Tomáš Hulík je známy ako dokumentarista a fotograf, pričom jeho hlavnou témou sú zvieratá a príroda. Nakrútil vynikajúce dokumenty o rysoch, bobroch, Vysokých Tatrách... Všetko témy nám blízke, nuž tu je rozhovor...
Ahoj Tomáš, ako si sa dostal k nakrúcaniu filmov o zvieratách?
Dá sa povedať, že ako slepé kura k zrnu…
To znie zaujímavo, pokračuj...
A vďaka mojej lenivosti :) Teraz vážnejšie… Vždy bolo mojím snom fotografovať pre National Geographic a nakrúcať filmy pre ORF, Discovery Channel alebo BBC… Počas mojich štúdií na Prírodovedeckej fakulte som sa vážne začal zaoberať pozorovaním a výskumom bobrov. Zvieratiek, to len pre upresnenie… Castor fiber po latinsky… A veľmi sa mi nechcelo stále vyťahovať zápisník a písať si čo bobry práve robia (to je tá lenivosť)… Mal som jedno veľmi veľké šťastie, že na školu práve zakúpili veľmi slušnú kameru a tak som začal s ňou zaznamenávať to, čo sa mi nechcelo zapisovať…
Predpokladám, že to ale ešte stále nestačilo....
V tom čase som spolupracoval aj s pani Johanou Sieberovou z Etologického inštitútu Konráda Lorenza, ktorá vlastne stála za prinávratením bobrov do stredoeurópskej prírody. Poznala moje fotografie a zábery a keď sa na ňu obrátil profesionálny filmár s radou ako nafilmovať bobrov, vždy ich odkázala na mňa. Zábery bobrov sa najprv objavili v rakúskych filmoch Wetlands accros the borders režiséra Istvana Nadaskaya a Invasion der Bieber režiséra Manfreda Christa a v nemeckom filme Jana Hafta Heimkehr der Bieber o návrate bobrov do Nemecka, ktorý sa paradoxne nakrúcal na Slovensku a kde som si aj zahral bavorského lovca boborov :)
Veľká škoda, že som nemal zatiaľ možnosť si toto pozrieť... :)
Manfredovi sa veľmi páčil jednak celý príbeh, ktorý sme s bobrami prežili, ale najmä to, že sa dali nakrúcať. Oni sa snažili natočiť nejaké obrázky, ale po troch mesiacoch nezhliadli ani bobrí chlp. Na Slovensku mali nakrútené za dve hodiny všetko, čo potrebovali a tak sa rozhodli, že skúsime natočiť celý film o bobroch a mojom vzťahu k nim pre ORF v rámci cyklu Universum. Niekto mi v tom čase povedal, aby som si zložil svoje ružové okuliare, že to nemá šancu vyjsť… Ja som si ich teda “nechal” a ono to vyšlo… To bola vstupenka do veľkého sveta prírodopisných filmov. 52-minútový film Hulík a jeho bobry, v angličtine to má ešte “lepší” názov: The incredible Hulik and his beavers videlo v premiére na ORF 650 000 divákov… Vstúpiť do tohto interesantého sveta wildlife filmu bolo relatívne jednoduché, horšie bolo potom pokračovať a udržať sa tam…
The incredible Hulik, to je vynikajúci názov a už teraz nad ním vážne uvažujem do nadpisu :) Ale vráťme sa k téme. Na ake zvieratá sa najviac zameriavaš?
