Prejazd Zagar passom, jedného z najnebezpečnejších prechodov na Kaukaze a blízke stretnutie trochu iného druhu s policajnými zložkami. Aj to nás čakalo v Gruzínsku.
Túra na ľadovec Shkhara nad mestečkom Ushguli v Gruzínsku bola dlhá a náročná. Preto si v tento deň už netrúfneme na presun do ďalšieho mesta na našom zozname – Lentekhi. Autíčka nám poskytnú vytúženú sprchu (áno, tento rok si chalani s prípravou dali zvlášť záležať a Bronco nám zabezpečuje dokonca aj teplú sprchu, parádička) a offroad do Lentekhi nás už čaká. Mesto samotné nás až tak nezaujíma, ale tá trasa... mnohými cestovateľmi opisovaný obávaný offroad, dlhý približne 80 km. Zvládnu to naše tátoše? Pár minút za Ushguli vedie cesta cez Zagar pass, jeden z najkrajších, ale aj najnebezpečnejších prechodov Gruzínska, ktorý bol kedysi častým pôsobiskom banditov. Prečo by sme teda nezakempili priamo tu? Vo výške 2630 m n. m., len my a meteorologická stanica, z ktorej nás párkrát maníci aj kontrolovali baterkami, asi či sme normálni, keď si rozkladáme stan takto vysoko J. Okolité tmavé obrysy hôr, neskutočné množstvo hviezd a do očí bijúca Mliečna dráha priam volajú na spánok pod širákom... No trochu viac tu prituhuje, preto sa radšej zakuklíme do spacákov a púšťame nezávislé kúrenie (tiež tohtoročná novinka).
Prvé ráno
Ráno nás pri raňajkách otravujú trochu bizardné živočíchy – obrie ovädovčely, ktoré bodajú silou malého koňa. Preto dlho neváhame a vyrážame v ústrety skutočnému offroadovému zážitku, no a bez funkčného 4x4 je to pre nás aj celkom výzva. Cesta je skutočne dosť krutá - výmole, jamy, odtrhnuté kusy svahu... Všade na ceste vidíme popadané čerstvé kamene, ktorých súrodenci nám visia tesne nad hlavou a my sa modlíme, nech pre túto chvíľu ešte držia svorne pokope. No sú to práve tieto chvíle, čo nás priťahujú. S nedôverou v očiach hodnotiť rozbahnený tankodrom pred nami, vyberať tú správnu cestu a silou vôle tlačiť Bronco vpred. Niekedy mám na konci dňa až svalovicu, tak veľmi som pomáhala :). Celkovo ale môžem zhodnotiť, že sme to zvládli, teda hlavne Remčo a Bronco. No benzínová nádrž schytala pár rán a zrazu nám ohlasuje plný stav benzínu. Veľmi ľahko by sa dalo skĺznuť do blaženého pocitu nadšenia, veď mať k dispozícii 230 litrov je slušné... ale my akosi tušíme, že to nebude všetko s kostolným poriadkom.
Každopádne si dnešný prejazd Kaukazom užívam asi najviac ja. S doširoka otvorenými očami a často aj ústami hltám krásnu prírodu (a sem tam aj nejakú muchu). Žasnem a usmievam sa. Kaukaz by asi najviac vystihol prívlastok: „mokrý“, zodpovedá tomu najmä bujná vegetácia a husté zalesnenie kopcov. Trávy tu bez problémov presahujú výšku auta, lúčne kvety hrajú všetkými farbami, a na každom kroku je nejaký prameň či potôčik. Aj nám je ľúto, keď sa začnú objavovať prvé dedinky a náznaky civilizácie, akosi sa nám tam nechce. Počet kráv na ceste pribúda geometrickým radom, niektoré sú také lenivé, že je potrebné vystúpiť z auta a vysvetliť im to ručne-stručne... samozrejme tlieskaním.
