Santiago de Compostela okolo portugalsko-španielskeho pobrežia

18-dňové putovanie do Santiaga de Compostela. Spolu 360 km, prejdených prevažne pešo a dva štáty: Španielsko a Portugalsko, ktoré svojou krásou uchvátia srdce nejedného cestovateľa.

Naša príprava na cestu do Santiaga nebola ničím špeciálna, len sme si dokúpili niektoré potrebné veci ako čelovku či termouterák a upiekli si bochník chleba tak, ako je to v rozprávkach, keď sa vajce vyberie na vandrovku. Potom sme si pobalili saky paky, nastavili ranný budík a šli sa dobre vyspať.

Cesta do Santiaga de Compostela

1. deň

S tým spánkom nám to veľmi nevyšlo, horúčavy nám ho nedopriali a „plné energie“ sme sa vybrali na vlak do Porta, kde sa naša púť mala začať. Pred katedrálou Sé už stálo zopár peregrínov – pútnikov. Niektorí z nich prišli po svojich, iní na bicykli a všetci netrpezlivo čakali, kým odbije 9-ta hodina a otvoria sa dvere katedrály. Vnútri sme dostali náš kredenciál – pas pútnika s prvou pečiatkou a mapu trasy s možnosťami ubytovania. O ceste si netreba veľa študovať, všetky potrebné informácie dostanete. Pokiaľ sa však vyberiete (ako my) na Camino Portugues da Costa, pripravte sa na to, že je zvláštne značené. Táto trasa nie je totiž taká známa ako centrálna cez Barcelos. Z Porta sa na ňu dá ťažko napojiť a ľahko stratiť.

Dlho sme si mysleli, že po nej kráčame, kým sme sa neocitli v dedinke Vilarinho, ktorá je prvou zastávkou na ceste centrálnej. Keďže to bol náš prvý deň a stále sme mali dostatok energie, riskli sme to a zišli sme zo značenia smerom na náš pôvodný cieľ – Vila do Conde. Na hľadanie Albergue – ubytovne pre pútnikov - v neďalekom meste Póvoa de Varzim sme už silu nemali. Našťastie sme mali zbalený aj stan a rozhodli sme sa stráviť prvú noc na pláži. Podobný plán však mali aj atakujúce chrústy, ktoré nás z oblasti vyhnali. Zúfalé sme sa vybrali hľadať kemping, kde sme chceli nájsť útočisko, no neochotný nočný vrátnik nás vyprevadil so slovami, že nemá miesto ani pre jeden malý stan. Takto neplánovane sme ušetrili pár eur a zložili sa v neďalekom parku.

Pláž vo Vila de Conde

2. deň

Ráno nás budík zobudil o pol 6-tej, zbalili sme stan a vydali sa za naším ďalším cieľom – Esposende. Tento plán nám nevyšiel, pretože Camino da Costa nás zviedla do Sau Pedro de Rates, čo je ďalším z bodov cesty cez Barcelos. Pobrežnej trasy sme sa stále vzdať nechceli a potešilo nás, že sa na ňu dalo napojiť aj z tohto bodu. Chvíľu sme váhali, či pokračovať ďalej. Ďalšia ubytovňa bola vzdialená 22 km, čo nás presvedčilo zostať a predĺžiť si tak púť o jeden deň. Po prvýkrát sme mali možnosť vyskúšať si noc v Albergue. Bolo veľmi dobre vybavené, nechýbala kuchyňa, práčovňa a hlavne teplá sprcha. Zaplatili sme dobrovoľný poplatok, oddýchli si a dopriali obed v príjemnom prostredí s príjemnou obsluhou. Prekvapili nás však vysoké ceny v reštaurácii pre pútnikov. V Portugalsku sme boli zvyknuté na polovičné ceny a väčšie porcie. Večer sme sa chvíľu socializovali s dievčinou z Nového Zélandu, ktorá sa nám posťažovala na zlé značenie cesty z Lisabonu a už nám nič nebránilo vychutnať si pohodlný matrac a mäkký vankúš.

