Prečo boli Aztékovia porazení?

Cieľom tohto článku nie je podať dejiny dobytia Tenochtitlánu, ale pokúsiť sa zodpovedať otázku, prečo nepočetní Španieli napokon nad Aztékmi zvíťazili.

Vojna medzi španielskymi conquistadormi a mexickými Aztékmi (1520-1521) predstavuje pre historikov Mezoameriky oddávna nesmierne lákavú tému. Vo svojich dielach sa jej venovali španielski ale i domorodí kronikári už v 16. a 17. storočí, záujem o ňu neutíchol ani v storočiach nasledujúcich a pretrváva dodnes. Príbeh pádu aztéckej metropoly Tenochtitlánu, ktorý symbolicky ukončil predhispánske dejiny Mezoameriky (rok 1521 je dodnes konvenčne braný ako dátum, znamenajúci koniec poklasického obdobia v tejto kultúrnej oblasti a začiatok koloniálnej epochy), je vďaka pomerne početnej prekladovej literatúre dostupný v slovenskom či českom jazyku aj nášmu čitateľovi, stačí si prezrieť katalógy akejkoľvek knižnice.

Preto, i keď sa tomu nemôžeme celkom vyhnúť, cieľom tohto článku nie je podať dejiny dobytia Tenochtitlánu, to už i v našich podmienkach bolo urobené veľakrát, ale zamerať sa na určité aspekty, ktoré mexickú conquistu charakterizujú, a pokúsiť sa zodpovedať otázku, prečo nepočetní Španieli napokon nad Aztékmi zvíťazili.

Objavenie Mexika

conquistadorsSkôr ako mohlo byť Mexiko Španielmi dobyté, muselo byť najprv objavené. Ako však máme vnímať toto „objavenie“? Sú na mieste úvodzovky, alebo ide o bezpredmetnú záležitosť? Počas posledných desaťročí sa z prostredia aktivistov domorodej Ameriky ozývajú hlasy, negujúce objavenie Ameriky v tom zmysle, ako ho z učebníc dejepisu poznáme. Ak už bola Amerika (či v našom prípade konkrétnejšie Mexiko) naozaj objavená, komu tento objav prináleží? Kolumbovi, Vikingom? Z hľadiska svetových dejín majú pravdu samotní Indiáni, keď tvrdia, že objaviť sa dá len to, čo ľudstvo predtým nepoznalo. Preto Ameriku objavili samotní Indiáni, ktorí na ľudoprázdny kontinent prenikli cez Beringovu úžinu z Ázie približne pred 30 000 rokmi (ide o orientačný bod v dejinách, nové nálezy ho pravdepodobne posunú hlbšie do minulosti, čo mnohí bádatelia, zrejme celkom oprávnene, predpokladajú). A preto ani Mexiko nebolo objavené Španielmi ale predkami súčasných domorodých obyvateľov tejto krajiny.

Ak sa však máme držať europocentrického pohľadu na históriu Mexika, tak, pochopiteľne, prvenstvo prináleží Španielom, konkrétne Franciscovi Hernándezovi de Córdoba, ktorý v roku 1517 na svojej výprave za otrokmi doplával z Kuby na polostrov Yucatán. O rok na to Juan de Grijalva prebádal nielen západné pobrežie Yucatánu, ale dostal sa až k ústiu rieky Pánuco. Objavil, ak to môžeme vzhľadom na predchádzajúce riadky takto povedať, „ríšu“ Aztékov (úvodzovky sú na mieste, pretože šlo o konglomerát podmanených mestských štátov, nie o konsolidovaný celok; bližšie k aztéckemu štátu viď článok Aztécky trojspolok, HR 7-8/2007, s. 24-27) a jeho správy výrazne napomohli Hernánovi Cortésovi, ktorý v roku 1519 viedol do Mexika tretiu a rozhodujúcu expedíciu.

Ak by sme však mali byť dôslední, prvenstvo neprináleží ani jednému z troch menovaných. Prví Španieli totiž na Yucatáne medzi yucatéckymi Maymi žili už od roku 1511. Šlo o stroskotancov z lode, ktorá plávala z Dariénu (historické územie dnes rozdelené medzi Panamu a Kolumbiu) na Santo Domingo. V čase príchodu Cortésa žili už len dvaja z nich – Jerónimo (Gerónimo) de Aguilar a Gonzalo Guerrero. Prvý menovaný sa pridal ku Cortésovi a poskytol mu neoceniteľné služby ako tlmočník, druhý sa natoľko prispôsobil mayskému spôsobu života, že sa medzi Španielov odmietol vrátiť a napokon v bojoch proti bývalým krajanom aj zahynul.