Lentekhi
Že nás mesto Lentekhi moc nezaujíma, som vedela dopredu, ale že to je až také zlé, som netušila. Jediný ťahák dediny je socha veľkého meča. Keď už sme tu, tak si ju odfotíme, ale nocľažisko si pohľadáme radšej za mestom, aspoň trošku v divočine... Šťastie sa na nás usmeje kúsok za mestečkom, keď priamo na vrcholku jedného kopca nájdeme príjemné a hlavne rovné miesto, ako stvorené pre štyroch cestovateľov. Unavení po dlhom dni sa tešíme na pokojný večer. No neradujeme sa dlho, ešte ani nestihneme rozmiestniť autá do tej správnej formácie a už nás osvetlia policajné majáky. Pri voľbe miesta sme mali skutočne šťastnú ruku. Vybrali sme si najobľúbenejšie miesto medveďov a vlkov... oou... príslušníci nám poradili iný flek asi o 6 km nižšie. Nič sa nedá robiť, policajné zložky treba poslúchať, tak vyrážame v ústrety lepším zajtrajškom... hlavne takým bez stretov s divými šelmami. O pár minút skutočne nájdeme krásne miestečko vedľa cesty v riedkom lesíku. Spokojne posedávame, sumarizujeme dnešné prejazdy a pozeráme videá, ktoré som si pracne oddrela. Prečo? Veď kto musí na povel vziať foťák a statív a bežať s tým na kopec? Poprípade, koho nechajú v lese samého ako prst s kamerou a potom to musí odbehnúť všetko pešo? Chúďatko Hacku predsa. A ešte tento tu vedľa mňa, čo sa len vyváža, má odvahu poznamenať, že som pomalá... Ale zábery sú pekné, to je najpodstatnejšie.
Noc druhá a páni policajti
Ako sa takto doťahujeme a pomaly už aj chystáme spať, opäť nás osvetlia červeno-modré majáky. To snáď nie... už sa teda sťahovať odmietam. Po počiatočných nechápavých pohľadoch a nesmelých vetách nám docvakne... mládenci si prišli s nami vypiť J. Neprišli s prázdnymi rukami, doniesli celé pohostenie: syr, chlieb, paradajky aj svanetskú soľ... všetko z vlastnej produkcie. No a samozrejme 5 litrov domáceho vínečka a liter ča-če (miestna pálenka). Stoličky navyše nemáme (sme štyria a už máme aj tak funkčné len tri), tak rozložíme piknik na dekách na zemi. Prišli traja: major – jediný vie po rusky, najviac hovorí aj pije, kapitán – takmer nepije a foťáku sa obracia chrbtom a ich drug – nejaký mladší chránenec, z ktorého pivnice a záhrady sú všetky donesené produkty.
Samozrejme najskôr sme poučení o miestnych zvykoch: dievčatá ča-ču nepijú, môžu len víno; muži otočia dve až tri kolá s pálenkou a potom tiež pokračujú vínkom; vždy sa pije do dna (aj to dvojdecové víno, takže my tak trochu podvádzame) a vždy musí byť prípitok. Čím dlhší, tým lepší. Tejto milej, ale dôležitej povinnosti sa väčšinou ujal pán major. Nakoniec to bol skutočne príjemný večer, dozvedeli sme sa opäť niečo nové o miestach, kde sme už boli, aj o tých, kam len pôjdeme. Major rozprával ako sa dávna aj nedávna história dotkla práve našich spoločníkov a ich rodín. Ako si vážia za každého turistu, ktorý prinesie nejaké „dengi“ do ich ekonomiky. Najlepšie bolo, že na konci nenastal ten trápny moment, keď vy už chcete ísť spať, ale neviete sa zbaviť hostí. Príslušníci vedia kedy odísť, nemuselo sa všetko zjesť ani vypiť, popriali nám šťastnú cestu, aby sme 100 rokov žili a rozlúčili sme sa. Odchádzali autom, tentokrát bez majákov a za volantom... áno, major!
Ráno nás zo stanu vyháňa „žarka“, už som aj zabudla, aké to je, nebudiť sa úplne skrehnutá a zvuk nezávislého kúrenia mi takmer chýbal. O raňajky máme našťastie postarané, z večernej hostiny zostalo všetkého dostatok. No pokojné ranné prežúvanie nám tentokrát narušia iné prežúvavce. Včera nám nedovolili raňajkovať na Zagar pase mutantie ovädovčely a dnes sme skrížili plány stádu kráv. Viete čo, ani mi nevadí, keď si tu pochodujú hore-dolu, nech si aj bučia koľko chcú, pokojne nech si uľavia hneď vedľa mňa, ale mohli by mi prestať kradnúť raňajky priamo z taniera. Keďže miestna krava na jeden obliz jazykom pokryje plochu 0,5 m2 a čo neoblizne, na to jej tá slina padne, raňajok sa vzdávame v ich prospech a radšej si ich pofotíme. Ale sú to mršky prefíkané... nie každá má zvonec a presne na tom sa popálime. Zabávajú nás tie so zvoncami a tiché nindžakravy sa priplížia nehlučne zozadu a už prežúvajú Satalovcom plachtu. Treba sa mať na pozore pred miestnou faunou. J Keď im prišli posily v podobe siedmych kôz, a hneď prvá nám začala obhrýzať pneumatiku, vzdali sme to. Oni sú tu doma, my pokračujeme smer Gori.