Koncom minulého roku ma môj kamarát oslovil s požiadavkou výhodnej letenky na Faerské ostrovy. Ako človek pracujúci v cestovnom ruchu sa stretávam s množstvom motivujúcich a zaujímavých cestovných nápadov. Tento ma zaujal špeciálne, aj keď som nikdy som nestretol nikoho, kto by chcel dobrovoľne cestovať práve do tejto nie príliš známej časti Európy.
Zvedavosť ale bola až tak silná, že som sa nakoniec pripojil k môjmu kamarátovi Jarovi, aby sme severskú atmosféru ostrovov zažili spolu.
Føroyar ako Faerské ostrovy nazývajú domáci obyvatelia svoj vznik datujú do 7. storočia nášho letopočtu, kedy bolo toto územie osídlené írskymi mníchmi. Neskôr boli v ére Vikingov pripojené k Nórsku, potom patrili Dánsku, počas druhej svetovej vojny boli okupované Veľkou Britániou a tá ich v roku 1945 vrátila späť do rúk Dánom. Toto súostrovie sa nachádza v severnom Atlantickom oceáne, na pol ceste medzi Islandom a Nórskom. Už samotná geografická poloha nasvedčuje tomu, že počasie tu nebude ideálne, práve naopak. Prší tu viac ako 250 dní v roku a maximálna teplota počas letného dňa nepresiahne 11 stupňov. No aj napriek týmto nie príliš motivujúcim štatistikám ma môj kamarát nemusel dlho na cestu sem prehovárať. Hlavne keď cieľom nášho výletu bolo pokoriť najvyšší vrch celého súostrovia Slættaratindur – čo vo voľnom preklade znamená „plochý vrch“. Navyše, vďaka nezvyčajne výhodnej cene leteniek sa pridali k nám aj ďalší traja spolucestovatelia a tak naša malá severská výprava naberá kurz Faerské ostrovy.
Nezvyčajne teplé privítanie a všadeprítomné ovce
Všetky lety smerujúce na Føroyar pristávajú na ostrove Vágar. Časť kde je letisková dráha museli umelo predĺžiť do mora, aby tu mohla vzniknúť dostatočná dráha pre lety, ktoré tu pristávajú. Vágar je jeden z 18 ostrovov, ktorými je celé súostrovie tvorené. Už z lietadla je možnosť vidieť, že ide naozaj o veľmi členité územie. A to nielen z pohľadu rozlohy, ale aj vďaka rozmanitosti nadmorskej výšky, ktorá v prieme dosahuje 300 metrov nad morom. Mohutné skalné bralá vytŕčajúce z oceánu pôsobia naozaj ohromujúcim dojmom. Na naše potešenie sme pri prílete natrafili na jeden z mála dní, kedy tu nepší a slnko ohrialo vzduch na príjemných 9 stupňov. Nepredpokladáme, že rovnaký scenár sa zopakuje aj pri odlete o štyri dni, preto po vyzdvihnutí auta si užívame slnečné bezveterné počasie a vydávame sme sa v ústrety dobrodružstvu na Faerských ostrovoch.
Počas krátkej jazdy veľmi riedko obývanou krajinou zisťujeme prečo toto územie volajú Dáni Ovčie ostrovy. Ovce sú tu všade, doslova ovládajú celý ostrov. Ich vlna a mäso tvoria po rybolove základ faerskej ekonomiky. Neskôr sa od miestnych obyvateľov dozvedáme, že aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, chov oviec je na všetkých ostrovoch dôsledne evidovaný a kontrolovaný. Každá ovca pasúca sa hoci aj na vrchole odľahlého kopca má svoje vlastné identifikačné číslo a jej majiteľ vždy presne vie, kde ju hľadať.
Vyľudnené hlavné mesto a plochý vrchol najvyššieho kopca s najkrajšímy výhľadmi
Po prechode plateným podmorským tunelom sa dostávame z Vagáru na ostrov Streymoy, kde strávime noc v hlavnom meste Tórshavn. Žije tu približne polovica z celkového počtu takmer 50 000 obyvateľov Faerských ostrovov. Prekvapením pre nás je, že tak ako sme počas cesty sem nevideli nikde žiadnych ostrovanov, ani hlavné mesto nie je v tomto výnimka. Jeho ulice sú prázdne, všade je kľud, počuť iba podvečerný šum mora a škrekot morských čajok. Tórshavn síce ničím nepripomína ostrovnú metropolu, ale severská architektúra s trávnatými strechami domov a pestrými farbami je pre toto mesto veľmi príznačná. Čo nás však prekvapuje ešte viac, že toto malé prístavné rybárske mesto má vybudovaný moderný futbalový štadión s umelým osvetlením, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani prestíznejšia futbalová reprezentácia. Futbal je tu evidentne populárny a asi jediný životaschopný šport na ostrovoch popri vytrvalostnom behu.
