Opevnený kláštor nad riekou Váh. Znie to, ako by to ani pravda nemohla byť. Napriek tomu znalcom starých slovenských cestopisov môže veta zarezonovať niečím známym. Alojz Mednyanský vo svojej Malebnej ceste dolu Váhom z roku 1844 asi ako prvý beletrizoval zvláštny príbeh zo Skalky nad Váhom.
V čase, keď Gejza a jeho vznešený syn Štefan, národný svätec, odstraňovali z oltárov Maďarov pohanské modly a namiesto nich postavili na ne Krista, žil v jaskyni tohto osamelého brala Beňadik, rodom Dalmatínec, so svojím priateľom a učiteľom Svoradom, hlásajúc slovo božie všetkým, ktorí ta prišli. Aby dobré semienko zmnožil a aj úrodu zmnohonásobil, rozlúčil sa Svorad so svojím žiakom a odišiel na vrch Zobor pri Nitre, kde roku 1010 aj umrel.
Beňadik, teraz už sám, zdvojnásobil úsilie v získavaní duší a čoskoro sa o ňom rozchýrilo, že je človek bohumilý. Jeho účinkovanie sa znepáčilo mnohým prívržencom starých pohanských bohov. Bažiac aj po pokladoch, ktoré podľa ich mienky nahonobil si z darov veriacich, spolčili sa traja, že ho zavraždia. Bezbranného starca prepadli v jaskyni práve vo chvíli, keď bol pohrúžený do modlitieb. Dôverujúc v božiu všemohúcnosť, rozkázal Beňadik bralu, aby sa ho ujalo a ochránilo ho pred útočníkmi. A ako sa dotkol steny brala, roztvorila sa a ukryla ho pred zdesenými vrahmi.
Po tomto zázraku zostalo päť okrúhlych dier v priemere asi pol palca a dve zreteľné šľapaje v kameni. Kedysi vraj uzdravovali choré ruky a nohy, keď si ich ta priložili. Zachránený Beňadik obýval potom vnútornú novovzniknutú jaskyňu, do ktorej sa neodvážili vkročiť ľudia so zlým svedomím, a pokračoval vo svojej činnosti. No raz ho na ceste vystriehli zbojníci, odvliekli na okraj druhého brala a zhodili do Váhu. Vlny odniesli mŕtvolu na náprotivný breh, tu nad ňou vzlietol orol a tak dlho prenikavo škriekal, kým neprivolal niekoľko ľudí, ktorí mŕtvolu našli a pochovali.
Miesto, odkiaľ údajne svätého Benedika zhodili zbojníci do Váhu, sa volá Malá Skalka. Mednyanský vo svojom rozprávaní uvádza, že v roku 1520 Juraj Thurzo dal na tomto mieste postaviť kostol. Táto informácia nie je úplne presná. Na začiatku 16. storočia tu postavili neskorogotickú kaplnku sv. Doroty. V roku 1713 k nej pristavali vežu a o nejakých tridsať rokov neskôr stavba dostala dnešnú podobu dvojvežového kostola. Na konci 19. storočia bol už taký schátraný, že v spomínanom cestopise sa o ňom hovorí ako o ruine. V roku 1924 ho architekt Marko zreštauroval.
Zaujímavejšou a ďaleko pestrejšou históriou sa pýši pustovnícka skala a opevnený kláštor na Veľkej Skale. Na tomto mieste skutočne v 10. a 11. storočí žili sv. Svorad aj Benedikt. Oboch na tomto mieste spomína Maurova kronika. Niekedy koncom 12. storočia tu postavili malý kostolík. Písomné pramene ho spomínajú v roku 1208. V roku 1224 sa stal súčasťou novozaloženého benediktínskeho kláštora, ktorý podľa zakladajúcej listiny vznikol na pamiatku mučeníckej smrti sv. Benedika. Na začiatku 16. storočia mníchov nahradilo na strategicky zaujímavom mieste cisárske vojsko. Opevňovacie práce vyvrcholili v 16. storočí dobudovaním vysokej strážnej veže. Duchovný život sa na Skalku vrátil s rádom Jezuitov v roku 1644. Tí v rokoch 1667 až 1669 postavili nový kláštor, pretože pôvodný benediktínsky sa úplne rozpadol. Začiatkom 18. storočia zanechali svoj rukopis na kláštore kurucké vojská. V rámci svojho vojnového ťaženia Horným Uhorskom ho ťažko poškodili.
Pomerne rýchlo bol však opravený a vnútorný priestor sa dočkal aj výzdoby. Dobové pramene hovoria o nástenných maľbách s alegóriou Ignáca z Loyoly. Ku kostolíku sv. Ondreja (Svorada) a Benedikta pristavali vežu a opravy sa dočkal aj vysoký múr. Rekonštrukčné práce sa skončili až v roku 1768. Zrušenie jezuitskej rehole malo za následok spustnutie kláštora aj kostolíka. Ďalšej obnovy sa dočkal v rokoch 1852 a 1853. Obnovený bol boží hrob aj jaskyňa svätcov. 20. storočie neveľmi prialo existencii kláštora. Výkonné orgány vlády Slovenskej socialistickej republiky bránili pietnemu uctievaniu tohto miesta. V 70. rokoch sa dokonca objavili myšlienky na jeho úplnú likvidáciu. Našťastie sa nezrealizovali – napriek tomu, že v okolí pravidelne prebiehali vojenské cvičenia spriatelenej sovietskej armády. Krátko po roku 1989 sa z iniciatívy miestnych obyvateľov začalo s obnovou kostola a kláštora. Práce pokračujú dodnes.
Z pôvodnej stredovekej kláštornej budovy sa toho veľa nezachovalo. Väčšia časť zachovanej stavby pochádza z obdobia pôsobenia jezuitov na tomto mieste.
Kostolík, ktorého časti sú vytesané priamo v skale, je trojpodlažná budova so zaujímavým dreveným kazetovým stropom. V jaskynnej kaplnke sa nachádza hrob Krista a socha sediaceho pustovníka z 18. storočia. Naozaj autentický pocit odlúčenosti od sveta a ťažkého pustovníckeho života nadobudne návštevník aj vďaka tomu, že jaskyňu predstavuje úzka, nízka a dlhá chodba. Jej dno tvorí nespevnená zem a všadeprítomné bahno. Steny sú vlhké a na mnohých miestach kvapká voda. Môže sa zdať neprimerané o tomto mieste povedať, že je kúzelné, ale iné prirovnanie sa k nemu ťažko hľadá. Jaskyňa ústi priamo do hlavnej lode, či skôr lodičky kostolíka. Z tmy jaskyne vchádzate do svetla sakrálneho domu.
Kláštor v Skalke je pravidelne otvorený len v júli a auguste, denne okrem pondelka od 10.00 do 12.00 hod. a od 13.00 do 17.00 hod. Cirkevné slávnosti sa tu organizujú 17. júla, resp. najbližšiu sobotu, ktorá po ňom nasleduje.
