Vzhľadom na extrémny zážitok spred desiatich rokov sa Ramona Schwarz uzatvorila pred Etiópiou navždy. Napriek tomu sa tam opäť stretla so svojím motocyklom. Začína cesta plná prekvapení, na ktorej jej krajina ukáže svoju novú, doteraz neznámu stranu. Jej starý obraz Etiópie akosi už nesedí s terajšou pozitívnou atmosférou.
So svojím mužom spokojne sedíme na pohovke a plánujeme zimný útek. Herbert si odpije z kávy a dymiacu šálku hlučne položí naspäť. Všetko je dobré, až kým mi úplne nečakane nepoloží otázku: „Išla by si do Etiópie?“. Počas nekonečne dlhej sekundy mi začali miznúť črty tváre a v kine v mojej hlave sa začal premietať pohľad do minulosti:
6. júna 2001, s mojim bývalým spolucestujúcim Uwe-m na konci sveta, alias región Omo v juhozápadnej Etiópii. Obklopení asi dvadsiatimi ozbrojenými bojovníkmi, ženami a deťmi sa pozeráme na hlavne mnohých kalašnikovov. Tieto staré samopaly od „socialistického brata“ a naložená munícia cez bedrový pás v rúšku z kozej kože sú údaj o akejkoľvek civilizácii. Nuž, vyzerá to, že za posledných pár tisíc rokov sa tu toho veľa nezmenilo. Dav zúrivo kričí jeden cez druhého a derie sa medzi nás. Len nech nestratím očný kontakt s Uwe-m! Bezmocnosť v jeho očiach ma irituje. „Birr, Birr, Birr“ ( národná mena), je jediné čo rozumieme. Obratné ruky prehľadávajú našu batožinu. Ostré nože prerezávajú naše naplnené kanistre s benzínom, našu jedinú poistku pre najbližších 650 kilometrov do susednej Kene.
Nejaká matka mi zúfalo ukazuje jej choré dieťa v náručí. Potrebuje neodkladnú pomoc a očakáva ju odo mňa. Ale čo mám robiť bez diagnózy, lekárskej pomoci a komunikácie? Žena začína byť zlosťou celá bez seba, škriabe ma nechtami na ramene do krvi. Deti sa na mňa rozbehli s drevenými palicami. Situácia sa v každom momente vyostruje. Pomyslenie na útek okamžite zamietam, hlboký piesok posiaty tŕňmi kam len oko dovidí. Odrazu začal boj o delenie koristi. Mňa! Zbrane sú odistené. Neozbrojení sa obvykle hodia k zemi, ale my ostávame sedieť na motorkách. Teraz už je jasné, že bojovníci, ktorí písali históriu svojho kmeňa a počty mŕtvych nepriateľov, ktorí zanechali jazvy na ich tele, dlho neotáľajú.
V naivnej viere, že sme stretli ľudí, ktorí žijú v súhre s prírodou a veria svojim vrodeným inštinktom (niečo, čo sa už bohužiaľ nezachovalo), vyrazili sme z Arba Minch, posledného miesta civilizácie, do opustenej oblasti Omo. Hospodárske zvieratá ako jediný sporiaci účet, sebestačné a nezávislé na zvyšku sveta, to všetko bola predtým romantická predstava. Realita ma však dohonila. Ako by títo ľudia nemohli byť ovplyvnení každodenným bojom o prežitie v jednom z najnepriateľskejších regiónov tejto planéty? Územia si museli rozdeliť, aby prekonali obdobia sucha, hladomoru, chorôb a opakujúce sa kmeňové konflikty. Možno sú vďační za svoju izoláciu, aby vôbec prežili, zatiaľ čo zvyšok Afrického rohu bol desaťročia sužovaný pohraničnými vojnami, hladom a chudobou.
Na scénu nečakane vstupuje policajt. Nohavice, roztrhané tričko a lámavá angličtina ho odlišujú od ostatných. Žiadam ho, aby nám pomohol vysvetliť, že sme na ceste do Kene po zelenej hranici, ale tu sme boli zastavení. Aj on má strach. Na malej hranici sú iba traja. Traja proti štyridsiatim nie je dobrá vyhliadka. Väzenie na konci dediny je jediné bezpečné miesto. Predtým, než nás uväzní, sa tam musíme dostať. Hamari ale svoju zdanlivo bezpečnú korisť nechcú len tak nechať odísť. Keď Uwe naštartuje, vrhnú sa naňho dvaja ozbrojení muži a „obsadia“ batožinu na zadnom sedadle. Jeden z nich sa postaví zľava na hliníkový kufor a priloží pištoľ ku helme. Uwe sa prevrhne spolu s jazdcami. Mohol by pritlačiť, ale nechce. Policajt si sadne obkročmo na sedadlo a prenasledovateľov drží so svojou zbraňou v šachu.
