Motorkár Marek Slobodník s prezývkou: K.kot drevený, plechom pobitý

ROZHOVOR: Marek Slobodník je vášnivý motorkár a čoraz známejší sa stáva vďaka svojim výpravám do sveta na starých "pinčloch". Naposledy dal na 55-ročnej Jawe 250 Južnú Ameriku. No a tak sme pokecali...

Čav Marek, z teba sa postupne stáva čoraz známejší moto šialenec.:) Prešiel si na starom "pinčli" aj s kamošmi k Aralskému jazeru a neskôr si na motorke prekrižoval Južnú Ameriku... Kde hľadať tvoje motorkárske začiatky?

Ahoj Jožo, trošku by som to upravil.:) Na starom pinčli som prešiel k Aralu a na ešte staršej 55-ročnej Jawe 250-ke Južnú Ameriku.:) Moje začiatky sa odohrávali za panelákmi sídliska na lúke, keď som mal 9 rokov. Samozrejme na pionieri, ktorý som kúpil od chlapa, čo rozvážal pečivo. Nezabudnem na ten pohľad, keď mi ráno o 5:30 doniesol moju prvú motorku a okolo nej bolo 1000 rožkov. No a odvtedy sa vozím stále.

Si z Banskej Bystrice a v okolí mesta máte parádne kopčeky. Ľudia ako ja ich využívajú na turistiku, paragliding, lyžovanie a ďalšie podobné zábavky. Predpokladám, že ty ale jazdíš na crosske a dokonale poznáš okolie...

Paragliding chcem skúsiť aj ja.... Jasné, dokonale poznám okolie a milujem ho. Chodievam po kopcoch na pešo ale aj na crosske čo je moja druhá láska... Popritom vidím tých legálnych pytliakov, tie vyrúbané lesy a to sa im nepáči....

Povedz nám teda o nejakých zážitkoch aj zo Slovenska...

Celé leto sedím iba na motorke, takže mám toho zbehané veľa. Málokto vie, že prvá naša Pionier výprava v roku 2008 bola po Slovensku... Teraz ma napadol jeden smiešny príbeh, ako som išiel s frajerkou do Prahy na pionieri. Na jednom pionieri dvaja! :) Hneď vo Zvolene som dostal pokutu lebo som išiel po diaľnici. Rozhovor s policajtom vyzeral takto: Policajt: „Ja vás od dakade poznám“ Ja: „Áno, minulý týždeň ste mi dávali pokutu, keď som dole Donovalmi na bicykli predbiehal kamión bez prilby.“ Policajt: „Jasné, tak teraz to máš za 60 €“. Keďže sme mali pri sebe obaja 60 €, nemohol som mu ich dať. Tak mi zobral vodičský a dal taký biely papierik, na ktorom sa môžem pohybovať iba po SR. Lenže som išiel smer Brno, tam sme mali vybavený nocľah a večeru. No čo čert nechcel, 20 km pred Brnom mi prestali svietiť svetlá. Vôbec ma nebolo vidno a frajerka sa ma pýtala, či to nie je nebezpečné. Ja vravím nie, neboj. Asi 10 km pred Brnom ma zastavili policajti. Chcel som to uhrať s vypnutým motorom, že idem na bicykli, no neprešlo mi to. Chceli odo mňa vodičák, ktorý som už nemal a bola to celkom vtipná situácia. Policajt vravel, že zastavuje autá už 25 rokov, no toto ešte nevidel a tak mi dal 500 Kč pokutu. :) Každopádne sme sa za dva dni dvaja dostali do Prahy a najazdili 600 km. Tak ma bolel zadok ako nikdy.

Hahahaha... Som sa zabavil:) To mi pripomína situáciu, keď som ako 18-ročný mladík prerazil s trabantom pri Zochovej chate plot na chatkovej kolónii a zastal pred prekvapeným víkendovým okopávačom zeleniny... Staré auto, brzdy vypovedali poslušnosť, no všetci sme mali šťastie. :) Ale poďme k tvojej prvej veľkej ceste na "pinčloch" až k Aralu. Tie pioniere, to bol parádny nápad a získal si tak množstvo fanúšikov. Veľa ľudí nevie zabudnúť na svoju mladosť, keď práve Pionier bol ich prvou "motorkou". Ako sa rodil a zrodil nápad na túto cestu a hlavne na pionieroch?

Úplne na začiatku som na pionieri chodil do garáže po svoju motocrossovú motorku, neskôr do mesta na kofolu. Potom bola spomínaná cesta okolo Slovenska. V roku 2009 sme navštívili Rumunsko a potom nás napadlo, že čo tak ísť pozrieť Aral, a tak sme išli. S pionierom nechcem skončiť a ešte ho čaká veľa. Je to najlepšia motorka.

Čo bol najväčší problém pri tejto ceste? Počasie, ľudia, stroje? Alebo všetko klapalo, ako sa patrí?

Nie nie, nič z toho problém nie je. Najväčší problém je vrátiť sa domov a zaradiť sa do normálneho života. Ale to asi poznáš.

No jasné, že to poznám... Prvé dni väčšinou vždy mierna depresia...:) No dobre a čo ti teda táto cesta dala?

Dala mi iné zmýšľanie. Iný pohľad na život. Ťažko to takto opísať slovami, keď vidíš šťastných ľudí, ktorí nemajú absolútne nič! Nič a sú šťastní?! Keď som mal 18, tak som tiež chcel Audi Quattro za 20 000 €, iphone a piť Jack Danielsa. Teraz mám Trabanta a Jack Daniels môžem piť každý deň, lebo neplatím žiadne úvery za auto a neviem za čo všetko ešte, ako polovica mojich známych. Mimochodom, Trabíka som kúpil za 200 € pred dvoma rokmi a spravil som na ňom už 40 000 km bez akejkoľvek investície pri spotrebe 6 litrov. To nie je zlé...