Hernán Cortés a dobytie Tenochtitlánu

hernando-cortezCortésova výprava postupovala na základe jej už známych skutočností až po ostrov San Juan de Úlua (takto ho nazval Grijalva), neďaleko ktorého založila Veracruz (Villa Rica de la Vera Cruz, čiže Bohaté mesto pravého kríža), prvé európske mesto na americkom kontinente, existujúce dodnes, ktoré sa stalo Cortésovou základňou a ako námorný prístav si svoje výnimočné postavenie udržiava dodnes. Ešte predtým sa však ku Cortésovi na ostrove Cozumel pridal spomínaný Jerónimo de Aguilar a v Tabascu pri ústí rieky Grijalva Španieli zviedli víťaznú bitku s chontalskými Maymi.

Porazený mayský vládca následne Cortésovi na znak mieru venoval nielen zlato, drahé kamene či vzácne perá ale aj dvadsať mladých otrokýň, medzi ktorými bolo aj pôvodom nahuaské dievča Malintzin. Po svojom pokrstení známejšia ako doña Marína sa stala po Cortésovi asi najdôležitejším členom výpravy a vďaka nej Cortés nielenže dokázal komunikovať s Aztékmi, hovoriacimi podobne ako ona náhuatlom, ale získaval aj nezaplatiteľné informácie, ktoré jeho vojsko neraz zachránili pred katastrofou. Vo Veracruze sa Španieli po prvýkrát naplno konfrontovali s mexickou skutočnosťou, pretože sa už nachádzali v miestach, ktoré neodškriepiteľne patrili do aztéckej domény. Stretli sa s vyberačmi daní a s vyslancami aztéckeho vládcu Motecuhzomu II. a zároveň začínali chápať, že mocná „ríša“, ktorú sa chystali dobyť, má viaceré slabé miesta.

Predovšetkým Cortés, ktorý na rozdiel od svojich spolubojovníkov a mnohých iných conquistadorov dokázal vnímať a sčasti aj chápať odlišnú realitu Nového sveta, si rýchlo uvedomil, že ide skôr o nejednotný celok, ktorý pohromade drží najmä strach z aztéckych zbraní, a dokázal to využiť. Ako názorný príklad môžeme na tomto mieste uviesť Totonakov zo Cempoaly (Zempoaly), na ktorých území Cortés založil Verazruz a ktorí sa mu ako prví prišli sťažovať na aztécky útlak. Tučný kazik (takto cempoalského vládcu nazýva Cortésov vojak a neskorší kronikár jeho ťaženia Bernal Díaz del Castillo) chcel cudzincov využiť na to, aby sa zbavil nadvlády Tenochtitlánu, a ponúkol Cortésovi spojenectvo. Povzbudený jeho prijatím následne i na Cortésov popud zajal Motecuhzomových vyberačov daní, ktorých však Cortés v noci tajne prepustil na slobodu, čím celú Cempoalu definitívne získal na svoju stranu.

Za akékoľvek zlé správanie voči vyberačom daní totiž Tenochtitlán vždy odpovedal vojenským vpádom. Tučný kazik už teda nemal na výber. Ak nechcel riskovať aztécku pomstu, musel zostať verný Španielom, voči ktorým si Motecuhzoma zatiaľ nedovolil ozbrojene vystúpiť. Oslobodením zmienených vyberačov daní však Cortés Motecuhzomu minimálne zmiatol. Na jednej strane prijal pod svoju ochranu v aztéckom chápaní vzbúrenú Cempoalu, na strane druhej vyslal do Tenochtitlánu priateľské gesto. Z pobrežia sa Španieli už posilnení totonackými spojencami vydali do vnútrozemia, pričom museli prejsť cez Tlaxcalu, nezávislý štát zo všetkých strán obkľúčený aztéckym územím a voči Aztékom tradične nepriateľský. Kým však s ním uzavreli spojenectvo, ktoré sa pre dobytie Tenochtitlánu ukázalo ako kľúčové, zviedli s jeho bojovníkmi niekoľko bitiek. Tlaxcaltékovia ich totiž v tejto fáze conquisty pokladali za spojencov Tenochtitlánu, keďže s nimi šli Totonakovia zo Cempoaly, ktorí náležali do mocenskej domény aztéckej metropoly. Španielko-tlaxcaltécke spojenectvo sa ukázalo výhodným pre obe strany. Tlaxcaltékom umožnilo pomstiť sa nenávideným Aztékom za všetky krivdy, ktoré voči nim pociťovali, a Španieli získali spojenca, ktorý ich neopustil ani v najťažších chvíľach a bez ktorého by bolo dobytie Tenochtitlánu nemysliteľné. Za ich pomoci Cortés doslova a do písmena utopil v krvi sprisahanie v neďalekej Cholule, ktoré na podnet Motecuhzomu zorganizoval miestny vládca. Rýchla Cortésova reakcia po tom, čo všetko odhalila Marína, natoľko paralyzovala aztécku armádu, nachádzajúcu sa neďaleko mesta, že napokon ani nezasiahla a Španielom už potom nič nestálo v ceste do Tenochtitlánu, kde ich privítal samotný Motecuhzoma.