Väzenie je nečakane moderné: chatrč z vlnitého plechu a húštiny s tŕňmi. Mali sme sa posadiť do piesku a držať hubu. Najstarší obyvatelia dediny chceli vyjednávať. Nakoniec sme dostali naše kanistre naspäť. Prázdne. Ich obsah bol medzitým prevedený do vodných plavidiel. Nečakaný lejak v púšti rozpúšťa zhromaždenie. Strávili sme bezsennú noc na zemi medzi našimi motorkami v spoločnosti škorpiónov a za úsvitu sa nám podarilo utiecť do Kene.
Strih naspäť k Herbertovi, ktorý pozná môj príbeh: „Čo si taká vážna?“ „Ale! Vedel si, že africký kontinent, experti odhadujú, že v najbližších desiatich rokoch, sa rozpadne a Danakil bude zaplavený červeným morom? Prinajmenšom tak písali v časopise der Spiegel. Radšej by som bola v púšti ako jazdiť na motorke z dôvodu nejakého nového oceánu.“ To je samozrejme argument. O pár týždňov neskôr sa pýtam: „Vieš odkiaľ pôvodne pochádza káva?“ Herbert: „Nie, nikdy som sa nad tým nezamýšľal. Odniekiaľ z Afriky?“ Ja: „Áno, poďme sa tam spolu pozrieť.“ Rozhodla som sa dať Etiópii druhú šancu. Cesta je vždy spojená s natáčaním a fotením pre Touratech. Tento krát vyrazí päť až šesť motoriek: kameraman Jan-Peter Wolfgang, redaktor Reiner, niekto, kto pozná oblasť, ako spolujazdkyňa tlmočníčka Tagi a ja s Herbertom ako fotografi. V Danakile sa k nám pripoja vojaci, to je príkaz.
Je 11.11.11. Prinajmenšom podľa nášho rátania času. V Etiópii vnímajú čas inak a podľa svojho kalendára. Nový rok podľa nich začína 11. alebo 12. septembra a trvá 13 mesiacov. Pri pristáti v Addis som okamžite omladla o 7 rokov. Píše sa rok 2004. Príbeh začína dobre, s „Bunnou“ v Café Tomoca. Tento legendárny Kaffeebar v talianskom štýle 50-tych rokov je pre kávičkárov prvá adresa v hlavnom meste. Platobný systém pripomína socialistické časy: platí sa pri starej kase, do ruky dostanete čip z plastu, ktorý sa predloží barmanovi pri pulte. Pri barovom stole príjemne popíjame espresso a macchiato, nechávame sa unášať atmosférou a inhalujeme aromatický vzduch. Na stene visí erb etiópskej oblasti pestovania kávy. Silné, pikantné zrná z Hararu a ovocné, sladkokyslé z radov Yerga Cheffe patria k najlepším na svete. 100% arabika, samozrejme. Tam by sme chceli ísť.
Addis mizne v spätnom zrkadle. Takisto aj muž umývajúci sa v mláke za svitania. Po zbrusu novom asfalte, kde sa stretávajú vozy, voly, osly, kozy, sliepky, pestro oblečené ženy s nákladom na hlavách a indické moto-rikše značky Bajaj sa presúvame na juh. Palivové drevo, zelené kávové zrná a falošné banány ležia po krajoch ulice na predaj. Doprava je typická pre Afriku: chaotická, ale ohľaduplná.
Pestovateľ kávy nás pozýva na pravú kávovú ceremóniu do svojej jednoduchej chatrče. Riedke slnečné lúče dopadajú do tmavej izby. Susedia a priatelia došli pozdraviť cudzincov. Pitie kávy je spoločenská akcia, ktorá trvá obyčajne hodinu. Príprava je ženskou záležitosťou. Gazdiná praží zelené zrná na železnej panvici a všade dookola sa šíri tlejúci obsah, aby sme sa mohli nabažiť arómy. Kadiaci sa dym sa rozptyľuje na žeravé uhlíky, pričom sa mrmle kúzlo priateľstva, zrná sa drvia v mažiari a prášok sa sparí v jabane, bruchatom krčahu, a leje sa do malých šálok bez uška. Lepšie už káva chutiť ani nemôže! Vypijeme každý aspoň tri šálky na znak priateľstva.
