Druhá najrozsiahlejšia náhorná plošina, hneď po tej Tibetskej. To je Altiplano v Južnej Amerike. Jedinečná scenéria, fauna aj flóra v priemernej nadmorskej výške 3300 m uchváti asi každého.
Prežili sme jazdu smrti, môžeme sa presunúť k ďalším vychytávkam Južnej Ameriky. Keď si hodíte do googlu Salar de Uyuni tour, nájdete množstvo cestovných kancelárii, ktoré organizujú výlety. No zabookovať si zájazd na mieste vyjde lacnejšie. Východisková stanica je Uyuni, resp. San Pedro de Atacama, ak idete z Chile. Z La Paz do Uyuni je to nejakých 12 hodín autobusom. Druhá možnosť je autobus do Ururo a potom vlak Oruro – Uyuni. Navyše, kombo bus+vlak sa dá kúpiť aj online cez web (avšak provízií CK sa v tom prípade nevyhnete). Vlak premáva z Orura v súčasnosti 4x týždenne, z toho 2x ide v noci.
V Peru sme od majiteľa hostela dostali výstražné info, že nemáme cestovať vlakom, ale dôvod nám neprezradil. Na blogoch som sa dočítala iba to, že vlak je opradený historkami, ako v ňom v minulosti prevážali telá mŕtvych, čo zomreli na žltú zimnicu a preto sa vola „death train“. Okrem toho som našla aj kopec krásnych krajinných fotiek, na základe ktorých som rozhodla, že ideme vlakom.
Odchod z La Paz
Ďalší deň ráno nasadáme na autobus do Orura. Je plný miestnych ľudí v tradičných krojoch, na zastávkach nastupujú predavači s buchtami, kuracími stehnami a inými dobrotami, ktoré sú tam v kurze. Po 3 hodinách sme v Oruro na vlakovej stanici. Vlak je už pristavený, na miestne pomery mi príde dosť luxusný. Sedačky ako v našom IC, vpredu telka a čisté WC. Miestni sa už vytratili, spoločnosť robia ďalší backpackeri, cieľ je všetkým jasný - Salar de Uyuni. Vlakové koľaje idú povedľa dvoch obrovských jazier – Lago Uru Uru a Lago Poopo. Je obdobie sucha, čiže v nich nie je veľa vody, iba strašné kvantum plameniakov.
Do 21-tisícového mestečka Uyuni sme dorazili o 10 v noci. Zo stanice do malého centra je to pár metrov, ubytujeme sa v hosteli s tým, že sa ráno poobhliadneme po cestovke, s ktorou pôjdeme až do Chile.
Odchod z Uyuni
Cestoviek je tam ako maku, rozhodnutie je opäť skôr kombináciou náhodného výberu a ceny. Výlety sú organizované v skupinkách pre cca 6-7 ľudí na jeden Landcruiser. Šofér je zároveň aj kuchár a sprievodca (ak ovláda angličtinu a ak je komunikatívny, čo sa o tom našom povedať nedalo). V ponuke sú rôzne alternatívy výletov, my si vyberáme tradičný okruh cez pohrebisko vlakov, soľnú púšť, lagúny a transfer až do Chile/mestečka San Pedro de Atacama. Cena 550 BOB(55e) za 2,5 dňový zájazd aj s jedlom je fajn. V skupinke máme ešte jednu Američanku, ktorá je na ceste okolo sveta a austrálsky párik, ktorý cestuje z UK po rokoch domov, tiež si to sekli cez viacero kontinentov.
Prvá zastávka, hneď 3 kilometre za Uyuni je „El cemeterio de trenes“ – pohrebisko vlakov. Kedysi funkčná železnica postavená Britmi na konci 19.storočia slúžila na prepravu vyťažených minerálov a striebra. V 40-tych rokoch baníctvo skolabovalo a s ním aj železnica. Dnes slúži ako „múzeum“ pre turistov.