Aztécky panovník poplatný spoločenským hodnotám a náboženským predstavám (ešte bude o nich reč) svojej kultúry a zmätený správaním sa Španielov, ktoré sa vymykalo zo zaužívaného mezoamerického poriadku (Cortésovo diplomatické manévrovanie, suverénne správanie, či trebárs to, že nikto zo Španielov nemal problém pozrieť sa Motecuhzomovi do očí, čo bolo pre Aztékov nepredstaviteľné), reagoval vyčkávaním a dovolil Španielom vstúpiť do mesta. Nezmohol sa na výraznejší odpor ani vtedy, keď ho Cortés zajal, aby jeho prostredníctvom vládol mestu a celej „ríši“.

Ostatní príslušníci aztéckej vládnucej vrstvy však jeho postoj nezdieľali, čo sa prejavilo po tom, ako Cortés s časťou svojho vojska musel odísť na pobrežie, kde sa úspešne vysporiadal s trestnou výpravou, ktorú pod vedením Pánfila de Narváez vyslal proti Cortésovi kubánsky guvernér Diego de Velázquez. Víťazstvom nad Narváezom síce Cortésovo vojsko počtom vzrástlo, lenže do Tenochtitlánu sa vrátilo za diametrálne odlišnej situácie. Cortésov zástupca Pedro de Alvarado totiž zmasakroval počas náboženskej slávnosti neozbrojených aztéckych šľachticov, na čo celé mesto vypovedalo Španielom vojnu. Aztékovia síce dovolili, aby sa obe časti španielskej armády v meste spojili, avšak situácia Španielov bola neúnosná, preto sa rozhodli potajme Tenochtitlán opustiť.

Stalo sa tak v noci z 30. júna na 1. júla 1520, ktorá do dejín conquisty vošla pod názvom La Noche Triste (Smutná noc). Aztékovia pod vedením nového vládcu Cuitláhuaca (Motecuhzoma medzitým za dodnes nie celkom jasných okolností zomrel) počas nej zabili dve tretiny Cortésovho vojska a pripravili tak Španielom najťažšiu porážku v dejinách conquisty ako takej. Svoje víťazstvo však nedokázali využiť (prehrali dokonca následnú bitku pri Otumbe, v ktorej mohli Španielov definitívne zničiť) a Cortésovi dovolili, aby svoje sily obnovil v spojeneckej Tlaxcale, ktorá mu aj v tejto najťažšej situácii ostala verná. Následnému obliehaniu Tenochtitlánu už nový obranca mesta a posledný aztécky panovník Cuauhtémoc (Cuitláhuac zomrel na kiahne, ktoré priniesli do Mexika Španieli a ktoré sa neúmyselne stali ich účinnou biologickou zbraňou) nedokázal odolať a na úteku zo zboreného mesta ho Španieli 13. augusta 1521 zajali, čím sa, ako sme uviedli v úvode symbolicky skončili predhispánske dejiny Mezoameriky.

Hľadanie príčin

Ako sme prízvukovali už na začiatku, podstatou tohto článku má byť pokus o objasnenie dôvodov, ktoré viedli k porážke Aztékov. Sme si vedomí toho, že názory historikov na túto problematiku nebudú jednotné, či dokonca si môžu protirečiť, preto si v žiadnom prípade nerobíme nárok na jej absolútne vysvetlenie, ide nám skôr o načrtnutie možných odpovedí, ktoré by čitateľa „prinútili“ zamyslieť sa.