3. deň

Budík sme si nastavili na siedmu hodinu ráno s predstavou, že budeme vstávať medzi prvými. Odchádzali sme však posledné. Plné eufórie sme vykročili smerom na pobrežie, až kým sme opäť nestratili žltú značku a nezablúdili. Prinútilo nás to zamyslieť sa nad tým, či sa predsa len nevyberieme centrálnou cestou, no na poslednú chvíľu sme uvideli šípku a ceste okolo pobrežia sme dali poslednú šancu. Toto rozhodnutie sme neoľutovali, cesta bola príjemná, až na jedno priemyselné územie, a zaviedla nás do ďalšej stanice – Marinhas, kde nás čakalo Albergue s plnou výbavou za dobrovoľný príspevok. V ubytovni sme sa stretli s tromi Poľkami, ktoré sme prenasledovali aj ďalšie dni. Z knihy návštev sme zistili, že túto trasu si nevyberá veľa ľudí. Patrí medzi najmladšie a najmenej známe, no napriek tomu sa tu objavilo aj zopár Slovákov. Po výdatnej večeri sme unavené z blúdenia zaspávali s túžbou viac sa nestratiť.

4. deň

Tento deň nám veľmi rýchlo ubehol. Čakala nás rozmanitá cesta. Hoci sme mysleli, že pôjdeme viac okolo pobrežia, oceán sme videli len z diaľky. Vo Viane do Castelo sme trochu poblúdili pri hľadaní Albergue. Bolo hneď na začiatku, ale my sme sa po predchádzajúcich skúsenostiach vybrali hlbšie do mesta. V turistických informáciách nás naviedli na správnu cestu a po ubytovaní sa, sprche a oddychu sme sa vybrali do centra. V anglickom sprievodcovi po Portugalsku sme sa dočítali, že vo Viane do Castelo na vrchu Santa Luzia sa nachádza krásna katedrála a jeden z najkrajších výhľadov sveta. Katedrála je naozaj honosná, ale také silné slová pre výhľad by sme nepoužili. Večer sme si vymenili pár úsmevov s tromi Poľkami a prečkali sme noc v spoločnosti komárov.

5. deň

Ráno nám chvíľu trvalo, kým sme sa z veľkomesta vymotali. Pred nami bol však jeden z najkrajších dní celého Camina. Cestou sme prechádzali malebnými dedinami, bujnými lesmi a konečne sme sa dočkali aj pobrežia. Doobeda sa nám kráčalo príjemne vďaka hmle a chladnému vzduchu. Slnko sa ukázalo až v poobedných hodinách, keď sme boli neďaleko našej nasledujúcej stanice. V mestečku Caminha nás okrem troch Poliek v ubytovni čakali aj oslavy stredoveku so špecialitami miestnej gastronómie, tak sme sa po krátkom osviežení vybrali na degustáciu a vychutnávali si západ slnka pri rieke Minho, ktorá tvorí prirodzenú hranicu a delí Portugalsko od Španielska.

6. deň

Ak by ste chceli (ako my) pokračovať pobrežnou cestou aj naďalej, musíte sa dostať cez rieku do španielskeho mesta A Guarda, no nie vždy premáva trajekt. Vzdávať sa určite netreba, stačí sa spýtať domácich a zistíte, že miestni rybári veľmi radi prevážajú záujemcov na druhú stranu. Okrem tejto možnosti sa dá ísť ešte do mesta Vila Nova de Cerveira, vzdialeného 25 km, kde sa nachádza najbližší most, a vrátiť sa do A Guardy (ďalších 25 km) alebo sa vzdať pobrežnej cesty a napojiť sa na centrálnu trasu vedúcu cez mesto Valenca. My sme vyžili služby seňora Mária, ktorý nás za 5 eur vylodil v Španielsku. Galícia nás hneď očarila, prechádzali sme cez pobrežie, lesy, hory, mestečká, dedinky. Treba sa však pripraviť na riedke osídlenie územia a vybaviť sa dostatočnými zásobami jedla a pitia. Najbližšie Albergue, vzdialené 20 km, sa nachádzalo vo veľmi príjemnom prostredí v dedinke Mougás. Hoci patrí k tým drahším (noc stojí 10 eur), výbava a západ slnka nad oceánom sú naozaj luxusné. Tri Poľky sme už nestretli, no natrafili sme na viac ľudí ako na portugalskej strane a niektorých, ako Davida z Madridu, sme stretávali aj naďalej.

