Kyjatické pohrebisko dalo meno jednej etape kultúrneho vývoja v strednej Európe, napriek tomu je toho veľmi málo, čo o nej uvádza dostupná literatúra.
Zvyčajne konštatuje, že ide o kultúru mladšej doby bronzovej, ktorá vznikla z podkladov neskorej pilinskej kultúry. Pokiaľ pred znalcom slovenských dejín spomeniete obec Kyjatice (okres Rimavská Sobota) s najväčšou pravdepodobnosťou si vybaví drobný ranogotický kostol s nádhernou vnútornou freskovou výzdobou. Kostolík, ktorý je súčasťou tzv. Gotickej cesty vedúcej z Gemeru cez Malohont na Spiš. Zvláštne je, že hoci pojem kyjatická kultúra nie je neznámy, málokto vie, že názov sa viaže práve k tejto dedinke.
A ešte menej ľudí vie, že práve tu je jeden z najkrajších pomníkov venovaný archeologickým vykopávkam. Výskum už v roku 1941 tu viedol univerzitný profesor Vojtech Budinský – Krička. Legendárna postava slovenskej archeológie. Najväčšiu časť svojej profesionálnej kariéry venoval obdobiu praveku a ranným historickým obdobiam. Jeho knihy Výtvarný prejav slovenského praveku a Slovanské mohyly v Skalici boli prvými knižnými lastovičkami o dávnej histórii územia Slovenska. O viac ako štyridsať rokov neskôr (v rokoch 1981 – 1985) na jeho prácu nadviazal PhDr. Václav Furmánek z Archeologického ústavu SAV v Nitre. Počas oboch výskumných prác bolo odkrytých viac ako 200 žiarových hrobov.
Kyjatická kultúra
Žiarové pohrebiská
Kremácia dokumentuje zrod zložitejšej predstavy. Oheň znamenal očistný rituál. Pri spálení telesnej schránky sa ľudská duša mala ľahšie oslobodiť od pozemského bytia. Napriek tomu, tradícia darov vkladaných do hrobu pretrvávala. Samotné hroby sa delia na urnové a jamkové. Jamkové hroby sú menej početné. Predpokladá sa, že popol sa uložil do jamy v nádobe z organického materiálu (koža, prútie...).
Urna sa obložila kameňmi, alebo prekryla inou nádobou. Väčšiu pozornosť zo strany pozostalých si vyžiadali tzv. skrinkové hroby, teda urnové. To sú práve tie, ktoré sa našli v chotári Kyjatíc. Popolnica, vyrobená z trvácneho materiálu, bola obkolesená kamennými platňami zhora prekrytá doskou. Skrinka obsahovala ďalšie milodary. Žiarové pohrebiská sa využívali dlhý čas. Naši predkovia museli považovať tieto miesta za výnimočné a určili im posvätnú funkciu. Pokiaľ prídete do Kyjatíc zistíte, že žiarový pohreb bývalo impozantné divadlo. Pohrebisko sa nachádzalo na hrebeni kopca (dnes na severovýchodnom okraji dediny za budovami bývalého Roľníckeho družstva), z ktorého je dobrý výhľad na všetky strany. Pohrebná vatra horela celé hodiny a pomaly chladnúce žiarovisko bolo viditeľné ešte dlhý čas.
Keď všetko vychladlo, pozostalí vyzbierali nie len hrubé kosti, ktoré nezhoreli, ale aj žiarom deformované šperky a zbroj. Do dna, alebo boku urny najskôr prebili otvory, aby duša mohla opustiť telesné pozostatky a začalo sa s ukladaním. Na spodok prišli zvyšky kostí nôh, najvyššie položili lebku. Popolnica s nádobami s jedlom a nápojmi sa uložila do hrobovej jamy. Luxusné kamenné hrobky spotrebovali na výstavbu aj niekoľko desiatok až stoviek kilogramov kamenia. Nechýbali v nich veľmi drahé bronzové dary. Chudobné hroby obsahovali len jednu – dve nádoby s jedlom a popol býval vysypaný priamo na dno hrobu.
Dnešný pamätník je malá lúčka, na ktorej sa okrem informačnej tabule nachádza pár náznakovito zrekonštruovaných skrinkových hrobov a navŕšená drevená hranica. Nenápadné miesto, pravdepodobne málo navštevované, o ktoré sa stále niekto stará. Ja som ho navštívil na začiatku leta. Tráva bola pokosená, všade bol poriadok. Dolu na lúke sa pásli ovce a v dnes už vymierajúcich Kyjaticiach, som žiaľ nenašiel nikoho, kto by mi niečo o pamätníku porozprával. Je to zvláštne a svojím spôsobom krásne miesto. Pokiaľ sa rozhodnete odfotiť si len pamätník, pribudne vám do albumu spomienka na výnimočnú návštevu. Pokiaľ sa však rozhliadnete dobre okolo seba a ostane vám dostatok času, krajina gemerských kopcov vás v každom ročnom období niečím prekvapí.
