsi dediny, kde podľa všetkých našich máp cesta končí, ale podľa viacerých miestnych zdrojov pokračuje ďalej. Prídeme tam, už sa stmieva. Cesta pokračuje, ale sme v riadnom zapadákove. Samozrejme bielu kožu tu videli naposledy možno pred 40 rokmi a to amerického vojaka. Takže tu bijeme každému do očí. Ale nenechajú nás dlho napospas osudu a prijímame pozvanie od sympatickej rodiny do ich drevenej chalúpky. Dostaneme večeru, umyjeme sa v ich "kúpeľni" a ustelú nám na rohožiach v "obývačke". Večer trávime v divokej komunikácii, ktorú príde uľahčiť jeden chlapec od susedov, učiaci sa anglicky. Ale ta angličtina mu robí asi také problémy ako nám vietnamčina.
5. deň - zo zapadákova zase do civilizácie
Cesta je nová a zo začiatku celkom príjemná, kopíruje nevýrazné údolia bez prevýšení. To ale nemôže dlho trvať a máme tu zase kopce. Aj tropické slnko už začína svoju pesničku. Neflákame sa a poobede už máme 70 kilákov a sme zase na hlavnej ceste. Do večera sa stihneme ešte dopraviť mikrobusom do najbližšieho veľkého mesta.
6. deň - vodopády Dray Sap a národný park Yok Don
7. deň - k jazeru Ho Lak
Včera sme dosiahli najsevernejší bod našej cesty a teraz sa už vraciame späť na juh smerom do Saigonu. Spali sme v jednom veľmi veľkom meste, takže ráno jedine pomocou GPS dokážeme nájsť cestu von tým správnym smerom. Inak to mesto sa volá Buon Ma Thuot, to fakt sa nedá zapamätať. Cesta ubieha príjemne, minimálne prevýšenie, bočný vietor, pekná krajina, fotíme ryžové políčka a ľudí na nich makajúcich. Prechádzame popod najvyššiu horu oblasti (2404 m), ale tá je večne v oblakoch, ktoré vietor nafukuje od oceánu. Prechádzame cez územia, kde žijú príslušníci horských etník. Tých poznáme podľa toho, že sú takí tmavohnedí a menej šikmookí. Cieť etapy je pri jazere Ho Lak, čo je také bažinaté jazero, dookola sa rozprestiera prirodná rezervácia. Tá rezervácia znamená trochu drahšie ubytko, ale aj nejakého človeka, ktorý vie anglicky a tiež slušnú reštiku. Takisto je vysoká pravdepodobnosť tu stretnúť belocha.
8. deň - ryžová pálenka vs. myjavská slivovica
Teraz máme pred sebou asi 150 kilákov cez najvyššie sedlá Juhovietnamskej vysočiny. Rozdelíme si to na dva dni. Ráno sa ešte poľahky prevezieme po nejakých zapadnutých dedinkách na okolí, niečo pofotíme a ideme do toho. Hore, dole a tak stále dokola až do večera. Na obed nejaká ryža a čaj, počas dňa nespočetne veľa pozdravov od detí aj dospelých. Skúšame nájsť takú vedľajšiu cestičku cez hory, ale nedarí sa ani pomocou GPS. Akoby vôbec neexistovala, tak nakonec pokračujeme po hlavnej. S nocovaním počítame zase u miestnych. Dostaneme sa do rodiny k mladým manželom so synom a asi bratom jedného z manželov. Večer sa vyvíja priaznivo, sedíme na zemi, hlavné jedlo je samozrejme ryža a k tomu varené slimáky, nejaká zelenina a nevyhnutná polievka. Mladý vyťahuje veľkú fľašu domácej pálenky, ja samozrejme vybalím posledný zvyšok našej slivovice. Táto kombinácia bola asi prisilná na mladý vietnamský organizmus a dotyčný jej trochu podľahol a v závere bol trochu nepríjemný. Eva tvrdí, že aj ja som bol pod vplyvom uvedených destilátov, ale kto ma pozná vie, že to nemôže byť pravda.
9. deň - cez najvyššie sedlo
Cieľ dnešnej etapy je v bývalom kráľovskom meste Dallat. Treba však prekonať ešte najvyššie sedlo celej akcie (asi 1500 m). V sedle sa prevaľujú oblaky, vidno len najbližšie kopce. Potom dlhý zjazd, na záver sa odvezieme busom a sme v cieli.
10. deň - kráľovské mesto Dallat
Dallat je bývalé hlavné mesto nejakej dávnovekej ríše. Nachádza sa tu niekoľko pagod resp. palácov. Presnejšie sú to skôr len také ich kópie. Pôvodne to boli drevené stavby, ktoré sú už dávno preč. Ale vietnamci zvládli technológiu robenia ich kópií z betónu a keď sa to nafarbí, tak to vyzerá ako originál. Takže aj kultúrna stránka podujatia sa naplnila. Vďaka týmto pamiatkam a nejakým prírodným atrakciám sa Dallat dostal na checklist všetkých cestovných agentúr a každý návštevník Vietnamu "musí" toto mesto navštíviť. Takže tu nevyvolávame takú pozornosť, je tu veľa bielych. Teda neviem, či sa môžem ešte za bieleho považovať, lebo určite som už tmavší ako priemerný vietnamec. Veľa turistov má za následok také veci ako, že furt nám tu niekto niečo ponúka, pred reštauráciami stoja takí "nadháňači" a pod. Ale tržnica v centre má celkom dobrú atmosféru. Neodoláme pokušeniu a po mnohých dňoch ryžovej diety ideme na pizzu.
11. deň - k oceánu
Dallat sa nachádza vo výške asi 1500 m, čo znamená, že je tu dosť chladno a tiež, že nasledujúca cesta k oceánu bude veľmi pohodlná dole kopcom. Samozrejme nie je to celkom tak, aj do kopca treba občas máknuť, ale zjazdy prevažujú. Oceán nás neprivíta prívetivo. Je zamračené a fúka silný vietor. Navyše akýsi nepríjemný chlapík chce na nás za každú cenu zarobiť. Posielam ho niekam a ideme na večeru a spať.
12. a 13. deň - z jednej pláže na druhú
Dnes je v pláne presun do ďaľšieho prímorského rezortu Ca Na. Cestou neváhame odbočiť asi 20 km, aby sme si vychutnali pohodu v zapadnutej rybárskej osade Son Hai. Zaujímavé, že tu poznali Hamžíka. Zvyšok dňa aj celý ďaľší deň dáme pokoj bicyklom a relaxujeme na pláži. Hoci sme tých pláží vyskúšali počas nasledujúcich dní niekoľko, táto sa nám najviac zapáčila. More bolo pokojnejšie, pláž z kamienkového piesku, takže voda čistá, ubytko a reštika priamo na brehu. Skrátka pohoda.
14. deň - Mui Né, pláž z katalógov
Dnes sa kúsok vezieme busom, kúsok bicyklujeme do slávneho rezortu Mui Né, ktorý je v katalógoch všetkých cestoviek. Skrátka klasika - palmy, piesok, more. Hodne hotelov a reštaurácií, niektoré vyzerajú celkom drahé, ale dá sa nájsť aj lacný. Návštevníkov málo, prázdne pláže.
- viac na autorovom Blogu