Je máj a slnko tu na severe zapadá až tesne pred polnocou. Aj to nie až tak úplne. V noci nie je celkom tma. Faerská noc je oproti tej našej slovenskej akási svetlá, ale zato poriadne chladná. Nasledujúci deň ráno obávaná zmena počasia na ostrovoch našťastie ešte neprichádza. Vietor iba ľahko pofukuje preto sa rozhodneme, že dnes je ten správny čas zaútočiť na vrchol najvyššej hory Faerských ostrovov. Kamarát Jaro je celý vo vytržení, ani nedýcha. Už roky zdoláva postupne najvyššie kopce európskych štátov a Slættaratindur, na ktorý vylezieme dnes, bol jeho dlhoročným snom a hlavným motívom našej cesty. Kopec sa nachádza v severnej časti ostrova Eysturoy a nevyniká tak ani svojou miernou nadmorskou výškou 880 metrov nad morom, ako profilom jeho samotného vrcholu. Ten je podobný známej Stolovej hore v Južnej Afrike a väčšiu časť roka je pokrytý snehom, pričom je známy aj pretrvávajúcim zlým počasím. Po nie príliš namáhavom výstupe neznačkovaným mokrým terénom, ale aj krátkymi skalnými lezeckými úsekmi sa dostávame až na samotný vrchol Slættaratindur. Žartujeme, prečo tu Faerčania ešte nepostavili menšie futbalové ihrisko. Plocha samotného vrcholu je tak veľká a rovná, že by sa tu skutočne v zmenšenej forme vošlo. A nielen na tento kopec.
Pozorujeme, že aj iné kopce majú veľmi podobnú stavbu s malou náhornou plošinou na svojich vrcholoch. Samotný pohľad z vrcholu toho nášho skutočne stojí za to. Prekrásna panoráma súostrovia doslova vyráža dych. Obrovská sila oceánu, ktorého vlny sa trieštia o vysoké útesy je veľkým divadlom prírody. Počasie sa začína meniť, vietor silnie a tak zostupujeme spať do sedla kde je miniatúrne parkovisko pre maximálne 5 aut. Prekvapene stretávame vo vyprahnutej krajine dvoch Faerčanov, ktorí prišli skontrolovať svoje ovce, pasúce sa na strmých svahoch okolitých kopcov. Čudujú sa, prečo sme sa rozhodli príjsť zo Slovenska práve na ich ostrovy a už vôbec nerozumejú, čo nás viedlo vyliesť práve na Slættaratindur. Ale vedúca osobnosť skupiny a autor myšlienky našej cesty im všetko trpezlivo a s nadšením po úspešnom výstupe vysvetľuje.
Jednoduchý návod na dlhý a bezstarostný život
Úplne inou kapitolou ako lezenie po kopcoch je jazdenie autom na ostrovoch, ktoré má svoje jasné pravidlá. Zisťujeme to aj pri ceste k usadlosti Gjógv pod kopcom, na ktorý sme práve vyšli. Tu máme dopredu dohodnuté ubytovanie na ďalšie dni. Okrem toho, že pri šoférovaní treba dávať pozor na všade prítomné spomínané ovce, cesty sú tu skutočne veľmi úzke. Na niektorých miestach sú robené na šírku len jedného auta. Ak ide oproti iné auto, prednosť má to, ktoré práve ide do kopca. Podobný princíp jazdenia platí aj vo faerských cestných tuneloch. Tých je tu neúrekom (dokonca dva sú aj podmorské). Ak ide oproti vám auto v tuneli, musíte najskôr správne vyhodnotiť, ako je od vás ďaleko a potom sa mu šikovne v temnote neosvetleného tunela vyhnúť vďaka sústave odstavných ostrovčekov. Jedno pravidlo je ale na ostrovoch najdôležitejšie – ovca má vždy prednosť!