7. deň

Deň sa začal príjemne, išli sme hneď na kávu do vedľajšej reštaurácie a dostali sme k nej veľa koláčikov a domácu tortu. Keď sme chceli zaplatiť, čašník práve raňajkoval a nechcelo sa mu ísť do kasy, tak nás so slovami „máte to grátis“ poslal preč. Pozitívne naladené sme sa teda vydali na cestu. Značky smerovali na kopec, no väčšina pútnikov ho obchádzala okolo pobrežia. My sme sa vybrali po žltej a neoľutovali sme, pretože výhľady na oceán boli krásne. Dostali sme sa do Baiony, kde sme natrafili na jedného z odborníkov na portugalskú cestu do Santiaga. Poradil nám, že keď sa chceme vyhnúť priemyselným úsekom a frekventovaným cestám, máme nasledovať zelené značenie. Hoci je Baiona pekné mestečko, naša cesta smerovala ďalej do Ramallosy, kde sa mala nachádzať ubytovňa pre peregrínov. My sme ju však nenašli a neskôr sme zistili, že sme neboli jediné. Podarilo sa to len nášmu kamarátovi z Madridu. Rozhodli sme sa preto prenocovať v neďalekom kempingu v  Nigráne. Kempingy sú v Španielsku dosť drahé, vyšlo nás to viac ako noc v Albergue, sú však veľmi dobre vybavené. Pripomínajú dedinu, v ktorej sa nachádza všetko, čo potrebujete, tak sme sa vybavili drobnosťami na večeru a vychutnali si západ slnka na pláži.

8. deň

Ráno sme sa vydali smerom na Vigo, kde sme sa mali stretnúť s kamarátom, ktorý študoval rok na Slovensku. Cestou sa nám po prvýkrát podarilo natrafiť na zelenú šípku a hneď sme ju chceli otestovať. Priviedla nás cez celkom strmý kopec k ubytovni, o ktorej nám nikto nehovoril, no my sme mali namierené ďalej. Do Viga sme prišli zničené, tak nám padlo vhod, keď nám náš kamarát ponúkol nocľah v dome svojich rodičov. Ani chvíľu sme neváhali a išli sme si odložiť ťažkú batožinu do mestečka Chapela, odkiaľ sme sa s domácimi vybrali preskúmať večerné Vigo a miestne špeciality, ako likér z kávy a špenátovú empanádu. Nočný život sme si po dlhej dobe užívali bez pocitu viny z neskorého vstávania.

9. deň

Po neskorých raňajkách sme trošku podvádzali, pretože nás posadili na autobus smerujúci do Redondely – mesta, v ktorom sa stretáva pobrežná cesta s centrálnou. Neďaleko zastávky sme stretli Davida z Madridu a spolu sme kráčali do Pontevedry – našej ďalšej medzizastávky. Cesta bola náročnejšia, išli sme veľa hore kopcom a bolo aj poriadne horúco. No zvládli sme to aj vďaka zelenej šípke vedúcej cez lesík popri rieke. Dostali sme sa do Albergue, kde mali pre nás voľné miesta, tak sme zaplatili 6 eur, ubytovali sa, osviežili a všetci traja sme sa vybrali do centra na ochutnávku ďalšej špeciality menom Sidra, podávanej špeciálnym spôsobom v špeciálnej nádobe. Hoci bola ubytovňa v Pontevedre príjemná a útulná, vyspať sme sa veľmi nemohli, pretože vlakovú trať neďaleko začali o polnoci opravovať.

10. deň

Navyše sme si museli privstať, pretože centrálnou trasou putuje veľa peregrínov a chceli sme si chytiť miesto v ďalšom Albergue. Bol to pre nás nový pocit vstávať tak skoro a kráčať v dave ľudí. Našťastie sa nám kúsok za mestom naskytla možnosť vybočiť z tejto frekventovanej trasy a pokračovať spirituálnou cestou po pobreží, ktorá trvala o deň viac. Naše rozhodnutie nás opäť nesklamalo, nestretli sme takmer nikoho a putovali sme krásnou prírodou. Po chvíľke kráčania sme sa ocitli v mestečku Poio s krásnym kláštorom. Neďaleko sa nachádzala dedinka Combarro s najdlhšou sýpkou v Galícii. Tieto sýpky – horreos slúžia na uskladnenie a sušenie ryže, zemiakov, obilia a chránia ich pred vlhkosťou a hlodavcami. Z Combarra viedlo značenie cez kopec, na ktorom sme stretli pána venčiaceho psíkov. Hneď sa dal s nami do reči a chvíľu nato sme sa ocitli v jeho kuchyni pri káve a sušienkach. Po malom oddychu sme pokračovali ďalej divočinou plnou neskrotených koní a po pár kilometroch sme dokráčali do Armenteiry, kde sa okrem kláštora nachádzala aj útulná ubytovňa za 6 eur, ktorú sme mali celú pre seba. Treba sa však pripraviť nato, že tu nenájdete žiadny obchod.