Nemám vyhranené nejaké konkrétne zvery. Pre filmára a fotografa sú určite zaujímavejšie zvieratá s nevšedným správaním alebo so správaním pripodobňujúcim ľudské prvky a samozrejme neofilmované zvieratá. A na druhej strane si budem možno protirečiť, ale veľmi sympatické sú mi šelmy, najmä tie európske. A veľkým snom je snežný leopard alebo jedna z najvzácnejších mačkovitých šeliem na svete – amurský leopard, od ktorej som bol zhruba 300 metrov, hoci ich v tom čase žilo iba 24 vo voľnej prírode ďalekého východu Ruska - magickej Ussuri. A vlastne rád by som sa zameral aj na Nestora Keu – papagája z Nového Zélandu, ktorý sa turistom a motoristom pomstieva za narúšanie jeho ríše likvidáciou všetkého gumeného z auta…
Nakrútil si viac filmov Cesty Slovenskom, Návrat Rysov, Vysoké Tatry Divočina zamrznutá v čase, Hulík a jeho bobry. Ak sa to dá vyjadriť slovami, ktorý z nich si ceníš najviac a prečo?
Ono je to veľmi ťažko povedať, ktorý si cením najviac... Vždy to je ten posledný... Ale najmä kvôli tomu, že sa podarilo zohnať peniaze na produkciu, úspešne ho dokončiť a odvysielať v televízii. Pri Cestách Slovenskom to bola fuška, pretože natočiť za rok a pol Slovensko, ktoré bolo skoro celý čas daždivé, dalo zabrať... 50 000 kilometrov hovorí snáď za všetko. Veľmi si cením aj Návrat rysov. Pre mňa to boli moje dva najgeniálnejšie dva roky v živote. Neuveriteľne rád spomínam na každodenné prechádzky s rysmi v nádhernej scenérii Národného parku Veľká Fatra, kde sa doteraz veľmi rád vraciam. Vysoké Tatry Divočina zamrznutá v čase bola pre mňa jedna veľká škola vďaka účasti Paľa Barabáša na tomto projekte. A je to doteraz najviac oceňovaný film, ktorý som koprodukoval :). A last but not least Hulik a jeho bobry. Môj prvý veľký film a znovu dva senzačné roky strávené pri rieke Morave s mojimi priateľmi zo živočíšnej ríše - bobricou Ráchel a jej potomkami...
Keď ťa tak počúvam, ešte viac si uvedomujem, že filmovanie je krásna „robota“. Prečo na Slovensku tak malo filmujeme? Nezáujem, hlúposť ľudí?
Dobrá otázka… Ale odpoveď na ňu je veľmi ťažká. Ono je to možno dané najmä záujmom bežných ľudí, resp. tým čo sa nám snažia prezentovať ako záujem ľudí cez peoplemetre… Akonáhle tu budú udávať trend primitívnosti, ktoré sa zjavujú na televíznej obrazovke vo forme všakovakých reality show a rádoby celebritky resp. “podenky” s veľkými prsiami, vygumovaným mozgom a primitívnym úsmevom, tak vysielanie najmä komerčných televízií sa bude naďalej uberať takýmto smerom… Televízia by mala aj vychovávať a púšťať hodnotnejšiu “zábavu”, čo sa našťastie darí RTVS a jej Dvojke… No a v neposlednom rade sú to peniaze, ktoré sú televízie ochotné investovať do jednotlivých projektov. Ono relatívne platí známe čím viacej peňazí tím viacej muziky…
Práve s tými peniazmi je ale zrejme problém...
V súčasnosti je video technológia veľmi ľahko dostupná, len akosi málo kto si dáva záležať aj na technickej a technologickej kvalite. Stále sa tu nakrúca v HDV a na druhej strane už aj iPhone nakrúca vo Full HD… Naše televízie to odvysielajú, ale zahraničie s tým už môže mať problém… High-endová technológia je enormne drahá… Okrem televízií tu ani nie je veľmi veľká šanca získať kofinancovanie projektu zo slovenských zdrojov… Mal by tu byť ešte Audiovizuálny fond, ale myslím si, že tu je asi dôležitejšia podpora študentských projektov, projektov spriaznených duší a projektov, ktoré vo veľkej väčšine prípadov, ani nie sú odvysielané (samozrejme veľká česť výnimkám v rámci dokumentárnej tvorby)… Dúfam, že sa to už pohlo k lepšiemu, ale keď sledujem ľudí v komisiách, ktorí o tom rozhodujú už niekoľko rokov, tak som si nie tak úplne istý. Arogancia, neprajnosť a závisť fungujú v tej či onej miere aj tam… Ale našťastie je niekoľko perličiek aj v prírodopisnej a dokumentárnej branži, kde vznikajú veľmi dobré a nádejné dokumenty (podporené aj Audiovizuálnym fondom)…
My Slováci sa pýšime peknou prírodou, tú nám však dal do vienka "stvoriteľ". Ako sa však k našej prírode správame?
