Komančovia - rytieri amerického juhu

Dávno predtým, ako na severoamerický subkontinent vkročila noha bieleho muža, bol neskorší mocný národ Komačov súčasťou uto-aztécko-numického kmeňa Sošonov.

Pôvodne žil v drsných oblastiach Nevady a Utahu, neskôr v južnom Wyomingu na hornom toku Severnej Platte. Pôvodne jednotný indiánsky kmeň sa prakticky ihneď po získaní koní kon­com 17. storočia začal štiepiť na dve časti. Menej priebojná časť kmeňa zostala v pôvod­nej domovine, odkiaľ ju však bojovné skupiny prériových Kajovov, Sjúov, Šejenov a Arapahov čoskoro nemilosrdne vytlačili až ďaleko na západ do nehostinných Skalnatých hôr. Dynamickejšie skupiny kmeňa postupovali stále južnejšie na prérie v Nebraske, Colorade, Kansase, Oklahome až do Texasu. Texas sa stal na viac ako jedno storočie ich výsostným úze­mím, o ktoré zvádzali urputné boje so susednými indiánskymi kmeňmi, španielskymi kolonizátor­mi a napokon aj s americkými osadníkmi. V čase najväčšej slávy koncom 18. storočia žilo asi 20-tisíc Komančov. Neskôr, následkom opakovaných vražedných epidémií belošských chorôb, ich počet značne poklesol, takže počas prvého sčítania roku 1870 sa ku Komančom hlásilo už len 8-tisíc ľudí.

HROZBA PRE SUSEDOV

quanah1

Komančovia boli typickými predstaviteľmi prériovej kultúry. Podobne ako Sjúovia na seve­re, aj oni znamenali pre všetky susediace spolo­čenstvá neustálu hrozbu. I keď vzrastom boli nižší, ako okolité kmene - boli zocelení kočovným spôsobom života a neu­stálymi šarvátkami. Hlavným zdrojom ich prestíže boli rozsiahle stáda koni – medzi prvými sa stali ich chovateľmi, ale aj lúpežníkmi. Komančovia po­čas celej známej histórie kmeňa podnikali lúpež­né nájazdy - najmä s cieľom získať ďalšie kone. Tie potom - v rámci výmenného obchodu - predávali americkým a francúzskym obchodníkom za strelné zbrane, s ktorými si počínali ešte neohrozenejšie a ukradli ešte viac koni, ktoré vymenili za ešte väčšie množstvo zbraní...

Hoci doslova terorizovali všetky okolité kme­ne, hlavným terčom ich nájazdov boli španielske oblasti južného Texasu a Nového Mexika. Španieli prvýkrát zbystrili pozornosť okolo roku 1706, kedy sa do údolia Rio Grande nečakane vrátil kmeň Pikurisov, žijúci v Pueblach. Tento pred desaťročím práve kvôli Španielom ušiel do západného Kansasu. Bolo teda jasné, že k návra­tu ich donútilo niečo ešte horšie... Keď roku 1716 prvý raz niekoľkí Komančovia navštívili viaceré mestečká v Novom Mexiku, Španieli sa možno právom domnievali, že si prišli obhliadnuť terén. Preventívne preto napadli utsko-komančský tábor neďaleko Santa Fé a za­jatcov predali do otroctva. Prvé odvetné nájazdy zasiahli španielske úze­mie už o tri roky. Počas následnej trestnej výpravy španielska armáda síce prenikla hlboko na coloradské pré­rie, našla však len opustené táboriská.

INDIÁNSKA ALIANCIA

Dočasná komančsko-utská spojenecká alian­cia systematicky decimovala v ich kansaských a coloradských osadách aj meskalerských a lipanských Apačov. Tí húfne utekali na juh a tam prepadali bohaté španielske usadlosti a haciendy. Po roku 1786 Komančovia definitívne vytla­čili do západných hôr aj svojich už bývalých spo­jencov Utov a koncom storočia sa stali rešpekto­vanými pánmi väčšej časti Texasu, severovýcho­du Nového Mexika a juhozápadnej Oklahomy. Uzavrieť mierovú zmluvu s Komančmi ako politickým celkom bolo nemožné. Národ Ko­mančov sa totiž skladal z dvanástich veľkých kmeňov a tie zasa z nekonečného množstva menších klanových skupín, z ktorých aj tá najmenšia mala vlastnú nezávislú „zahraničnú" politiku. Zatiaľ čo jedna skupina v Novom Mexi­ku mierumilovne obchodovala, iná - o kúsok ďalej, neľútostne lúpila a vraždila. Indiánov navyše huckali a zásobovali zbraňa­mi francúzski obchodníci, s ktorými zasa Špa­nieli - ako s nežiaducimi konkurentmi - zaob­chádzali neuveriteľne brutálne: na rozkaz guver­néra Santa Fé vodcovi jednej francúzskej obchodnej výpravy dokonca zaživa vyrezali srdce z tela.