Charakter vojenstva

bitka_o_tenochtitlanRomanticky ladení románopisci vo svojich dielach, týkajúcich sa stretu Európanov s domorodcami na rôznych kontinentoch, často akoby úmyselne prehliadali skutočnosť, že bielych dobyvateľov bolo prakticky vždy mnohonásobne menej ako ich protivníkov, ktorí bývajú vždy vykreslení v pozitívnych farbách a z ktorých sa stali smutní hrdinovia, nevládajúci dlhodobo odolávať európskej „presile“. V prípade Nového sveta sa s týmto prístupom stretneme v severoamerických lesoch a na prériách, v amazonskej džungli i u andských Inkov a nevyhneme sa mu ani v Mexiku.

Málokto si uvedomuje, že Cortésovo vojsko pri vylodení sa vo Veracruze tvorilo 110 námorníkov, 553 vojakov (vrátane 32 arkebuzierov a 14 delostrelcov) a 200 kubánskych Indiánov a že mal k dispozícii 10 väčších a 4 menšie delá a len 16 koní. A i keď sa táto armáda neskôr rozrástla o ďalších 900 Narváezových vojakov a tisícky spojeneckých Indiánov (nielen Tlaxcaltékov a Totonakov), v porovnaní s desiatkami tisíc aztéckych bojovníkov, o ktorých hovoria pramene, to bolo žalostne málo. Aztékovia svoju početnú výhodu dokázali využiť prakticky iba počas Smutnej noci, keď im do karát hral hustý dážď a veľká koncentrácia nepriateľov na malom priestore hrádze, spájajúcej ostrovný Tenochtitlán s pevninou. Keď mohli hneď na to pri Otumbe vyčerpaných a zdecimovaných protivníkov definitívne zlikvidovať a Cortésovo dobrodružstvo fakticky ukončiť, napriek obrovskej presile a psychickej výhode, vyplývajúcej zo Smutnej noci, to nedokázali. Následne Španielom dovolili prísť do Tlaxcaly, kde Cortés obnovil svoje sily (medzitým do Mexika dorazili prišli ďalší Španieli, avšak nie v nejakom závratnom počte) a pripravil sa na rozhodujúcu fázu vojny.

Ak berieme do úvahy uvedené skutočnosti, prevaha Španielov vo výzbroji minimálne v prvej fáze conquisty nemohla hrať rozhodujúcu úlohu. Nabíjanie arkebúz a diel trvalo dlhšie ako napr. streľba z luku a minimálne Orlí a Jaguárí bojovníci sa svojim výcvikom a bojovými skúsenosťami Španielom prinajmenšom vyrovnali. Otázka brnenia tiež nebude podstatná, samotný Díaz del Castillo spomína, že malo veľa medzier, ktorými mohol šíp preniknúť a že aj Španieli radšej používali indiánske „brnenie“, teda kabátce podšité bavlnou. Železné meče dobyvateľov boli síce kvalitnejšie ako aztécke macahuitly (ploché drevené palice s osadenými obsidiánovými hrotmi po obvode), španielski kronikári však opäť vravia, že úder macahuitlom mal zničujúcejšie následky ako úder mečom, pretože v rane zanechal úlomky obsidiánu a potrhané cievy, čo sa ťažšie hojilo (zrejme predovšetkým kvôli otrave krvi) ako rany spôsobené seknutím meča. hernando-cortez-4Jedinú podstatnú výhodu po, dalo by sa povedať, technickej stránke preto pre Španielov predstavovali iba kone (a počas obliehania Tenochtitlánu aj brigantíny, to však už bolo v čase, kedy Aztékovia svoju početnú výhodu vďaka indiánskym spojencom na strane Španielov stratili), z ktorých mali Aztékovia najmä zo začiatku posvätnú hrôzu a dokonca koňa s jazdcom považovali za jednu bytosť. Koní však mali Cortésovi vojaci veľmi málo a tento psychický blok navyše po Smutnej noci zmizol. Preto musíme za aztéckou porážkou po tejto stránke vidieť skôr podstatu a charakter európskeho/španielskeho a mezoamerického/aztéckeho vojenstva. Zatiaľ čo Španieli verní európskemu spôsobu boja pragmaticky zabíjali, Aztékovia sa snažili svojich protivníkov zajať, aby ich mohli obetovať Huitzilopochtlimu, bohovi vojny a slnka.