Medzitým sa môj obraz o Etiópii radikálne zmenil. S týmto som sa však najskôr musela vysporiadať. Predtým samý hlad, strašná chudoba, korupcia, v špinavých handrách zabalené zasoplené deti s vypuklými bruškami a muchami v očiach. V horských dedinách nepretržite padal kamenec. Neustále očakávania bezdomovcov, ktorým som nemohla pomôcť, aj keď som veľmi chcela, ma neustále ťažili. Zažila som kultúrny šok a bola som vynervovaná zo zvedavcov, ktorí ma prenasledovali na každom kroku a nenechali ma ísť samu ani za kríky. Addis bol však plný kontrastov. Boli tu bitúnky s obrovskou hromadou kostí, ktoré človek cíti dlho predtým, než to uvidí. Supy krúžili nad úbohými stvoreniami a hľadali zvyšky zapáchajúcich tiel.
Dnešok je... oveľa lepší. Ľudia sa opäť smejú a všade navôkol prevláda optimizmus. Vo veľkých mestách rastú nové budovy ako huby po daždi, každý druhý človek má pri uchu mobil a dokonca tu existuje aj internet, aj keď je často nefunkčný. Namiesto „You, you, you“, deti kričia „ Where are you go?“
Komunikácia je kľúč, ktorý som ja pri svojej prvej ceste nemala. Vďaka Tagi môžeme viesť rozhovory s miestnymi obyvateľmi aj vo vzdialenejších oblastiach. Nezmenili sa len obyvatelia Etiópie, ale aj ja. Pred desiatimi rokmi, keď som mala 80 km skúseností prechodom Afrikou, moja pozornosť sa sústredila takmer výhradne na jazdu v ťažkom teréne. Po dunách prišli prechody riekou, hrubý štrk a hlboké bahno. Len čo som vyriešila jeden technický problém, už na mňa čakal ďalší. Každý večer unavená na smrť z motorky rovno do stanu. Trvalo, kým som prišla na to, akým spôsobom sa mi bude najlepšie jazdiť. Nevyhnutne mi chýbal humor. S tým, čo som sa medzitým naučila, sa mi svetom prechádza oveľa lepšie. Aj keď stále chcem toho čo najviac zachrániť, pre Etiópiu to už neplatí. Čo sa to stalo, že ľudia sa ponáhľajú vyrúbať z holej skaly 11 kostolov? Holými rukami? Počas sto rokov? Túto otázku som si položila v Lalibele, keď počas ranného svetla som stala ohromená pred architektonickým majstrovským dielom. Sú to tie najväčšie, človekom vyrobené, monolitické štruktúry na svete. Sledovala som ako pútnici v bielych rúchach, s modlitebnou knižkou v ruke, ticho niečo mrmlajúc pre seba, sa bosí ponáhľajú po svätej zemi pobozkať skalu.
Ďalej na sever, v Sekote, tankujeme do kanistrov pri okraji cesty. Neskôr prechádzame farebnými kaňonmi obklopenými baobabmi a suchým údolím zvonia naše motory, čo nás napĺňa radosťou. Cesta z Axum do pohoria Simien je nekonečné stavenisko. Za nami sa valia dlhé mračna prachu. Čína buduje cesty po celej Afrike a tak je to aj tu. Kde presne je problém, to mi nikto nevie povedať. Tunajší obyvatelia sú radi, že majú prácu a vylepšenú infraštruktúru. Predtým izolované dediny sú teraz miestami hlavných spojení s novým asfaltom. S prichádzajúcimi turistami sa zlepšuje aj život.
Reiner navrhuje, aby sme išli pozrieť Gelada paviány. A to je, prosím, čo? Paviány s krvavým hrudníkom. K tomuto rozkošnému pomenovaniu prišli opice žijúce výhradne v etiópskej vysočine, vďaka žiarivo červenej holej škvrne na hrudi. Pretekárska dráha lemovaná lobelkami je vo výške 4500 metrov nad morom, niekedy zazrieme aj kozorožca. Tu a tam vidíme uprostred krajiny na kameni čupieť strážnika národného parku s kalašnikovom v olivovo zelenom krycom obleku. Po dúšku z našej banky je na ňom badať radosť. Noci sú v horách celkom chladné. Určite po tom budeme túžiť v našom ďalšom cieli, v púšti.
