Nedomýšľajte si, nechytili nás a ani sme nedostali pokutu. Čo viac. Som si istý, že sme neboli jediní v autobuse, čo cestovali bez lístkov.
Nočná scéna ako z filmu Resident Evil
Radšej ďalej od cesty. Všade navôkol iba pustá step bez stromov, len jeden mikromalinký kopček celý porastený borovicami. Tie ináč krásne voňajú, tam sa bude fajnovo spať. Až sme sa priblížili na dostatočnú vzdialenosť, tma nám odhalila, že hájik je celý obohnaný plotom. Iste bude mať nejaký dôvod, veď široko ďaleko sú to jediné borovice. Nám to nedá a už sme na druhej strane. Netrvá dlho a už sme v spacákoch a vyťahujeme večeru – figy.
Asi to bol zatúlaný komár v mojej nosnej dierke, čo ma prinútil kýchnuť si, no zrazu spoza nás zaznel psí brechot ako z filmu Resident Evil. Keby nám vtedy niekto meral čas v behu na 100 m súčasne so skákaním cez plot a ešte kombinovaným rýchlo balením spacáka a karimatky, určite by z toho bol minimálne intergalaktický rekord. Podarilo sa. 5 psov len naprázdno klaplo zubami, keď my sme už boli za plotom. Isto je na ňom ešte doteraz kúsok mojej karimatky. Až neskôr, keď sme tadiaľ ráno šli, sme videli výstražné tabule asi v ôsmich jazykoch varujúce na životunebezpečné ohrozenie. Predpokladám, že nemysleli psy. Viac sme sa už o tom mieste nedozvedeli.
Keď nezastavujú, treba vyskúšať úplne všetko
Rád vstávam s východom slnka. Vtedy je krajina ešte ospalá a moje myšlienky sa ešte vznášajú pomaly, akoby sa plavili medom. Len hmlisto si rozpomínam na sny, ktoré boli ovplyvnené nočným zážitkom. Síce v sne to boli tie isté psy, no namiesto brechotu bzučali ako komáre. Ale nič to. Ideme ďalej. 3 deň v Thesalonikách a už sa mi tu vôbec nechce trčať. Stopujeme na príjazde na diaľnicu, opäť nič a ja zvažujem 3 možnosti.
1. Gréci buď vôbec nevedia, čo to stop je,
2. to gesto korím stopujem v tejto krajine znamená niečo úplné iné ako u nás,
3. sme tak škaredí, že by sa o nás ani divá sviňa neobtrela, aj keby nás zasypali žaluďmi.
Zvažujeme taktiku. Skúšame všetko, od prosebného výrazu cez stojky na rukách až po tabuľku s veľkým nápisom HOME. A vtedy zastavuje Grék, bradatý, sivý učiteľ anglického jazyka. Vlastne nás ani nechce vziať, len sa chcel porozprávať a zistiť, kam máme namierené. Nakoniec sme ho uprosili, aby nás zval na iné, lepšie miesto. Cestou nám objasnil problém stopovania v Grécku. Všetko to spôsobili posledné udalosti. Kríza, strata zamestnania, samovraždy, prílev emigrantov a úpadok turizmu. No nič, nejako sa odtiaľto musíme dostať. Dva a pol dňa v tomto meste mi úplne stačia.
Už viem, ako sa cíti cibuľka restovaná na panvici
Ubiehajúce minúty na rozpálenej ceste otvárajú dvere prirodzenému filozofovaniu nad tým, čo je. Preto sa snažím vnímať svoje myšlienky, ktoré celú túto skutočnosť zafarbujú. Moje vnútro opäť chce byť niekde inde, len nie tu a teraz. A to som nechcel. Ja som chcel cestovať, nie byť myšlienkami kdesi stále o krok vpredu. Mal by som si strážiť svoje myšlienky a nebrať ich tak vážne... Zbytočne znehodnocujú prítomnosť.
Možno stačilo skôr si uvedomiť túto pravdu a už by sme sa viezli. Pretože len čo som sa zmieril s tým, že sme tu, kdesi v Grécku a uvedomil som si, že to nie je až tak zlé, veď koľko mojich známych sa len nedávno vrátilo zo školy (bol práve september) a práve sledujú Monka na gauči v obývačke. To nám už zastavoval macedónsky kamionista, zvestujúci naše vykúpenie z dŕžavy Grécka. Najprv celý deň ako na pekáči a teraz v klimatizovanom kamióne smerujúcom do Macedónska skoro 300 km odtiaľto.
Sen môže mať rôzne podoby.