Pre nich mala teda vojna posvätný charakter a bola súčasťou mystického militarizmu, štátnej ideológie Tenochtitlánu, ktorá v Mezoamerike ako takej prevládala v poklasickom období. Jeho podstatou bolo získavanie vojnových zajatcov, teda živých ľudí, ktorých následné obetovanie malo dodať slnku (Huitzilopochtlimu) energiu a zabezpečiť jeho opätovné vyjdenie na druhý deň. Aztékovia považovali samých seba za vyvolený národ, ktorý ale zároveň na svojich pleciach nesie ťarchu zodpovednosti za chod a udržiavanie sveta. Na Veľkom chráme v Tenochtitláne (ale, pochopiteľne, nielen tam, obetovanie zajatcov bolo práve tak bežné trebárs i v Tlaxcale) sa preto dennodenne reaktualizoval mýtus o narodení Huitzilopochtliho, ktorého podstatou bolo, že práve narodený Huitzilopochtli (slnko) porazil a rozštvrtil svoju sestru Coyolxauhqui (mesiac) a rozohnal po oblohe svojich bratov Tzentzon Huitznáhuas (hviezdy), keď sa pokúsili zabiť ich spoločnú matku Coatlicue (zem), ktorá po porodení Coyolxauhqui a Tzentzon Huitznáhuas zložila sľub čistoty, no napriek tomu otehotnela (čakajúc Huitzilopochtliho), čo súrodenci na čele s Coyolxauhqui pokladali za urážku.

Huitzilopochtli tak predstavuje víťaziace slnko, aby však mohol víťaziť dennodenne, museli mu byť obetované srdcia bojovníkov, čím získaval naspäť energiu, ktorú počas celodennej púte po oblohe vyžiaril. Tento, mohli by sme trochu nadnesene povedať, zákon zachovania energie, nielenže viedol Aztékov do nespočetných vojen, ale mal aj vplyv na ich bojovú taktiku. Snaha aztéckych bojovníkov zajať nepriateľa spôsobila, že napriek ich ohromnému počtu každý vlastne bojoval sám za seba a snaha pomôcť spolubojovníkovi v núdzi mohla byť a často aj bývala vnímaná ako nekalý úmysel ukradnúť mu potenciálneho zajatca. Tento spôsob boja mohol byť účinný proti indiánskym nepriateľom, pretože tí bojovali rovnako, nie však proti inak zmýšľajúcim Španielom.

Zajať nepriateľa je predsa len zložitejšie ako ho usmrtiť. Aztékovia mohli Cortésa niekoľkokrát zabiť, ich úsilie zajať ho však spôsobilo, že mu vždy niekto stihol prísť na pomoc. Európska taktika zameraná na kolektívny úspech síce počas Smutnej noci kvôli nepriaznivým okolnostiam nutne zlyhala, v bitke pri Otumbe však opätovne slávila úspech. Množstvo samostatne bojujúcich Aztékov si jednoducho prekážalo a koordinovaný španielsky celok sa z hrozivo vyzerajúcej situácie doslova a do písmena vysekal, pričom kľúčovou sa ukázala skutočnosť, že samotný Cortés zabil aztéckeho veliteľa, čo spôsobila chaos až paniku medzi Indiánmi a ich následný útek. Aztékovia po individuálnej stránke teda neboli horšími vojakmi ako Španieli, rozhodujúcim sa ukázal taktický prístup, ktorý si Aztékovia aspoň sčasti osvojili až po tom, keď svoju prvotnú výhodu premárnili. Avšak dôvod, prečo im to trvalo tak dlho, treba hľadať nielen vo vojenstve ale aj v spôsobe myslenia a interpretácie skutočnosti hlavných aktérov mexickej conquisty.

Cortés a Motecuhzoma

Až do Motecuhzomovej smrti pár dní pred Smutnou nocou to bol práve aztécky tlatoani (hovorca), ako v skutočnosti znel jeho titul, spolu so španielskym veliteľom, kto v tejto dejinnej udalosti zohrával hlavnú rolu. Napriek tomu, že domorodé pramene sa o ňom zmieňujú ako o mocnom a krutom vládcovi, pri stretnutí so Španielmi konal úplne inak, čo napokon vyústilo k tomu, že ho zavrhli jeho vlastní ľudia. Od vylodenia sa Cortésovej družiny vo Veracruze sa správal veľmi rozpoltene a zjavne nevedel, aký postoj má voči cudzincom zaujať. Raz Cortésa pozýval do svojho mesta, pár dní na to ho zasa vyzýval, aby z krajiny odišiel.