Španieli intenzívne bojovali proti Komančom od roku 1768. Prvý bojový úspech však zaznamenali až po šiestich rokoch, kedy prepadli a zničili ich osadu pri Ratone v Novom Mexiku. Roku 1779 guvernér Juan Bautiste de Anza s 500 vojakmi a 200-členným pomocným oddielom ukrivdených Utov a Apačov obsadil veľkú komančskú osadu. V bitke zahynul vý­znamný náčelník militantných Komančov Zele­ný Roh. O pár rokov neskôr de Anza ponúkol Koman­čom mier. Proti uzavretiu zmluvy sa však posta­vil Biely Býk s neveľkou skupinou prívržencov. Zástancovia mierového riešenia kmeňovú dilemu vyriešili vskutku radikálne - Bieleho Býka zavraždili a jeho skupinu rozprášili. Tri najmocnejšie komančské skupiny potom splno­mocnili ako vyjednávača náčelníka menom Kožený Plášť. Po zložitých trojkolových rokovaniach v júli 1786 bola mierová zmluva na svete. Guvernér de Anza zároveň zmieril Komančov s Utmi, čím obratne získal spojencov proti dotieravým Apa­čom. Mierové vzťahy - výdatne podporované vzá­jomným obchodom - sa napriek občasným nájazdom udržali po celé desaťročia.

Do novej vlasti v Texase komančské skupiny zo severu prichádzali postupne. Ešte okolo roku 1750 niektorí oneskorenci bojovali proti Kajovom, žijúcim v Čiernych horách v Južnej Dakote. Obe znepriatelené strany však odtiaľ zakrátko vyhnali mocné skupiny sjúskych Lakotov, neza­držateľne sa valiace na západ od severnej Missouri. Kajovské a ko­mančské skupiny ustu­povali na juh až k rieke Arkansas a ďalej medzi sebou bojovali. Roku 1805 sa Komančovia a Kajovovia náhodne stretli v špa­nielskej obchodnej sta­nici. Ostrej bitke len s vypätím síl zabránili Španieli. Situácia sa napokon zvrtla tak, že jeden kajovský bojovník sa od­hodlal istý čas dobro­voľne žiť medzi Komančmi. Keď sa na jeseň v po­riadku vrátil, mierový proces sa rozšíril aj na ostatné skupiny, až vzniklo nerozbitné medzikmeňové spojenectvo.

LEGENDÁRNY BELOCH A VEĽKÉ SPOJENECTVO

Ďalšie významné spojenectvá Komančovia časom uzavreli s južnými vetvami Šejenov a Arapahov, a to vďaka americkému priekopníkovi a obchodníkovi Williamovi Bentovi. Stará Bentova pevnosť bola v prvej polovici 19. storočia najvýznamnejším strediskom ob­chodu s Indiánmi v juhovýchodnom Colorade. Pretože neustále medzikmeňové šarvátky o lo­vecké územia v oblasti rieky Arkansas značne obmedzovali možnosti obchodovania, legendár­ny beloch - sám ženatý so Šejenkou Žltou Ženou - medzi večne znepriatelenými kmeňmi sprostredkoval rokovania, ktorých výsledkom bolo uzavretie spojeneckej zmluvy Komančov a Kajovov so Šejenmi a Arapahmi. Táto aliancia vydržala až do konca existencie živej prériovej kultúry a náramne strpčila život belochom, ktorí bezohľadne prenikali na indián­ske územia.