Ďalšia zastávka – soľná púšť. So svojimi 10 500 km2 je najväčšou soľnou púšťou na svete. Niekedy pred 40-tisíc rokmi bolo na území jazero Minchin. Jazero z časti vyschlo, ostali z neho už spomínané jazerá Uru Uru a Poopo a dve soľné púšte, jednou z nich je práve Salar de Uyuni. Obsahuje približne 10 biliónov ton soli a približne iba 25 tisíc ton sa ročne vyťaží.
La isla de pescado – Ostrov v strede slanej púšte, na ktorom rastie kvantum obrích kaktusov, je vlastne jediné miesto v soľnej púšti, kde existuje nejaký „život“.
Sme vo výške do 4000 metrov nad morom, no k obedu je vonku naozaj teplo. Slnko sa odráža od zeme, neuvedomíte si to a veľmi ľahko sa spálite. Každý si tu robí fotky na všetky možné spôsoby a z dobrých výsledkov sa tešia aj amatéri. Kam sa len pozriete, všade je soľ. Čas ubieha naozaj rýchlo a presúvame sa do slaného hotela v dedine San Juan. Všetko – steny, trámy, dokonca aj postele sú zo slaných kvádrov. Atmosféra je asi ako na horskej chate, uprostred je jedna veľká spoločenská miestnosť a kolom dokola sú izby plné turistov. V sprche tečie iba studená voda, niet divu, teplota v noci klesá pod nulu počas celého roka.
Druhý deň
Ráno nečakaný budíček – naši susedia hľadajú svojho šoféra a nevedia ho nájsť. Náš šofér je, našťastie, prítomný a po raňajkách ideme ďalej. Smer Laguna Caňapa, Laguna Honda, kamenný strom „Arbol de la piedra” a na červeno sfarbená Laguna colorada. Farbu lagúny určuje jej chemické zloženie. V každej z nich sú stovky plameniakov (flamencos) a po okolí sa pasú všetky druhy “lamovitých”. Miestami sme vo výške až 5000 m. Nadmorskú výšku sledujem iba na hodinkách s výškomerom, vzadu v jeepe nás to dosť hádže, keďže ideme krížom krážom cez piesočnatý povrch aj 100km/h. Počas jazdy v aute je stále na čo pozerať, vyprahnutá krajina s množstvom sopiek a sem tam nejaké kamenné útvary čudesných tvarov. Večer zakotvíme v dedine, tentokrát v bývalom refugee kempe, klasická turistická ubytovňa so spoločenskou miestnosťou s pieckou, dlhou chodbou s izbami a wecká. Moje hodinky ukazujú 4300 m a teplota v izbe je 16 stupňov. V noci sa budím na nedostatok kyslíka. Z dlhej chvíle pozerám na hodinky, stupňov je už len 11. Chvíľu pozerám aj do stropu a snažím sa to predýchať, našťastie sa mi podarí aj zaspať. Niektorí môžu mať aj výškovú nemoc, nie je to veru sranda.
Tretí deň
Budíček ráno o piatej, čaká nás východ slnka, horúce pramene a presun až do Chile. Vonku je zima a tak nikoho netreba prehovárať, aby skočil do 38 stupňov horúceho prameňa. Horšie je opäť vyliezť z neho von. O 9.30 sme už na hraniciach s Chile, posúvame hodinky o 1 vpred a lúčime sa s našou posádkou, ktorá pokračuje naspäť do Uyuni. Po odbavení na imigračnom presadáme do minibusu a pokračujeme na ceste do San Pedro. Zbohom chudobná Bolívia, víta nás perfektná asfaltka v Chile a vedľa sa vztyčuje majestátna sopka Licancabur.
Ak si chcete prečítať o ďalších zážitkoch nielen z južnej Ameriky, nájdete ich na stránke http://backpackeri.sk/ a prebiehajúca príprava cesty naprieč Áziou http://cestaokolosveta.backpackeri.sk