Vtáčnik je zvláštne pohorie, neobyčajne pekné a úplne mimo pozornosť outdoorových aktivít chtivej verejnosti. Mne z nepochopiteľných príčin.
Vtáčnik ponúka možnosť hrebeňovky Nitrianskou magistrálou vo výškach okolo 1000 až 1300 m. Skaly nie len na obdivovanie, ale aj na lezenie. A najmä turistické chodníky zívajúce prázdnotou. Bez šialene sa rútiacich bikerov (typické pre Malé Karpaty), hlučných motocrossárov (nič neobvyklé v Malej Fatre) a sviatočných trekkerov značiacich svoj pohyb lesom odpadkami, z ktorých sa nebudú tešiť ani archeológovia budúcnosti (to je realita hádam všetkých intenzívne navštevovaných horstiev). Vtáčnik láka a má čím.
Vtáčnik patrí do celku Slovenského stredohoria
Má stratovulkanickú stavbu budovanú najmä andezitmi a pyroklastickými horninami. Na západe, severe a severovýchode je ohraničený Hornonitrianskou kotlinou, na východe Kremnickými vrchmi a Žiarskou kotlinou, na juhu Pohronským Inovcom a Tríbečom. Pôvodná sopečná podoba horstva bola tektonickými pohybmi, eróziou a denudáciou rozdelená na štyri podcelky: Vysoký Vtáčnik, Nízky Vtáčnik, Župkovskú brázdu a Raj. Prvenstvo vo výške si drží Vtáčnik so svojimi 1345,8 m n. m. Mohutné bralo najvyššie vrchu pokrýva ihličnato – listnatý les, samotný vrchol je čiastočne obnažený a ponúka možnosť širokého výhľadu do okolia. Súčasne je ôsmou zastávkou náučného chodníka Vtáčnik začínajúceho v Gepňárovej doline neďaleko obce Bystričany. Skalné povrchové tvary (kotly, kužele, skalné stupne) bohato zastúpené v celom pohorí vznikli periglaciálnymi procesmi (činnosťou mrazu v priľadovcových oblastiach), alebo rozpadom andezitových prúdov, ktorým ku kráse pomohlo aj zvetrávanie (steny, skalné veže).
.jpg)
Každý informačný materiál o Vtáčniku uvádza, že v pohorí sa vyskytuje okrem bežných zvieracích obyvateľov – srny hôrnej, muflóna, divej svine aj medveď hnedý, mačka divá a pre mňa favorit medzi všetkými šelmami našich zemepisných šírok, rys ostrovid. Je to môj životný sen vidieť túto šelmu vo voľnej prírode. A keby som ju mal možnosť ešte aj odfotiť, tak by som mal asi pocit, že ma osvietil Duch svätý. Mimochodom na medveďov nás upozorňovali aj domáci. Nikde sme však na ich stopy nenarazili. Na jar sa mi v týchto výškových polohách podarilo naraziť na čerstvé medvedie šlapaje len raz a to v oblasti Zvolena.
Hrebeňovka Vtáčnikom
Môj osobný tip pre nástup na hrebeňovku Vtáčnikom je mestečko Žarnovica. Zo Žarnovice sa stačí dopraviť do ktorejkoľvek dedinky na úpätí pohoria. Doporučujem Ostrý Grúň. Výstup po žltej na Rúbaný vrch trvá asi 2 hodiny. Je príjemný, nie je namáhavý a cesta prechádza dlhší čas malebným údolím potoku Klenová. Častejšie využívaný výstup z obce Kľak po zelenej Partizánskou dolinou vedie priamo na Vtáčnik. Nedoporučujem ho. V spodnej polovici je cesta rozjazdená lesnými traktormi. Vďaka intenzívnej ťažbe dreva sa stratili mnohé turistické značky a výstup sťažujú rozliate potoky. Okrem toho hrebeň od Rúbaného vrchu (1097 m) po Vtáčnik ponúka prechod Kamennými vrátami s možnosťou výhľadu do okolia a Kláštorskou skalou (1278 m), skalným mestečkom. Iná možnosť je vyraziť napríklad z Handlovej, vystúpiť na Veľký Grič (971,5 m) a pokračovať po hrebeni smerom na juh.
Sprievodcom na prechod pohoria je mapa VKU Harmanec č.131 Vtáčnik Horná Nitra. Hoci som mal k dispozícii jej druhé vydanie, musím napísať, že obsahuje všetky neduhy známe z produkcie Vojenského kartografického ústavu. Nie je aktualizovaná a zakreslené trasy sú často približné. Zlé je, že to platí aj pre pramene. Napríklad prameň zakreslený medzi spomínaným Rúbaným vrchom a Kamennými vrátami blízko červenej značky sa v skutočnosti nachádza asi 200 m pod Rúbaným vrchom po ľavej strane od žltej značky smerom na Buchtov, pri ceste vedúcej medzi lesnými škôlkami. Nie je moc výdatný. Zaujímavosťou pohoria je relatívny nedostatok stredovekých pamiatok. Z hradov sa na západnej strane pri obci Podhradie nachádza Sivý Kameň z 2. polovice 13. storočia. Východná strana sa pýši svojou novovekou povstaleckou históriou. Obce ako Kľak a Ostrý Grúň jednotky Edelweiss na sklonku II. svetovej vojny vypálili. A najmä severná oblasť má svoje priemyselné monumenty svedčiace o pomaly utíchajúcej baníckej činnosti.
Jedna osobná skúsenosť. Moja posledná návšteva pohoria Vtáčnik bola motivovaná túžbou absolvovať - čo najskôr - prvý jarný prechod hôr. Netešil som sa z neho dlho. Až do výšky okolo 900 m. Krásne počasie, pučiaca zeleň, štebotanie vtákov. Vo chvíli, keď sme v oblasti Kamenných vrát vystúpili na hrebeň, radosť sa začala vytrácať. Mokrá snehová pokrývka o hrúbke asi 60 cm urobila svoje. Pri každom piatom – šiestom kroku sme sa borili po členky. Pri desiatom – dvanástom po kolená. Výsledok: predčasne ukončený prechod, napriek tomu ale úžasný pocit z dobre utajenej krásy Vtáčnika. A poučenie od domácich: sneh na hrebeni sa zvykne udržať až do začiatku mája.