VOJNA S MEXIKOM

commanche

Počas nájazdov na belošské osady v Texase nerobili Komančovia žiadne rozdiely medzi hispánskymi osadníkmi a Angloameričanmi - prepadávali ich rovnako neľútostne. Dejinné udalosti však nabrali rýchly spád. Roku 1821 získalo Mexiko nezávislosť od španielskej koruny. Hoci mladá republika potvr­dila mierovú zmluvu s Komančmi, peniaze na jej plnenie nemala. Keď prestala za mier platiť, vypukla vojna. Komančovia podnikli proti Mexiku viacero zdrvujúcich nájazdov, počas ktorých roku 1840 prenikli hlboko do vnútrozemia a na tri mesiace obsadili celé severné Mexiko. Ako zareagovala mexická vláda? Na niekoľko desaťročí obnovila vyplácanie odmien za indián­ske skalpy...

Ešte v roku 1833 pricestoval do Texasu, ktorý spadal pod štátnu suverenitu Mexickej republiky, Sam Houston a ako oficiálny predstaviteľ vlády USA s Komančmi rokoval o mieri. Mexická vláda vyslovila počudovanie nad tým, čo má čo reprezentant cudzej mocnosti rokovať na výsostnom území iného štátu a vyzvala ho k odchodu. Neskoro. Texas sa o tri roky odtrhol od Mexika a jeho prvým preziden­tom sa stal - Sam Houston.

KRVAVÉ MIEROVÉ ROKOVANIA

V máji 1838 síce s Komančmi podpísal miero­vú zmluvu, neobsahovala však ustanovenia o jednoznačne určenej indiánsko - belošskej hra­nici. A práve to sa stalo zdrojom mnohých nedo­rozumení a problémov - belosi totiž neustále zaberali indiánsku pôdu a Indiáni zasa neprestali s nájazdmi. Houstonov nástupca Mirabeau Lamar v marci 1840 zvolal do San Antónia mierové rokovania. Jedným z ich najdôležitejších cieľov bolo dosiahnuť prepustenie množstva belošských zajatcov. Aj keď Texasania o osudoch zajatcov nemali prehnané ilúzie, skutočnosťou boli šokovaní. Keď videli úbohý stav zajatcov, ktorých Indiáni priviedli na rokovania, sami seba sa pýtali, ako musia vyzerať tí, čo zostali v táboroch. Keď sa dozvedeli, že belošských mužov Ko-mančovia do zajatia vôbec nebrali, ale zabíjali ich hneď po boji a znásilnenia boli v správaní sa Komančov k belošským ženám len nevinnou zá­bavkou v porovnaní s celkovým zaolxhádzarrŕm, rozhodli sa konať, ozbrojení civilisti obkľúčili radnicu, 35 náčelníkov zlynčovali a 27 komančských žien a detí zajali.

Ženy a deti potom ponúkli na výmenu za zajatých belochov. Indiáni však mohli vymeniť len piatich zajat­cov, pretože ostatných belo­chov - rozzúrení kvôli vraž­de svojich náčelníkov - po návrate do osád pozabíjali. Ešte v lete náčelník Bizóní Hrb zorganizoval až 500-člennú nájazdnícku výpravu. Mohutná bojová sila sa zastavila až na brehu Mexického zálivu - do tla zhoreli mestá Victoria a Linnvile, zahynuli stovky belo­chov. Sebaistých nájazdníkov, obťažkaných bohatou korisťou, však na spiatočnej ces­te prepadol zo zálohy od­diel domobrany pri Slivko­vom potoku neďaleko Lockhartu a spôsobil im ťažké straty. Texasania podľa vzoru indiánskych jazdeckých bojovníkov zorganizovali vlastné jednotky ľahkej jaz­dy - rangers a účinne ich v boji proti Indiánom aj využívali.

O všednej realite výstižne vypovedá kapitán texaských rangerov S. H. Walker, ktorý v liste z novembra 1846 píše vynálezcovi revolveru Samuelovi Coltovi: „ V lete 1844 kapitán Hays s pätnástimi mužmi bojoval proti osemdesiatim Indiánom... zabil a zranil polovicu z nich. Môžem s istotou pove­dať, že ľudia v Texase nedočkavo túžia mať Vaše revolvery." Roku 1846 Texas anektovali Spojené štáty. Federálna vláda s Komančmi podpísala novú mierovú zmluvu, no ustanovenia o určení stálej hranice neboli ani v nej. Situáciu komplikoval aj nemiestny politický spor, či má Indiánom sľúbené dary zo svojho rozpočtu platiť federálna alebo texaská vláda. Vzájomné vztahy sa stále vyostrovali - rangeri útočili na komančské dediny a Komančovia prepadávali belošské usadlosti. V roku 1848 vypukla kalifornská zlatá horúčka a územím Komančov tihali neustále ohrozované kolóny vysťahovalcov. Rozšírili sa veľké epidémie kiahní a cholery, Indiáni zomierali po stovkách.