S tým trabantom sa tomu hovorí "dobrý biznis".:) Veľmi dobre chápem, čo máš na mysli: „Iný pohľad na život“. Ale to asi chápe každý, kto cestuje po krajinách, ktoré neprekypujú materiálnym bohatstvom, zato sú však plné bohatstva duchovného. To však už u nás, žiaľ, nenájdeme... Úplne sme sa nechali zvalcovať kultúrou Západu a všetko dobré a tradičné, mám dojem, že zmizlo. No nebudem tu fňukať, poďme na cesty... Z toho Aralu si bol zrejme riadne nažhavený, lebo na ďalšiu cestu si sa vybral do Južnej Ameriky. Bol si sám na motorke a spoločníkov ti robili dva české trabanty a poľská posádka v malom maluchu. Dokonca na Českej televízií o tejto vašej akcii beží aj seriál. Klobúk dolu. Ako si sa dostal do tejto spoločnosti?

Náhodou. Podľa mňa je celý život o náhode. Vonku stretneš starú babku, pomôžeš je vyniesť nákup do bytu, tam stretneš jej syna, ten ťa zoznámi s tým a tým a si inde. Proste všetko je o náhode. Ja som sa dostal do Južnej Ameriky tak, že som bol na tej spomínanej ceste do Prahy s frajerkou. Tam som sa stretol s Danom Přibáňom a ten si povedal: „To je K.kot“. Dvaja dali 600 km na pionieri, ten by mohol zvládnuť cestu do Južnej Ameriky. Kontajner, v ktorom išli trabanty a maluch do Ameriky, bol úplne plný, no pre motorku tam miesto bolo. Takže vravím, náhoda.

A nepobili ste sa cestou náhodou? :) Toľko rivalských národností a rôznych pováh...

Bol to veľký sociologický test. Osem ľudí, ktorí sa v podstate navzájom nepoznali. Bál som sa, že si nesadneme, alebo že bude dáky problém. Predsa, osem ľudí je veľa. No všetko išlo ako po masle, žiadne konflikty.

Pýtam sa preto, lebo na youtube som videl jedno zaujímavé video pod názvom: „K.kot drevený, plechom pobitý...“ Hm... Ako sa to len spýtať a vysvetliť... Tuším si si dvakrát vykĺbil rameno, však? :)

Tú prezývku „k.kot drevený, plechom pobitý“ som dostal preto, lebo som stále na motorke išiel a išiel a nevadil mi dážď, zima, noc a v podstate nič. Dvakrát som si vykĺbil rameno, nakoľko je trošku rozbité z motocrossu. Prvýkrát v Peru, keď som hral s peruánskymi detičkami volejbal a druhýkrát v Bolívii, keď som vyfukoval karimatku. Napriek týmto zraneniam som celú cestu prešiel na motorke, okrem úseku dlhého asi 200 km.

To som netušil, že vypustiť karimatku je tak nebezpečné...:) A ako sa vám podarilo dať ruku na miesto?

Prvýkrát mi ju napravil Aleš, šofér českého trabanta. Navigoval som ho, ako to treba spraviť a išlo to. No a druhýkrát som musel ísť do nemocnice, ale tam mi to ako zázrakom skočilo samé späť.

Prešli ste viacero krajín, najazdili tisíce kilometrov. Kedy to bolo najhoršie a naopak, kedy si sa cítil šťastný a bol presvedčený o tom, že toto je tá správna cesta?

Pri takomto cestovaní to tak býva, že si niekedy povieš: „Kurňa, mohol som byť doma v teple, pozerať televízor a papať halušky.“ No na ďalší deň si povieš: „Wáááu, tie Andy sú nádherné!" To bol taký príklad. No nemyslím, že som sa niekedy cítil dáko extra zle. Skôr väčšinou dobre, inak by som nevymýšľal ďalšie cesty.

Marek, tak uvažujem, ja som bol autom z Bratislavy v Senegale, Gambii, Guinea Bissau..., Južnú Ameriku sme dali s kamošmi zo západu na východ a späť, a tak isto aj Severnú Ameriku. Vyrazme dakam spolu... :)

Kľudne vyrazme. No mohol by si si zaobstarať pioniera. :)

:) Dobre, začnem nad tým uvažovať a ideme pri najbližšom stretku plánovať... Marek, na záver aj pre teba priestor, daj zopár motivačných slov pre čitateľov Dobrodruh.sk...

Predpokladám, že na web Dobrodruh.sk chodia ľudia, ktorí cestujú a tí, ktorí by chceli cestovať. Ja tie motivačné slová venujem tým, ktorí by chceli cestovať a ešte nikde poriadne neboli. V prvom rade, nikdy nie je neskoro. Po ďalšie, netreba sa ničoho báť. Najmä nie tých sr.čiek, čo bežia v telke. Nevravím, že je to vždy bezpečné, to nie, ale okradnúť alebo zabiť vás môžu aj na Slovensku. A najmä, ako som už spomínal: Netreba žiť a pracovať pre veci, ktoré nám nie sú treba. Drahé autá, drahé byty... To zaväzuje človeka a tým stráca to najdrahšie... Slobodu!

- za rozhovor ďakuje Jožo Terem