Záujem o indiánske kultúry je na Slovensku už tradične dosť veľký, čo je spôsobené popularitou dobrodružných kníh a filmov s tematikou amerického Divokého Západu.
Ich prekladanie a vydávanie, resp. premietanie v kinách bolo svojim spôsobom podporované aj bývalým komunistickým režimom. Pre tento slúžil osud domorodých Američanov ako ideologická zbraň v boji proti americkému imperializmu a kapitalizmu ako takému. Preto väčšina Slovákov (aspoň teda tridsiatnikov a starších) pozná Apačov, Komančov, Siouxov, Mohykánov, Hurónov a mnohé iné kmene, ktorým sa táto literatúra a filmy venovali. Horšie to však už bude v prípade mezoamerických (pojem stredoamerických nie je presný) či juhoamerických Indiánov. Niektorým ešte niečo hovoria Aztékovia, Mayovia a Inkovia, pozornosť Slovákov, pokiaľ sa už sústredí na Indiánov, tak predovšetkým na tých severoamerických, a z nich najmä na prériových lovcov bizónov.
Katedra porovnávacej religionistiky
Vedomosti, ktoré o nich máme, sú poväčšine idealizované, subjektívne a taktiež emotívne (s výnimkou členov euroindiánskeho hnutia, ktorých vedomosti a zručnosti v indiánskej oblasti sú, naopak, veľmi veľké). A v prípade „neseveroamerických“ indiánskych národov sú naše znalosti ešte povrchnejšie. Napriek tomu na Slovensku existujú dve univerzitné pracoviská, ktoré sa skúmaniu a prednášaniu mezoamerických kultúr venujú profesionálne. Ide o Katedru porovnávacej religionistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (Milan Kováč) a Katedru etnológie a mimoeurópskych štúdií na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (autor tohto článku). K nim musíme pridať aj Slovenský archeologický a historický inštitút, ktorý získal licenciu na vykopávky v mayskom meste Uaxactún, nachádzajúceho sa v guatemalskej oblasti Petén.
V tejto oblasti (predovšetkým v Mexiku) spomínaní výskumníci absolvovali viacero etnologických terénnych výskumov a tento príspevok si kladie za cieľ oboznámiť čitateľov s tým, ako takýto výskum prebieha. Predpoklady na úspešné uskutočnenie musíme hľadať v dvoch základných rovinách – vedeckej a organizačnej, pričom sa obe prelínajú. Či chceme, či nechceme, takýto výskum niečo stojí a domnievať sa, že nám ho zaplatí univerzita je dosť veľká chiméra. Je preto treba v prvom rade zabezpečiť financie na letenku, poistku, poprípade očkovania a, samozrejme, na samotný pobyt v krajine, v našom prípade v Mexiku, ktorý by mal trvať aspoň tri mesiace. Za týmto účelom je nutné získať grant (niekedy aj viac než jeden), ktorý celý výskum zaplatia, čo nie vždy býva jednoduché. Táto viac menej nepopulárna časť príprav je podmienkou toho, aby mohol byť naplnený výskumný cieľ vo vedeckej rovine.
Treba mať na pamäti, že hoci etnológ pri svojej práci navštívi rôzne kraje, nie je primárne cestovateľom a terénny výskum nie je výlet. Do vybranej lokality (ktorou je poväčšine nejaká indiánska dedina s rôznou mierou izolácie či otvorenosti k ostatnému svetu) preto musí prísť pripravený a to ako po stránke materiálnej tak aj vedomostnej a, pochopiteľne, jazykovej. I napriek tomu, že takýto výskum ponúka naozaj nepreberné množstvo všemožných tém (náboženstvo, spoločenský systém, politika, materiálna kultúra, tradícia verzus modernita, zvyky, kultúra ako taká, atď.), je dôležité si stanoviť nosnú tému, ktorej sa budeme venovať v prvom rade. Samozrejme, nie vždy je všetko jednoduché, najmä ak etnológ príde do tej ktorej dediny prvýkrát, čiže nikoho tam nepozná a nikto nepozná jeho. Väčšinou bude pôsobiť podozrivo a nedôveryhodne, aj preto by výskum mal trvať niekoľko mesiacov. To je totiž už dostatočne dlhá doba na to, aby si výskumník získal dôveru Indiánov. V tomto prípade pomáha, ak ho do neznámej dediny privedie nejaký Mexičan, najlepšie Indián a ešte lepšie obyvateľ tej dediny. Nie vždy sa to, pochopiteľne, dá takto zariadiť. Preto prvé dni a týždne zažíva etnológ aj napriek svojim vedomostiam a príprave tzv. kultúrny šok.