Posielal mu vzácne dary  a dúfal, že si tým „kúpi“ jeho odchod. Na Cortésa a jeho druhov však, pochopiteľne, mali práve opačný efekt. Všetci vložili do neistého podniku prakticky celý svoj majetok, ani jeden sa teda nechcel vrátiť s prázdnymi rukami a Motecuhzomove dary ich len ubezpečili v tom, že v prípade úspechu ich čaká bohatstvo. Z čoho ale pramenila Motecuhzomova nerozhodnosť? V prvej fáze conquisty boli totiž všetky výhody na jeho strane, on však prenechal iniciatívu od začiatku Cortésovi a nedokázal využiť skutočnosť, že o Španieloch a ich pohybe vedel vďaka svojej spravodajskej službe oveľa viac než oni o Aztékoch. Na jeho konanie totiž výrazne vplývalo náboženstvo, dalo by sa povedať, že žil v zajatí náboženských predstáv, v tomto konkrétnom prípade išlo o reaktualizáciu ďalšieho dôležitého mýtu - mýtu o Quetzalcóatlovi. Tento boh vzdelania a darca civilizácie (často zobrazovaný s bradou a bielou tvárou), ktorý podľa aztéckej mytológie stvoril ľudí, musel po konflikte s Tezcatlipocom (bohom temnoty) opustiť svoje panstvo a odišiel na východ s tým, že sa podľa aztéckeho kalendára vráti v roku 1 Trstina, ktorý v rámci cyklického ponímania času u dávnych Mezoameričanov pripadol taktiež na rok 1519. To, že práve v tomto roku prišiel Cortés, Motecuhzoma nevnímal ako náhodu ale ako vyplnenie dávneho proroctva o Quetzalcóatlovom návrate (okrem tohto v aztéckej tradícii existuje mnoho ďalších proroctiev, predpovedajúcich pád Tenochtitlánu, v ktoré Motecuhzoma, ale nielen on, veril). Aztécky vládca bol presvedčený, že Quetzalcóatl, teda Cortés, prišiel prevziať vládu, na ktorú mal legitímny nárok, a v tomto zmysle vysielal ku Cortésovi aj svoje posolstvá. A ten na rozdiel od svojho aztéckeho protihráča dokázal každú informáciu, ktorú získal, využiť vo svoj prospech.

Preto v Indiánoch zámerne podporoval predstavu o božskej podstate Španielov a pokiaľ to len šlo, udržiaval v nich povedomie o španielskej neúnavnosti a neporaziteľnosti. Ak niektorý z jeho vojakov na následky zranení či chorôb zomrel, dal ho v tajnosti pochovať tak, aby o tom domorodci nevedeli a to isté robil aj s mŕtvymi koňmi. Je síce jasné, že bolo len otázkou času kedy Indiáni tento omyl odhalia, Cortésovi to však poskytlo dostatok času na oboznámenie sa s celkovou situáciou v krajine. Ako sme už na inom mieste spomenuli, veľmi rýchlo odhalil nejednotnosť aztéckeho panstva a počas obliehania Tenochtitlánu už na jeho strane nebojovala len Tlaxcala a Cempoala ale okrem iných dokonca i Tezcoco, spolu s Tlacopanom hlavný partner Tenochtitlánu pri budovaní aztéckej „ríše“. Odhaduje sa, že v tejto fáze conquisty tvorili Španieli len jednu desatinu Cortésovho vojska či možno ešte menej, pričom španielsky veliteľ bol počas vojny v záujme porážky Aztékov ochotný svojim domorodým spojencom tolerovať i také praktiky ako napr. rituálny kanibalizmus, čo minimálne v prípade Tlaxcaltékov dokazujú ako španielske tak aj domorodé pramene.