Ako idioti... Pardon za výraz, chcel som použiť ešte hrubší... Bohužiaľ si neuvedomujeme, že máme stále relatívne veľmi zachovalú prírodu s celkom slušnou biodiverzitou. Zahraničné štáby k nám chodia radi nakrúcať, pretože tu stále ešte niečo je. No my robíme všetko preto, aby to tu nebolo... Doslova si pílime konár, na ktorom sedíme. Ono to nie je iba o nadmernom výrube a poľovníctve nielen v národných parkoch.
Na druhej strane ale máme množstvo národných parkov, či?
Načo sú nám takéto národné parky? Ktorá krajina má viac než jedného poľovníka na meter štvorcový rozlohy štátu? Je to aj o množstve chémie v poľnohospodárstve, likvidácii remízok, vetrolamov a pobrežných porastov... Je to o totálnej degradácii prírodnej krajiny, kde živé organizmy nedokážu nájsť svoje útočisko. V záujme "ekologického" a obnoviteľného zdroju rúbeme a pílime všetko na štiepku... To je podľa mňa začiatok konca, pretože sa absolútne neriadime zdravým rozumom, ale vidinou eur na účtoch... Nejako si neuvedomujeme, že zo zdravej a bohatej prírody dokáže profitovať celá spoločnosť, nielen pár vyvolených... Len to je bohužiaľ náš obraz... Etika sa z nášho života absolútne vytratila a je vážne ohrozená vyhynutím...
Hm... sme teda podľa teba národ, čo si váži? Či už prírodu, jeden druhého, svoju budúcnosť?
Myslím si, že my sme národ, ktorý si neváži ani svoju minulosť. Poznáme Cyrila a Metoda, Veľkú Moravu, potom je dlhé obdobie temna, vyskočí na nás Jánošík a budeme sa búchať do pŕs s nástupom Štúra, kedy sa ako tak pre nás začínajú naše dejiny... Bohužiaľ v tomto na nás veľmi negatívne zapôsobilo 40 rokov vymývania mozgov komunistickým režimom. Množstvo ľudí sa stalo nesamostatnými a hlavne nesamostatne a stádovite rozmýšľajúcimi... Príde mi, že majú strach alebo nevedia ako naložiť s vlastným osudom a vlastnou budúcnosťou. Nie sú individualitami, stále sa s niekým porovnávajú a snažia sa s niekým stotožniť... Pravdepodobne aj z tohto pramení veľmi veľká neprajnosť medzi ľuďmi, závisť a s ňou ruka v ruke aj nenávisť... A ak nám chýba elementárna slušnosť medzi ľuďmi, čo potom môžeme chcieť a očakávať vo vzťahu k prírode a víziám do budúcnosti?
Ak porovnáš Slovensko so zahraničím, čo sa týka prírody, jej stavu a jej ochrany, kde sme?
Pozrite sa na takú Kostariku...Štát porovnateľný rozlohou a počtom obyvateľov so Slovenskom. Ale! Kostarika nemá armádu a je tu zakázaný športový a komerčný lov... Kostarika, tak ako my má štvrtinu svojho územia vyhlásenú ako chránenú. A stavia na tom... Na rozdiel od našich zjazdoviek a holorubov, Kostarika na tom stavia imidž a pravdepodobne aj časť svojej ekonomiky… Ale nemusíme chodiť do zámoria, stačí nám ostať tu v Európe. Mnohé krajiny pochopili, že mať zdravé a bohaté životné prostredie je obrovským prínosom pre obyvateľov… U nás je to prínosom pre hŕstku privilegovaných…
Ktoré miesta sú ale podľa teba na Slovensku najzachovanejšie, prečo a dokedy?