11. deň

Tak dobre ako v Armenteire sme sa už dlho nevyspali. Keďže sme boli samé, dovolili sme si pospať do pol desiatej. Prvá časť cesty sa tiahla popri rieke v lesíku. Okrem žltej šípky tu bol značený aj turistický chodníček kvôli skanzenu a vodným mlynom. Po príjemných siedmych kilometroch v tieni sme prechádzali vínnymi oblasťami a chvíľu sme kráčali aj po pobreží. Dostali sme sa do mestečka Vilanova de Arousa, kde sme boli opäť samé v Albergue. Domáci nám vysvetlil, že spirituálna cesta pokračuje ďalej po rieke loďou. Podľa legendy takýmto spôsobom apoštoli prepravili pozostatky svätého Jakuba až do Santiaga. Túto možnosť sme teda využili a za trošku vyššiu cenu (16,50 eur) sme si objednali kapitána na ôsmu hodinu ráno.

12. deň

Počasie nám neprialo a celý deň pršalo. Kapitán nám prišiel ráno povedať, že sa v takomto nečase plaviť nedá a nechal nás počkať v ubytovni do poobedia. Podvečer sa našťastie ukázalo slnko a mohli sme vyraziť na hodinovú plavbu po rieke Ulla. Zastavovali sme na zaujímavých miestach a dozvedeli sa, že v tejto oblasti, kde sa rieka vlieva do oceánu, pestujú domáci mušle, a že na neďaleký ostrov vozili počas vojny vážne ranených a smrteľne chorých. Vylodili sme sa 30 km od Vilanova de Arousa v Pontecesures a plné energie po ušetrených krokoch sme sa rozhodli ísť cez Padrón do Albergue u Tea vzdialenom 13 km, a keďže sme prišli po záverečnej a nikto kompetentný tam už nebol, nocovali sme zadarmo.

13. deň

Ráno sme začali skoro, aby sme do Santiaga prišli čo najskôr. Púť do Santiaga de Compostela patrí medzi najpopulárnejšie na svete. V katedrále sa totiž nachádzajú pozostatky svätého Jakuba – jedného z apoštolov Ježiša Krista. Okolo desiatej hodiny sme sa v Santiagu ocitli a šli sme si hneď po diplom, ktorý potvrdzuje, že peregríno sem putuje po svojich. Potom sme začali hľadať miesto na spanie. Poradili nám Albergue u františkánov, tak sme sa tam vybrali. Hoci ubytovňa oficiálne nefungovala, ponúkli nám nocľah u mníchov za dobrovoľný príspevok. Na poludnie sa mala konať omša venovaná pútnikom, na ktorú sme chceli ísť, no dlhý rad pred katedrálou a veľa ľudí vnútri presmerovali naše kroky do reštaurácie. Večer sme oddychovali, čakala nás ešte náročná 100-kilometrová trasa na Fisterru cez Muxíu, tak sme išli skoro spať, aby sme načerpali silu.

14. deň

Po raňajkách sme sa dohodli s vedúcou ubytovne, že tam necháme náš stan, aby sme si odľahčili ruksaky a vydali sme sa smerom na Fisterru. Túto púť na koniec sveta si vyberá stále viac ľudí, mnohí sem ale jazdia autobusom. My sme však uprednostnili naše nohy a po 30 kilometroch kráčania sme v Negreire, okrem Albergue, natrafili aj na dominantných Španielov, ktorí si ubytovňu pomýlili s hotelom. Dostali sme sa s nimi do konfliktu, lebo nás nechceli do izby ani len vpustiť, že ich tam je dosť. Vedúca bola ochotná nájsť riešenie a pospájať matrace, aby sa na nich vyspalo viac ľudí, no Španieli nesúhlasili. Nakoniec sme spali na zemi, ale bol to pre nás silný interkultúrny zážitok.