Už niekoľko dní sa Herbertovi šmýka spojka. Na zostupe sa konečne vzdal. Tak sme naložili jeho 800- vku na okoloidúci kamión. Zo solidarity som vedľa neho pripevnila aj svoju 650-tku a postavila som sa na nakladaciu plochu. Aký dobrý nápad! Pri natriasaní po štrkovej ceste sa popruhy niekedy uvoľnia. Museli sme naše mašiny zaťažiť svojou váhou. Cesta späť do Axum trvala 8 hodín a je to viac než odvážne. Žiaľ, nie je to preslávené miesto, a tak sme museli nahlásiť aké šruby potrebujeme. Náhradné diely už čakali v Nemecku.
Každý, kto príde do Etiópie, musí ochutnať injeru. Tento ľahko kyslý zdroj obživy vyrábaný z múky má konzistenciu tenkej, mäkkej špongie. Chuť tejto „kyslej servítky“ je obyčajne biedna. V tejto kultúre delenia sa je injera spoločne z obrovského taniera prstami. O dva dni neskôr sme 120 metrov pod hladinou mora. Vitajte v doline Danakil, najhorúcejšom a najnepohostinnejšom mieste na zemi. Slnko svieti nekonečne ďaleko. Napriek tomu je na podmienky Danakilu nezvyčajne chladno, iba okolo 40 °C. V špičke sa ortuť teplomera vyšplhá aj na 63 °C. Piesok a štrk kam len oko dovidí. Žiadny strom, žiadny krík, ani len čo najmenšie zviera. Aspoň nie na prvý pohľad. Keby mi niekto pred desiatimi rokmi povedal, že jazdenie púšťou je zábava, určite by som ho vysmiala. Ale ozaj je! Mne moja cesta cez púšť, kde sme hľadali prekážky, mi vyrezáva trvalý úsmev na tvári. Adrenalín sa postará o zvyšok. „Sleduj vedenie a ostaň uvoľnená!“, znejú mi Manfrédove slová v ušiach. Moja ľahká výzva je dobrá voľba, obzvlášť pre náročnú trať s hrubými, ostrými lávovými kameňmi, ktorá vedie k Erta Ale. Odstavujeme moto, čižmy meníme za topánky a za mesačného svitu sa vyberáme k sopke. Táto je úplne iná ako všetky ostatné. Nie iba preto, že v kráteri sa nachádza aktívne, neustále bublajúce lávové jazero. Spoza okraja krátera sa naskytá pohľad priamo do vnútra zeme. Akoby sa dalo nahliadnuť do duše... Lávové fontány trhajú tenkú kôru stvrdnutej, šedej lávy a vytvárajú ohnivé stopy nad jazerom. Miesto zlomu žiari na červeno od prameniacej lávy. Snáď by Touratech najbližšie mohol do programu nových výrobkov zahrnúť azbestový stan?
Ťažba soli, táto práca je tvrdá hra. Slepota je predprogramovaná. Pre mňa by bolo takmer nemysliteľné zaobísť sa bez slnečných okuliarov pri takejto bielej žiariacej ploche. Afar ťaží surovinu takmer staromódnym spôsobom a balíky nakladá na chrbát ťavy. Soľné karavany potom tiahnu cez Danakil.
Valerie Browning je anjel v púšti. Malika, tak ju volajú Afari. Od roku 1974 žije a pracuje táto rodená Austrálčanka a vyučená zdravotná sestra v Africkom rohu. Nielen preto, že je vydatá za Afara, jej osud týchto ľudí leží na srdci a ako levica bojuje za ich práva. Valerie nás berie do kamenistej púšte. Podľa WHO ani každý druhý Etiópčan nemá prístup k čistej pitnej vode. Voda v púšti je snom mnohých ľudí. Valerie ju nechala zaviesť pre jednu malú dedinu: cez novú dažďovú nádrž s kapacitou 480 000 litrov vystačí pitná voda na jeden rok. Náklady: 7000 €. Afari aj Valerie tvrdia, že je umenie vyžiť tu.
Dodatok
Po dokončení tohto článku prišla správa, že do Erta Ale spadla skupina turistov a piati zahynuli. Čo mám k tomu povedať? Veľmi ma to rozľútostilo. Snáď sme mali iba šťastie, že sme neboli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Čo viem s istotou je, že žiadna „bezohľadná, chamtivá cestovka“ nemôže byť zodpovedná za to, že neznalí turisti našli smrť. Tento druh šírenia správ je povrchný a falošný. Obeťami sú opäť iba obyvatelia púšte, ktorí sa snažia práve s rozvíjajúcim sa cestovným ruchom vybudovať nejakú existenciu.