Dostal sa do cudzieho prostredia, v ktorom si musí zabezpečiť bývanie, pričom musí dbať na svoj rozpočet, a nájsť spoľahlivých informátorov, ktorí mu najviac povedia k téme, ktorú prišiel skúmať. Spočiatku je to teda vždy ťažké, najmä ak k tomu prirátame skutočnosť, že každého belocha v Mexiku (a to nielen medzi Indiánmi) považujú za gringa (teda Američana, o Európe majú mnohí len hmlistú predstavu), čo znamená, že má určite veľa dolárov, o ktoré ho treba pripraviť (tým nemáme na mysli násilne, i keď aj to sa stáva). Spojenie belocha a bohatstva je v mysliach Mexičanov natoľko zaužívané, že medzi tieto dve slová pokojne možno dať znamienko rovná sa. Dá sa nad tým pousmiať, každý z nás však pozná nekonečné latinskoamerické telenovely. V Mexiku sú, celkom pochopiteľne, populárne a odporúčam každému, aby si pozrel aspoň jednu časť. Boháčov hrajú zásadne bieli herci (i keď belochov sú v Mexiku možno tak 2 %), zatiaľ čo úlohy sluhov a obyčajných ľudí sa vždy ušli mesticom, teda morenos (slovom moreno Mexičania označujú farbu svojej pokožky). Nie raz som sa stretol s tým, že ma považovali za gringa a tak sa ku mne aj správali.
Na druhej strane sú však všetci Mexičania, vrátane Indiánov, veľmi spoločenskí (muy sociable, ako s obľubou hovoria) a po prekonaní prvotnej nedôvery veľmi otvorení, priateľskí a pohostinní. Ide teda o to prekonať túto nedôveru, čo trvá síce rôzne dlho, keď sa to však podarí, tak sa okolo etnológa vytvorí priateľské prostredie, v ktorom sa môže pokojne venovať svojej práci. Je dôležité nájsť si medzi miestnymi priateľov v rovnakom veku, ktorí síce nebudú práve najlepšími informátormi, ale nepriamo sa postarajú o etnológovu bezpečnosť (vždy sa nájde niekto, kto si chce do gringa „rypnúť“) a priamo o to, aby mu boli otvorené dvere ich rodičov a starých rodičov, ktorí väčšinou bývajú najlepšími informátormi. Je to síce bez patričných znalostí pomerov v deddine ťažké, ale je vždy na osoh, ak si výskumník nájde ubytovanie u niekoho, kto je v obci obľúbený, má prirodzenú autoritu a úctu ostatných.
Ak to nevyjde na prvý pokus, treba sa po čase presťahovať inam. Pri hľadaní informátorov a následnej práci s nimi nesmieme zabúdať na to, že my sme pre nich rovnako zaujímaví ako oni pre nás a že aj oni na nás budú robiť svoj „výskum“. Budú sa pýtať na krajinu, z ktorej pochádzame, ako sa tam žije, čo sa tam pestuje, prečo nejeme kukuričné placky (tortillas), či sme katolíci (keďže drvivá väčšina Mexičanov je katolíckeho vierovyznania), aká je naša rodina a pod. Neodporúča sa klamať, pretože to nie je len neetické, ale tiež sa môže stať, že sa človek potom preriekne. Na druhej strane nie je vždy treba povedať celú pravdu, pretože niektoré témy (ak sa trebárs týkajú sexuálneho života) sú chúlostivé a treba sa k nim nepriamo dopracovať až časom. Jediný prípad, pri ktorom sa klamať odporúča, je, ak je výskumníkom žena. Je dobré, ak všade vraví, že je vydatá a ak prišla spolu s priateľom alebo kolegom, je lepšie, ak sa obaja vydávajú za manželov. Na jednej strane to posilní jej pozíciu a vážnosť medzi Indiánmi a zabráni prípadným neslušným narážkam, na druhej strane jej to umožní lepší prístup k miestnym ženám. Skúmať tzv. ženské témy je pre muža prakticky nemožné, pretože sa nepatrí, aby ženy (s výnimkou tých starých) navštevoval cudzí muž.