15. deň

V noci sme sa veľmi kvalitne nevyspali, no napriek tomu sme sa plné optimizmu vydali na ďalšiu 30-kilometrovú cestu do Dumbríe. Väčšina peregrínov ostala už v meste Outeiro, odkiaľ mali namierené na Fisterru. My sme sa chceli vyhnúť davom ľudí a bitkám o ubytovňu, preto sme sa najskôr vybrali na skoro nikým nenavštevovanú trasu do Muxíe. Vyplatilo sa nám to, pretože v Albergue nebolo skoro nikoho a opäť bolo luxusne vybavené. Touto cestou odporúčame ísť nielen pre minimálny počet pútnikov a väčšiu pohodu v ubytovni, ale najmä pre krásnu prírodu mimo civilizácie. Stačí v mestečku Hospital odbočiť doprava a miesto Fisterry ísť smerom na Muxíu.

16. deň

Po raňajkách sme sa vychystali na našu predposlednú cestu do Muxíe, ktorú nám všetci tak pekne opisovali. Patrila naozaj k jednej z najkrajším. Hlavným cestám sa vyhýbala a viedla cez malebné dedinky a lesy. Po chvíľke kráčania sme sa ocitli opäť na pobreží. Naznačoval to nielen oceán v diaľke, ale aj zvyšujúca sa oblačnosť. Do Muxíe sme prišli v spoločnosti jemného dažďa a hmly, ktorá nás sprevádzala až do konca našej púte. Ubytovali sme sa v Albergue, kde oddychovala jedna dievčina. Pustili sme sa s ňou do reči v univerzálnom anglickom jazyku a po odpovedi na otázku - where are you from: „Czech Republic“, sme sa dobre pobavili. Bola to prvá osoba z našich končín, ktorú sme stretli a po dlhej dobe sme sa konečne s niekým porozprávali v rodnej reči. Postupne sa začalo Albergue plniť a my sme zistili, že okrem nás a Češky, v Muxíi všetci Camino končili. Vysvetlili nám, že najprv sa chodí na Fisterru – koniec sveta, aby tam pútnik spálil spotené veci a s nimi aj svoj starý život a ten nový mal začať práve v Muxíi. My sme sa však uspokojili s našim vysvetlením, že nový život sa dá začať kdekoľvek a išli sme čerpať sily na poslednú etapu, ktorá pred nami stála.

 

17. deň

Ráno sme sa nikam nenáhlili, vychutnali sme si maté, raňajky a pocit, že dnešný deň je ten posledný. Počasie nám veľmi neprialo a kvôli silnému dažďu sme zrýchlili krok. Onedlho sme vstúpili do mestečka Lires nachádzajúcom sa na polceste, v ktorom si treba pečiatkou do pasu potvrdiť prítomnosť, aby ste mali nárok na najlacnejšie štátne Albergue vo Fisterre. Posilnili sme sa v miestnom podniku chlebíčkom, zahriali čajom a vybrali sa ďalej. Dážď našťastie ustúpil a na koniec sveta sme vkročili za sprievodu slnečných lúčov. S ubytovaním problém nebol, na každom rohu striehli domáci ponúkajúci svoje voľné izby. Nechali sme sa nahovoriť na útulný apartmán za 10 eur a dopriali si po dlhej dobe trochu súkromia. Do Albergue sme ísť nechceli kvôli zatváracím hodinám. Naším plánom bolo užiť si tento deň naplno a ísť na rozlúčkovú párty so starým životom na pláž. Opäť však zaúradovalo počasie, a tak sme si spravili súkromnú oslavu na izbe dúfajúc, že aspoň ráno sa dostaneme k majáku, kde púť končí.

18. deň

Šťastie nám naznačilo, že pri nás stojí a ráno sme sa vybrali na samotný koniec sveta, kde značenie ukazuje 0,00 km. Prešli sme tak dokopy okolo 360 km a so zvláštnym pocitom, že už nemusíme nikam kráčať sme začali stopovať naspäť do Bragy.

- tu je starší článok o ceste do Santiago de Compostela