Doña Marína

dona_marinaPri hľadaní možných príčin porážky Aztékov sa napokon zastavíme pri Cortésovej tlmočníčke Maríne. Ide o osobu, ktorú tradičná mexická historiografia vníma prevažne záporne a považuje ju za zradkyňu vlastnej rasy. Ponecháme teraz bokom skutočnosť, že ideológia nezávislého Mexika tendenčne heroizuje Aztékov ako bojovníkov proti Španielom (podobne ako proti nim bojovali moderní Mexičania vo vojne za nezávislosť začiatkom 19. storočia) a dehonestuje ich nepriateľov vrátane Maríny a pokúsime sa objektívne charakterizovať jej miesto v Cortésovom vojsku a úlohu, ktorú počas conquisty zohrala. Historická literatúra, pramenná i sekundárna, zdôrazňuje v prvom rade jej význam ako tlmočníčky a nezabúda dodať, že bola zároveň aj Cortésovou milenkou (napriek tomu, že ten na Kube zanechal legitímnu manželku), ktorá mu porodila syna Martína, opätovne tendenčne často uvádzaného ako prvého mestica na mexickej pôde.

Práve to z nej v povedomí dnešných Mexičanov urobilo prostitútku, ktorá zapredala vlastný ľud. Slovo Malinche, čo je Španielmi skomolená forma jej indiánskeho mena Malintzin, je preto dodnes vnímané v negatívnych konotáciách a dokonca i mnohé výtvarné vyobrazenia ju ukazujú ako škaredú a tlstú či priam až s neandertálskymi črtami. V protiklade k nej stoja naopak idealisticky spodobení Cuauhtémoc, Cuitláhuac či tezcocký Nezahualcóyotl. Takéto vyobrazenia sú však produktom mexickej štátnej ideológie, skutočnosť bola zrejme celkom iná. Marína ovládala minimálne tri jazyky – náhuatl, mayčinu a španielčinu. Naschvál uvádzame minimálne, pretože existuje veľa mayských jazykov i dialektov náhuatlu. Ako otrokyňa v Tabascu si osvojila chontalskú mayčinu, skutočnosť, že sa dokázala dorozumieť s Aguilarom, hovoriacim yucatéckou mayčinou, ktorá sa od chontalskej výrazne líši, poukazuje skôr na jej vysokú inteligenciu než na intelekt neandertálca. Podobne bez problémov komunikovala ako s Motecuhzomom tak aj s jeho poddanými, pričom o náhuatli je známe, že formu, ktorou hovorila nobilita, bežný Nahua neovládal. Toto pre zmenu svedčí o Maríninom šľachtickom pôvode. Okrem toho treba brať do úvahy, že náhuatl centrálneho Mexika, ktorým hovorili Aztékovia, a náhuatl z oblasti Coatzacoalcos na pobreží Mexického zálivu, odkiaľ pochádzala, už v tom období predstavoval dva odlišné dialekty. A aby toho nebolo málo, pramene dokazujú, že keď ju Cortés neskôr vzal ako tlmočníčku na svoju výpravu do Hondurasu, dokázala sa dohovoriť s rôznymi mayskými skupinami, ktorých územím prechádzali. Cortés jej jazykové schopnosti odhalil v momente, keď sa prvýkrát stretol s Motecuhzomovými vyslancami. Jerónimo de Aguilar, ktorý mu dovtedy prekladal, zostal bezradný.

Vtedy na scénu vstúpila Marína a vytvoril sa zaujímavý komunikačný reťazec Marína (náhuatl/mayčina) – Aguilar (mayčina/španielčina) – Cortés (španielčina), ktorý sa časom skrátil, keďže Marína sa rýchlo naučila po španielsky. Je zaujímavé, že Cortés, ktorého dejiny opisujú ako inteligentného a univerzitne vzdelaného (i keď univerzitu v Salamance nedokončil), sa náhuatl ani iný mexický domorodý jazyk nikdy nenaučil. To však už ale skôr súvisí s jeho pozíciou víťaza ako s nedostatkom inteligencie. Marína sa stala Cortésovou spoločníčkou až potom, čo sa ukázali jej jazykové znalosti. Dovtedy patrila ako otrokyňa inému Španielovi a Cortés tým pádom riskoval roztržku vo vlastnej armáde, keď ju dotyčnému vojakovi vzal. Odvtedy sa však Marína objavovala neustále po jeho boku, niet sa preto čo diviť, že menom Malinche začali Indiáni označovať aj samotného Cortésa. Španieli si ju aspoň podľa Díaza del Castillo veľmi vážili, hoci trebárs Cortés sa o nej vo svojich slávnych Listoch adresovaných španielskemu panovníkovi Karolovi V. zmieňuje len letmo ako o akejsi Indiánke, ktorá mu slúžila ako tlmočníčka. Ako ženatý muž si totiž nemohol dovoliť kompromitovať sa pred samotným kráľom. Aj preto Marínu po dobytí Tenochtitlánu vydal za conquistadora Juana Jaramilla, dalo by sa povedať, že sa jej jednoducho zbavil, keďže už ju nepotreboval. Skutočnosť, že sa Marína stala Cortésovou milenkou, nie je až taká zarážajúca (podobných partnerstiev bolo v dobyvateľskom vojsku veľa) a obviňovať ju zo zrady by bolo scestné. Keď si uvedomíme, že do mayského otroctva ju predala vlastná rodina, nemala vlastne koho zradiť a to, že sa dostala ako dar za mier k Španielom, nemohla nijako ovplyvniť. Navyše treba mať na pamäti, že údel mladých otrokýň darovaných dobyvateľom bol dopredu daný.