Pri svojej práci používa etnológ rôzne metódy a techniky. K tým základným patrí tzv. zúčastnené pozorovanie, ktoré sa dá síce praktizovať počas celého výskumu, avšak najmä zo začiatku je to jediná možnosť, ako sa niečo dozvedieť. Spočíva v tom, že výskumník sa podieľa na bežnom živote obce. Zúčastňuje sa všetkých možných aktivít, čiže chodí pracovať na pole, s domácimi zvieratami na pašu, zúčastňuje sa slávností, participuje proste na všetkom, k čomu ho pustia a čo zvládne. Nielenže mu to pomôže vytvoriť si priateľské putá s miestnymi ľuďmi, ale získa aj informácie o tom, ako to v dedine, jednoducho povedané, funguje. Postupom času začne viesť na skúmanú tému neformálne rozhovory, neskôr rozhovory štruktúrované, prípadne interview a pomôcť si môže aj dotazníkom zostaveným z rôzneho počtu otázok. Ten sa však v prípade domorodých Mexičanov nie veľmi osvedčuje, pretože ich spôsob myslenia je iný, odpovedať na otázku za otázkou im neveľmi vyhovuje, nehľadiac na to, že mnohým (najmä starším) robí problémy aj samotné písanie. Preto otázky z dotazníka poväčšine slúžia ako základ pre interview a oba typy rozhovorov. Získané informácie výskumník zaznamenáva v rôznych podobách. Napriek modernej dobe je stále nutné viesť si denník, tomuto však dnes už napomáha digitálna elektronika v podobe diktafónu, fotoaparátu a videokamery. Náš bežný každodenný život teda vyzerá tak, že cez deň získavame materiál, ktorý po večeroch (ak je na to vôbec čas) prepisujeme, analyzujeme, porovnávame, atď. Finálnu prácu s materiálom však, samozrejme, urobíme až po návrate domov, jej výsledkom sú vedecké štúdie, monografia, poprípade výstava či dokumentárny film.
Príprava
Počas výskumu je žiaduce, aby etnológ dobre poznal nielen samotnú dedinu, v ktorej žije, a jej obyvateľov, ale aj jej okolie. Tým máme na mysli aj iné komunity, do ktorých tiež prichádzame za účelom výskumu, poprípade sa v nich aj pár dní zdržíme. Okrem toho, keďže Mexiko sa často nazýva aj krajinou ruín, by sme mali spoznať a zmapovať okolité predkolumbovské lokality (v Mexiku sa vždy nejaké nájdu), pričom často zistíme, že mnohé z nich nie sú nielenže archeologicky preskúmané, ale že sa o nich ani nikde nedočítame. Začať vlastný prieskum sa však vonkoncom neodporúča. Bez potrebných povolení je to totiž považované za zločin, vykrádanie kultúrneho dedičstva krajiny. Nie je veľmi prezieravé ani vyvážať predkolumbovské artefakty z krajiny, mohlo by sa totiž stať, že namiesto odletu domov, pôjde etnológ pred súd, hoci dotyčné predmety mohol pokojne kúpiť niekde na trhu. Oficiálne je povolené nakupovať a vyvážať iba predmety vyrobené súčasnými remeselníkmi. Niekedy je problém sa na dané lokality vôbec dostať. Nielenže sa k mnohým dá prísť len pešo, ale často sa nachádzajú na území niektorej komunity, ktorá ich stráži pred vykrádačmi a je nutné vypýtať si povolenie od miestnych autorít. Toto zvyčajne nebýva problém, niekedy ani nie je nutné platiť. Pri terénnom výskume a pobyte v Mexiku, čo ale bude platiť pre všetky krajiny, treba myslieť i na akademické zázemie a byť v kontakte s mexickými kolegami, ktorí nám môžu byť v mnohých smeroch nápomocní. Preto je dobré ich navštíviť, prekonzultovať skúmanú tému a nadviazať spoluprácu. V Mexiku je akademických pracovísk veľmi veľa, preto je možné spolupracovať len s niekoľkými, každý z nás si však to svoje nájde. Štúdium v archívoch a knižniciach, taktiež aj nákup kníh neodmysliteľne dopĺňa etnológov pobyt v krajine. Vždy, keď sa v myšlienkach vraciam ku svojim výskumom, spomínam na to, aký bol ten prvý, resp. aké to bolo, keď som po prvý raz vstúpil do indiánskej dediny. Následne to celé porovnávam s mojimi odchodmi a ďalšími návratmi. Myslím na to, ako som sa spočiatku cítil ako v cudzom svete, do ktorého nepatrím, ako som sa s ním postupne zžil a aké to bolo ťažké, keď som „svoju“ dedinu opúšťal s vidinou, že neviem, kedy sa vrátim. Skúsenosti mojich kolegov sú rovnaké, tieto reminiscencie však už presahujú tematiku tohto článku.