V rybárskej osade Gjógv sa konečne dostávame do bližšieho kontaktu s miestnymi. Faerčania sú k cudzincom zdvorilí, ale ako sami hovoria, trvá nejaký čas kým človeka pustia do svojho sveta. Ani v Gjógv nestretávame žiadnych ľudí, ale majiteľ nášho penziónu, ktorý je naďaleko jediným spoločensko-reštauračným zariadením, nás uvádza do reality ostrova Eysturoy. Väčšina ľudí sa tu živí rybolovom. Trávia na mori alebo na lososových farmách aj 7dní v týždni a pracujú 10 až 12 hodín denne. Staršia generácia v dôchodkovom veku kvôli nestálemu počasiu prežíva väčšinu času vo svojich príbytkoch. Stretávajú sa hlavne cez víkend. Každá usadlosť, aj keď má len 6 alebo 10 domov, má svoj kostolík. Tu sa ľudia vždy stretnú počas nedeľnej kázne, pričom kazateľom nie je farár, ale jeden z obyvateľov. Z dôvodu odľahlosti dedín a usadlostí ostrova sa stáva, že najbližšie potraviny alebo lekárska starostlivosť je kilometre ďaleko. Napriek tomu sú tu ľudia spokojní a dožívajú sa vysokého priemerného veku. Možno i preto, že je tu málo dôvodov na stres a rovnako to môže spôsobovať banálny fakt, že na Faerských ostrovoch je veľmi ťažké sa dostať k alkoholu, ktorého predaj v akejkoľvek forme - či už je to pivo, víno alebo destiláty - vláda prísne reguluje. A to nielen tým, že jeho ceny sú extrémne vysoké, ale tiež tým, že na ostrovoch sú iba dve štátne predajne, kde sa dá alkohol kúpiť a pre väčšinu ľudí sú ďaleko.
Tvrdé meteorologické podmienky posilňujú národnú hrdosť obyvateľov, no komplikujú dopravu
Faerské ostrovy vôbec nemajú lesy. Nie sú tu stromy, ale napríklad ani rozsiahlejšie zelené lúky s kvetmi. Zato tu má každá dedinka svoje futbalové ihrisko s umelým trávnikom. Dokonca niektoré z nich sú dômyselne vytesané do útesu na brehu mora, ale chýbajú na nich stopy po akejkoľvek športovej aktivite. Do šedej trávy a hustej vlny oviec sa opiera silný vietor, jemne mrholí a teplota počas ďalšieho dňa nášho pobytu citeľne klesá, toto je typické ostrovné faerské počasie. Napriek tomu je zaujímavé, že zimy sú tu takmer bez snehu. Teplý vzduch, prúdiaci od oceánu, snehu nepraje a ten sa udrží iba na vrcholoch kopcov. Obyvatelia ostrovov používajú svoju vlastnú menu – faerskú korunu, hovoria medzi sebou faerským jazykom, ktorý vychádza z nórčiny, majú svoju hymnu i zástavu. Dokonca majú svoj parlament, ktorý je zároveň oficiálne najstarší fungujúci parlament na svete. Snažia sa byť sebestační vo výrobe energie z obnoviteľných zdrojov a sú hrdí na svoje ostrovy i na takmer nulovú kriminalitu. No stále sú vo veľkej miere závislí od podpory Dánska, bez ktorého by na ostrovoch v ťažkých klimatických podmienkach bolo ťažké prežiť. Rovnako zaujímavosťou je možno fakt, že aj napriek úzkej naviazanosti na Dánsko, ostrovy nie sú členom Európskej únie.
.JPG)
Naša cesta po Faerských ostrovoch nebola dlhá, ale dostatočne bohatá na to, aby nám túto krajinu predstavila. Osobne bolo pre mňa veľkou motiváciou odhodlanosť miestnych obyvateľov prežiť v podmienkach takmer stáleho dažďa a veľmi chladných veterných dní. O tom, že počasie vie byť skutočné nevyspytateľné sa presviedčame aj v deň nášho odletu. Jeho vyčíňanie nám takmer znemožňuje návrat domov, pričom povolenie na odlet do Kodane v hustej hmle za silného vetra dostávame doslova v poslednej chvíli. Tentoraz sme odleteli, ale podľa slov môjho faerského spolucestovateľa v lietadle, nie vždy majú cestujúci toľko šťastia ako my a niekedy sa celý odlet z dôvodu zlého počasia posunie aj o niekoľko dní. Napriek všetkému je ale tento kúsok pevniny na severe Európy zaujímavým miestom a po jeho návšteve vyjadrujem veľký rešpekt a uznanie všetkým obyvateľom, ktorí tu dokážu žiť a sú šťastní.
