Trek v NP Los Glaciares – Cerro Torre, Fitz Roy

Hmla, ktorá sa zdala byť pred niekoľkými minútami nepreniknuteľnou, sa akoby zázrakom rozplynula a pred nami sa objavil slnkom ožiarený Fitz Roy. Obrovský žulový masív vystupujúci z nekonečných plání Patagónie, výzva pre špičkových horolezcov aj detský sen mnohých z nás.

Po dvoch trekoch v Čile, v exotickými araukáriami zarastenom národnom parku Huerquehue a preslávenom Torres del Paine, mierime do Argentíny. Čakajú nás tri dni v severnej časti národného parku Los Glaciares, trek pod preslávenými žulovými vežami Cerro Torre a Fitz Roy. Prebytočné veci sme odložili v našom hosteli v El Calafate, doplnili zásoby a skoro ráno opúšťame toto príjemné centrum argentínskej južnej Patagónie.

Horolezecké mestečko El Chaltén

Cesty sa najprv oblúkom vyhýba najväčšiemu argentínskemu jazeru Lago Argentino s rozlohou takmer 1500 km² a potom sa stáča k západu pozdĺž 1100 km² veľkého jazera Viedma. Obe tieto jazerá sú napájané ľadovcami, „vytekajúcimi" z obrovského ľadovcového poľa Campo de Hielo Sur.

Autobus uháňa po perfektnej novej asfaltke, a tak už po dva a pol hodinách jazdy vystupujeme v horskej dedine El Chaltén. Hoci bol El Chaltén pred necelými tridsiatimi rokmi založený ako malá osada za účelom ochrany argentínskych záujmov v tejto pohraničnej oblasti, čoskoro sa stal skôr základňou pre horolezcov a trekárov. V súčasnosti sa utešene rozrastá v malé mestečko žijúce takmer výhradne z cestovného ruchu.

Legendárny Cerro Torre

Skvelý zákusok sme zapili ešte lepšou kávičkou. Zostáva dokúpiť čerstvé pečivo a potom už vyrážame smerom k Lagune Torre. Počasie nemá byť zlé, a tak v kútiku duše dúfame, že uvidíme legendárny Cerro Torre. Hodinka nenáročného pochodu a vystupujeme na vyhliadku s príznačným názvom Mirador Laguna Torre. Vietor medzitým rozohnal oblačnosť a pred nami sa rozprestiera azúrovo modré jazero ohraničené hradbou hôr. Cerro Torre, Torre Egger, Punta Herron a Cerro Standhart.

Môžeme obdivovať ich kolmé steny, ostré špičky však zostávajú v mrakoch. Dnes teda vrchol najslávnejšieho z nich, tritisíc metrov vysokého Cerro Torre neuvidíme. Kombinácia extrémnej obtiažnosti a nevyspytateľného počasia ho urobil po dlhé roky nezlezitelným a nespochybniteľne vylezený bol až v roku 1974. Výzvou však zostáva doposiaľ. Keď už si horolezci poradia s tvrdou a takmer kolmou skalou, čaká ich na samej špičke nestabilná "čiapky" zo zmrznutého snehu . Tento zradný terén už zastavil aj tých najlepších.

Tri smaragodovozelené lagúny

Desiatu na brehu Laguny Torre sme si vychutnať nestačili. Dvíha sa silný vietor a štíty nad jazerom zakryl mrak. Pre dnešok sa lúčime s Cerro Torre a vyrážame ďalej. Krátky zostup pozdĺž rieky Río Fitz Roy a potom pomaly stúpame chránení hustými korunami Leng - pabuku južného. Stromy a kríky rodu Nothofagus sú obdobou našich bukov na južnej pologuli a jeho druhy, nazývané Leng, Nirom či coihue, tvorí hlavnú súčasť patagónskych lesov.

Úzky chodník sa vinie pozdĺž dvojice jazier pomenovaných "Matka" a "Dcéra" a tretiu a najmenšiu "Vnučku" potom uvidíme v diaľke. Popoludnie pomaly končí a my prichádzame na táborisko. Campamento Poincenot je príjemné miesto ukryté pod stromami. Staviame stany, zabezpečujeme ich proti všadeprítomnému vetru a na plynovom variči varíme polievku na večeru . Medzitým sa vyjasnilo a posledné lúče zapadajúceho slnka rysujú siluetu Fitz Roya nad nami.

Fitz Roy alebo "Dymiaca hora"

Táto hora, ležiaca na hranici medzi Argentínou a Čile, má vlastne mená dve . To známejší dostala po Robertovi Fitzroyovi, kapitánovi lode Beagle, ktorý ju opísal počas prieskumnej plavby proti prúdu rieky Santa Cruz. Bolo to v roku 1834 a jedným z členov posádky bol aj mladý prírodovedec Charles Darwin. Miestni indiáni kmeňa Tehuelche ju však odpradávna nazývajú Chaltén, "Dymiace hora". Podľa mraku, ktorý aj za jasného počasia často zakrýva jej špičku. Fitz Roy je so svojimi 3359 metrami najvyššou horou a dominantou národného parku Los Glaciares a podobne ako Cerro Torre patrí medzi najobtiažnejšie lezecké terény sveta.

Nasledujúci deň ráno vyrážame len naľahko. Hlavným cieľom je vystúpiť k lagúne De los Tres a dostať sa tak čo najbližšie k žulovej stene Fitz Roya . Chodník prekračuje rieku Río Blanco a stúpa nekonečnými serpentínami k okraju lagúny . Dobrodruhovia z našej skupiny sa ale vydávajú inou cestou; najprv čiastočne brodia ľadovú vodu k nižšie položenej lagúne Sucia a odtiaľ šplhajú direttissimo priamo k lagúne De los Tres a nakoniec sa k úžasu hŕstky prizerajúcich vrhajú nahí medzi plávajúce kusy ľadu. Nádherné smaragdové jazero i okolité skaly ožaruje slnko, len vrchol tej prekliatej "Dymiace hory" sa nám schoval v oblakoch. Tak snáď zajtra?

Ráno nás ale budí dážď a opúšťa optimizmus . Varíme, jeme, čakáme, ale bubnovanie kvapiek neustáva. Nezostáva nič iné, len sa zbaliť a pomaly sa vydať na cestu späť do civilizácie. Sklamane ukladáme mokré stany do batohov, obliekame pláštenky a otáčame sa k hore chrbtom. Počas niekoľkých minút sa však počasie mení. Dážď akoby zázrakom ustal, mraky sa rozostúpili a medzi zdrapy hmly sa pomaly vynorili slnkom ožiarené žulové štíty: Saint - Exupéry , Poincenot... A nakoniec Fitz Roy.

Cestou do El Chaltén si ešte stačíme zaplávať v krásnej lagúne Capri a konečne si prezrieť povestnú snehovú čiapku na samom vrchole Cerro Torre. Premenlivé patagónske počasie nám tentoraz ukázalo svoju obzvlášť vľúdnu tvár.