Na toto sa veľmi ťažko odpovedá. Bohužiaľ som veľa miest nestihol navštíviť a tak ich neviem posúdiť. Mám neuveriteľne rád rieku Moravu a jej lúky, resp. Devínske jazero, som tu skoro každú chvíľu, keď som v Bratislave… Paradoxne tomuto územiu asi najviac pomohli komunisti a bývalý režim, keďže veľká časť bola za železnou oponou a dôsledne chránená pohraničníkmi… Aj keď v poslednej dobe územie utrpelo početnými záplavami a množstvom nedisciplinovaných rybárov, poľovníkov a turistov stále je to územie, ktoré pri troche fantázie volám Serengeti… Bol som očarený v dobrom aj zlom prírodou Východného Slovenska… Fascinujúca a divoká miestami zachovalá krajina, množstvo vzácnych a raritných druhov a na druhej strane už spomínané plundrovanie formou ťažby dreva a štiepky… Málokde v národnom parku sa mi stane, že sa musím vyhýbať 12 kamiónom naloženým drevom resp. štiepkou…
Prehoďme list, kam si sa všade dostal za filmovaním do sveta? Už sme sa viac razy bavili najmä o tvojich ruských zážitkoch...
V zásade to nebolo vždy len za filmovaním. Väčšinou sú moje filmové projekty zo Slovenska. Ale svoje 19. narodeniny som oslavoval vo Vladivostoku. Tu sme si spolu s kamarátmi zorganizovali expedíciu na štyri !!! mesiace na Ďaleký východ Ruska, na Ussuri a na ostrov Sachalin… Fenomenálna skúsenosť pre mladého človeka a vďaka tomuto zážitku som asi tam kde som… Dvadsiate narodeniny som pre zmenu oslavoval v lietadle na Borneo… Tieto expedície boli zamerané najmä na spoznávanie a výskum hmyzu… Neskôr, keď som externe pracoval v STV tak som sa dostal ako kameraman do Banda Aceh na Sumatru týždeň po ničivom tsunami resp. do Južnej Kórei nakrúcať dokument o živote tam… Samozrejme množstvo európskych destinácií a iných zahraničných destinácií, ale v pamäti mi utkvela ešte jedna cesta a to bola študentská expedícia Carthago 1994 organizovaná gymnáziami L. Sáru a Bílikova a tu som sa zoznámil a stal priateľom s našim najznámejším cestovateľom Ferkom Kelem…
Len tak mimochodom, je ruská vodka skutočne tak dobrá? :)
Len tak mimochodom niektorá áno a niektorá je lepšia v ostrekovačoch než v poháriku… Bohužiaľ na mojich cestách v Rusku si vodky človek užije do sýtosti… Ale má to jednu výhodu… Keď som sa po pár rokoch vrátil do Ruska, konkrétne na Bajkal, tak po pár pohárikoch som znovu rozprával veľmi dobre po rusky… Neviem či aj zrozumiteľne, ale to už bolo jedno, lebo všetci artikulovali akosi zvláštne…
Tomáš, na záver tvoj odkaz pre čitateľov Dobrodruh.sk...
Prosím Vás a prajem Vám aby ste na cestách stretli čo najmenej hlúpych, blbých a závistlivých ľudí. Cestujte koľko vládzete, ale prosím Vás tie skúsenosti a zážitky znovu dopravte na Slovensko, nech sa aj tu niečo pohne k lepšiemu…
- rozprával sa Jožo Terem
- Web: www.tomashulik.com
- Facebook: Tomas Hulik