ŽIVOT V REZERVÁCII

Účinnú mierovú zmluvu sa podarilo uzavrieť až roku 1853, kedy Komančovia súhlasili, že sa usadia v rezervácii na hornom toku Brazos. Keď roku 1858 armáda opustila tábor Cooper, zriadený na ochranu Indiánov, ozbrojení Texa­sania rezerváciu napadli. Hoci sa útok podarilo odraziť, indiánsky agent Neighbors svojich zve­rencov radšej odviedol preč z Texasu do oklahomskej rezervácie Vičitov v Anadarko. Domov sa už nevrátil, na spiatočnej ceste ho odzadu zastrelil neznámy ostrostrelec. Kajovovia a Komančovia oklahomskú rezer­váciu využívali ako základňu, z ktorej útočili na Texasanov a do ktorej utekali pred prenasledovateľmi. V mocenskom vákuu občianskej vojny si vy­rovnali aj staré účty s Tonkawmi, ktorí proti nim bojovali po boku belochov, a tri stovky z nich zmasakrovali. V novembri 1863 konfederálna armáda proti Indiánom vyslala plukovníka Kita Carsona. Jeho stopári objavili tábory spojených síl Komančov, Kajovov, Šejenov a Arapaov 24. novembra pri Adobe Walls v severozápadnom Texase. Carson však našiel oveľa viac Indiánov, ako bol schopný potrestať, a ledva si zachránil kožu.O päť dní neskôr plukovník Chivington nad­ránom prepadol Šejenský tábor Čierneho Kotla, ktorý bol pod ochranou vlády, a zavraždil tristo žien a detí.

QUANAH PARKER - BOHATÝ MIEŠANEC

Na základe veľkej zmluvy od Medicíne Lodge z októbra 1867 sa väčšina Komančov presťahovala do rezervácie pri Fort Cobb v Oklahome. Tlaku tisícov vojakov najdlhšie odolávali kwahadijskí Komančovia s náčelníkom Quanahom Parkerom - miešancom, synom belošky Cynthie Parkerovej. Pretože prídely potravín v rezervácii armáda nepochopiteľne zadržiavala, In­diáni dodržiavajúci mier hladovali a postupne z re­zervácie utekali do prérie loviť bizóny. Lenže belošskí lovci počas posledných nie­koľkých rokov bizóny cel­kom vyhubili, takže hla­dovali aj tam a navyše ich všade prenasledovali vojaci.

Posledné úsilie o slobod­ný život Komančov sa defi­nitívne skončilo kapitu­láciou skupiny náčelníka Quanaha Parkera v júni 1875. Bývalý nepriateľ - gene­rál MacKenzie, použil väč­šiu časť z 22-tisíc dolárov, ktoré získal z predaja koni ukoristených Indiánom po­čas bojov, na nákup oviec a dobytka pre nich, aby mali s čím začať nový život. Aj náčelník Quanah Parker sa rýchlo zorien­toval v belošských móresoch - v zlatej ére kov­bojov začal neľútostne vymáhať tranzitné poplat­ky za prechod veľkých stád dobytka územím rezervácie a len za poplatok dovolil aj belošským rančerom, aby svoje zvieratá pásli v rezervácii. Navyše na indiánskej pôde objavili ropu, čiže kmeň – a, pochopiteľne, hlavne Parker - zarábal. Bývalý postrach belochov Quanah Parker neuveriteľne zbohatol. Z típí sa prestahoval do obrovského luxusného domu a mal šesť manže­liek. Ambície tohto zbohatlíka kandidovať do amerického Kongresu zabrzdil iba fakt, že bol Indián a navyše Komanč, čo by vo vtedajšom rasistickom Texase neprekonali ani jeho doláre. Vykonával teda aspoň úrad šerifa a sudcu. A v roku 1905 sa hrdo niesol na koni v inauguračnom sprievode prezidenta Theodora Roosvelta vo Washingtone.