Informácie o ceste
Všeobecné info Skoršie Absesínsko je najstaršia, nezávislá krajina Afriky. Od 1935- 1941 sa ju pokúsili obsadiť talianske ozbrojené sily pod Mussolinim, ale tento pokus o kolonizovanie zlyhal. 88 miliónov ľudí z viac než 80 rôznych etnických skupín zdieľajú územie trikrát väčšie ako Nemecko. Etiópčania sú hrdí, nápomocní ľudia. Oficiálny jazyk je amharština, ale s angličtinou je možné sa stretnúť na viacerých miestach.
Čas cesty Krajina je obzvlášť atraktívna od septembra do novembra, keď je všetko zelené a rozkvitnuté. Od apríla do augusta je obdobie dažďa a svahy sú ťažko zjazdné.
Okolo na motorke
Príprava Padacie rámy, ochrana motora a veľká nádrž sú odporúčaným vybavením.
Transport motoriek V októbri 2011 náklady na transport činili pre BMW F800GS z Nemecka do Etiópie okolo 1200 € plus miestny poplatok za prepravu.
Papierovanie Karnet prechodu nie je predpísaný, ale uľahčí veľa vecí. Pred odchodom je potrebné mať uzavreté poistenie (okolo 100 €).
Tankovanie Odporúčané množstvo na dojazd: 500 km, 1 l benzínu stojí približne 1 € a zháňanie nám okrem zvonenia nespôsobovalo žiadne problémy.
Orientácia Etiópia je v sieti GPS biely fľak. Náš Garmin Montana ukazoval iba hlavné, spevnené cesty.
Možnosť prenocovania V meste je iba jeden hotel, ktorý sa dá akceptovať, napríklad Gheralta Lodge v Hawzen, Etio-Nemecký Park v Debre Libanos alebo Tukul Village Hotel v Lalibele. Inak je vlastný stan najlepšou alternatívou.
Jedlo a pitie Etiópske národné jedlo a základný zdroj obživy injeru musí ochutnať každý cudzinec. Kyslá chuť omelety podobnej lievancom z teff múky, podávaná s omáčkou a konzumovaná prstami. Etiópčania sú milovníkmi mäsa a pikantných chutí. Keďže etiópsko ortodoxná cirkev vyhlásila pôst každú stredu a piatok, na svoje si prídu aj vegetariáni. Bezpodmienečne by mali ochutnať shiro, lahodnú cícerovú omáčku. Ako kuriózne dedičstvo talianov je na jedálnom lístku možné nájsť pizzu, špagety alebo cappuccino. Dobrú kávu je dostať všade, aj v tej najjednoduchšej chatrči.
Peniaze Národnou menou je Birr (1 € ≈ 22,5 Br). Obzvlášť na dedinách je potrebné mať pri sebe dostatočnú hotovosť, pretože kreditky sú tu komentované pokrčením ramien. Najlepšie je zmeniť peniaze hneď po príchode do Addis alebo vybrať z bankomatu.
Telefonovanie a internet Mobilné pokrytie je vo všeobecnosti dobré, aj keď mobilné siete sú často preťažené. Lepšie je sa vopred informovať o možnostiach u poskytovateľa roamingu. SIM karty sú k dispozícii aj na mieste. WI-FI je ťažké chytiť. Internetové kaviarne existujú, ale sú neskutočne pomalé a sieť nie vždy funguje.
Bezpečnosť Pri turistických zaujímavostiach ako Axum alebo Lalibela alebo v národnom parku je povinná príručka. V Simienských horách je možné si v miestnej kancelárii prenajať sprievodcu. Vo všeobecnosti je užitočné pohybovať sa aj v odľahlých oblastiach so sprievodcom. V púšti Danakil je vojenský sprievod absolútnou nutnosťou. Ministerstvo zahraničných vecí varuje pred cestou ku hraniciam Eritrejského štátu a Somálska.
Cestopisy a mapy Anglické Lonely Planet, vreckové vydanie „Etiópia Eritrea“, ISBN 978-1741048148 Vode odolná mapa „Etiópia, Africký roh“, mierka 1: 1.800.000, ISBN 978-3831770946 „Etiópia: z vnútra a z vonku, včera a dnes“, vreckové vydanie od Marie-Luise Kreuter und Rolf P. Schwiedrzik-Kreuter, 1. vydanie 2010, ISBN 978-3839195345
