Jedným z najneprístupnejších hradov nielen na Považí, ale aj na Slovensku, je hrad Lednica. Oddávna strážil jednu z horských ciest z Považia na Moravu.
V listinách sa prvý raz spomína po tatárskom vpáde roku 1259 ako kráľovský hrad. Jeho funkcia spočívala predovšetkým v ochrane severozápadnej hranice Uhorska. Hrad je postavený nad rovnomennou obcou v údolí, ktoré smeruje do Bielych Karpát a ďalej na Moravu. V 15. storočí hrad ovládli na dva roky husiti, ktorí si z neho urobili základňu pre výpady do Uhorska. Po krátkom husitskom období hrad pripadol lúpežným rytierom, pričom najznámejší boli bratia Podmanickovci, pôvodom z Považskobystrického hradu. Lednica im slúžila ako jedna z mnohých opevnených zbojníckych tvrdzí, kde zhromažďovali nalúpené cennosti.
Imrich Telekessy
V 16. storočí patril hrad lúpežnému rytierovi Imrichovi Telekessymu. Bol svojráznou postavou svojej doby a postrachom celého Považia. Mnohokrát sa ho pokúšali jeho nepriatelia poraziť. Múry lednického hradu sa však nikomu nepoddali. Telekessyho drzosť vzrástla však natoľko, že prepadol a olúpil posolstvo, ktoré nieslo dary samotnému cisárovi Rudolfovi. To už bolo priveľa. Telekessyho nepriatelia sa spojili a pri prepade Bytčianskeho zámku ho chytili a zavreli. Verdikt bol jednoznačný. Milého lúpežného rytiera odsúdili v Bratislave roku 1601 na smrť sťatím. V 17. storočí, ktoré bolo storočím stavovských povstaní, hrad často menil majiteľa. Bol striedavo obsadzovaný cisárskymi teda labancami alebo povstalcami kurucmi. Pričom v tomto období sa pod ochranu hradu uchýlili českí exulanti, evanjelici s ktorými udržiaval styky aj J. A. Komenský. V poslednom protihabsburskom povstaní držali hrad kuruci Františka Rákociho II. Po potlačení povstania hrad stihol osud iných pevností na Považí. Mnohé silné hrady, medzi nimi aj Lednica, boli na príkaz cisára podmínované a rozrumenené. Od tohto obdobia sa datuje postupné chátranie hradu. Nepomohli mu ani náročné opravy neskorších majiteľov Asprementovcov. V roku 1890 bol predaný Jozefovi Schrejberovi, továrnikovi a sklárskemu podnikateľovi. Poslední majitelia mali k hradu skôr vlažný, ľahostajný vzťah a nerobili na ňom nijaké zvláštne úpravy.
Stredný hrad tvoril rozsiahly palác
Útvary skalných brál predurčili nielen miesto, ale aj pôdorysnú podobu hradu, ktorý sa skladá z troch odlišných výškovo rozložených častí. Najnižšie je spodný hrad, ktorý tvorí masívna veža, nie celkom pravidelného podkovovitého tvaru. Spodný hrad je spojený so stredným hradom tunelom vytesaným do tvrdej skaly. Stredný hrad tvoril rozsiahly palác spolu s niekoľkými vežami. Palác mal ešte aj v 19. storočí štyridsaťpäť rozličných miestností. Zo stredného hradu viedli schody priamo na vrchný hrad. Vrchný hrad je azda najzaujímavejšou stavbou celého komplexu. Bola to vlastne starodávna silná veža „nebojsa“, z ktorej viedli schody vytesané do skaly do pozorovateľne nazývanej „straka“. Pozorovateľňa sa nachádzala na samom vrchole strmého brala, pričom mala najmä strážnu a výzvednú funkciu. V súčasnosti je hrad v ruinách, pričom sa odborníci z pamiatkového ústavu snažia o jeho zakonzervovanie a čiastočné zreštaurovanie. Veľmi dobre je zachovaný spodný hrad so skalným tunelom, pričom sa dá vyjsť až hore na pozorovateľňu „straky“, z ktorej je utešený výhľad do šíreho okolia. Odhliadnuc od stavu, v akom sa hrad nachádza v súčasnosti, stále patrí medzi najzaujímavejšie a najpríťažlivejšie hrady nielen na Považí, ale aj na Slovensku.