Za prípravou jedla, o ktorej hovoria španielske pramene, sa totiž v skutočnosti skrývali sexuálne služby (Španieli prišli do Mexika bez žien). Marína jednoducho využila situáciu a z pozície otrokyne radového vojaka, čo znamenalo, že svoje služby musela zrejme poskytovať hociktorému vojakovi, prešla do pozície spoločníčky najvyššieho veliteľa, od ktorého síce sexuálnu abstinenciu taktiež nemohla očakávať, mala však aspoň zaručenú ochranu voči ostatným a rovnako sa zmenilo aj jej otrocké postavenie. Určite si nemohla robiť, čo chcela, v rámci daných možností si však uprostred hrubých conquistadorov zabezpečila, dá sa tak povedať, privilegované postavenie v čase vojny. Svoje jazykové nadanie teda využila v prvom rade pre seba a jej pomoc Španielom bola z tohto pohľadu vlastne sekundárna. Z pohľadu dobyvateľov však bola neoceniteľná, keďže dokázala nielen tlmočiť, ale vyvíjala aj vlastnú iniciatívu, čo potvrdzuje napríklad už zmienené odhalenie sprisahania v Cholule.

Stret civilizácií

Pád Tenochtitlánu, ktorého príčiny sme sa tu pokúsili odhaliť, predstavuje konflikt medzi dvoma civilizáciami resp. kultúrami, ktorých sa v rôznych kútoch sveta odohralo v dejinách veľa. Samozrejme, konflikt medzi západnou civilizáciou a civilizáciami/kultúrami domorodej Ameriky, je vďaka románom a filmom v našich končinách vnímaný romantizujúco a so sympatiami na stane Indiánov. Aktérom nami popisovaného stretu, čo však platí aj pre strety ostatné, však šlo zrejme o niečo celkom iné. Aztékovia, či lepšie povedané aztécke mocenské elity, sa na počiatku roku 1519 akiste necítili byť na konci svojej nezávislej existencie, skôr naopak, pokladali sa za vládcov im známeho sveta. Miesto ďalšej expanzie resp. konsolidácie a stabilizácie pomerov vo svojej mocenskej doméne sa však takmer zo dňa na deň stretli s civilizáciou, ktorej hodnoty boli celkom odlišné, a upevňovanie ich moci vystriedal neúspešný boj o zachovanie vlastného sveta, spôsobu života a náboženských predstáv.

Na vrchole spoločenskej pyramídy ich vystriedali Španieli (pre obyčajných indiánskych roľníkov sa toho zmenilo oveľa menej), ktorých hlavnou motiváciou bolo zbohatnúť. Do Nového sveta sa totiž v tých časoch vydávali príslušníci chudobných vrstiev (bohatí nemali dôvod) a ani Cortés nepatril k tým majetným. To, prečo Španieli v Mexiku napriek malému počtu uspeli, na základe rozdielnych hodnôt, spôsobu myslenia a vnímania reality nebude celkom nepochopiteľné. Podobný úspech by s najväčšou pravdepodobnosťou dosiahla akákoľvek dobre organizovaná európska výprava, čo sa napokon ukázalo nielen v ostatných častiach Ameriky ale vlastne takmer všade vo svete. - Historická revue, 10/2010, s. 42-51, ISSN 1335-6550