Trek do južného Everest Base Campu v Nepále

Po príchode do Nepálu som strávil prvé dva-tri dni v Káthmandu, ktoré som využil na zoznámenie sa s mojím sprievodcom, celým plánom výstupu a tiež na bližšie spoznanie hlavného mesta Nepálu. Káthmandu vo mne vyvoláva rôzne pocity – chaos, hluk, špina, chudoba, ale tiež krásne budhistické a hinduistické chrámy, otravní obchodníci v centre mesta a pohodu. Centrum mesta je prakticky popretkávané rôznymi obchodíkmi so suvenírmi, oblečením, obrazmi pre turistov a to najmä v turistickej časti mesta Thamel, kde som aj ja býval. Na toto sa musíte vyzbrojiť celkom peknou dávkou trpezlivosti, keďže miestni obchodníci sa nedajú len tak ľahko odradiť a budú sa vám snažiť predať všetko, čo sa dá. Mesto sa nachádza vo výške 1 400 m n. m. a má asi milión obyvateľov. 

Historické centrum mesta tvorí námestie Durbar, ktoré ja zapísané aj v UNESCO. Veľakráť som sa už zamyslel nad tým, ako asi teraz vyzerajú tieto chrámy v centre mesta po nedávnom zemetrasení. Podľa zverejnených fotiek som vďačný za to, že som mohol na vlastné oči tieto skvosty vidieť, čo sa už ďalším ľuďom nepodarí, keďže boli týmto zemetrasením značne zničené. 

 

Po dňoch strávených v Káthmandu sa mohol môj výstup do EBC začať. S mojím sprievodcom Bikalom sme taxíkom išli na letisko, odkiaľ sme leteli lokálnym letom na jedno z najnebezpečnejších letísk na svete – Lukla. Toto je štartovací bod pre väčšinu skupín, ktoré smerujú na EBC. Už samotný prvý deň bol pre mňa veľkým zážitkom – v prvom rade situáciou pri check ine v Káthmandu na tento lokálny let – vládnu tam pravidlá, ktorým bežný turista smrteľník nerozumie. Stáli sme s Bikalom pri check in desku asi dve-tri hodiny, až kým nás nevybavili, aj keď sme stáli prví v rade, čo ale v Nepále nie je dôležité. Vládol tam veľký chaos, ale nakoniec sme naše lietadlo stihli a úspešne prileteli v Lukle na najdivnejšom letisku, aké som kedy videl. Pozrite sami – pristáva sa na malej ploche dlhej 527 m, na ktorej musí malé lietadlo pristáť a stihnúť zabrzdiť. Plocha má sklon cca 12 stupňov a pristáva sa hore kopcom a naopak odlieta sa dole kopcom.

 

To boli prví ľudia, ktorí kedy stáli na vrchole Everestu. Lukla sa nachádza vo výške 2 860 m n. m., odkiaľ sa začínal náš trek do Everest Base Campu.

 

Každý deň sme šliapali cca 6-8 hodín, pri zostupe to bolo aj nad 10 hodín. Čo sa tyká kilometrov, tak celá trasa má cca 125 km, ktoré človek musí zvládnuť za 11 dní (8 dní hore, 3 dni dole). Prvý deň nás čakal pár hodinový výstup do dedinky Phakding (2 610 m) – podľa nadmorskej výšky to bol skôr zostup a bolo to tak, že cesta bola celý čas hore a dole. Prvú noc som prežil v miestnom hotelíku na drevenej posteli, bez kúrenia a zabalený v spacáku. Takto to bolo vlastne každú noc a čím vyššie sme boli, tak tým nižší štandard ubytovania bol k dispozícii. Každý takýto hotelík mal jednu spoločenskú miestnosť, kde bola väčšinou v strede piecka, okolo ktorej väčšina ľudí posedávala (večer a v noci, keďže cez deň slnko vyhrialo ovzdušie do celkom príjemných teplôt). V tejto miestnosti tiež bola kuchyňa, kde sa dal kúpiť čaj, káva, toaletný papier, niečo sladké a tiež som tam vždy dostal večeru. Prvých pár dní bolo k dispozícii aj mäso, ale opäť čím vyššie sme stúpali, tak tým menej bolo mäso k dispozícii, respektíve, ak aj bolo, tak nebolo odporúčané ho jesť kvôli nedostatočným hygienickým či skladovacím možnostiam v takej výške a tiež kvôli budhizmu. 

Budíček 7:00 až 7:30 

Raňajky 7:30-8:00

Treking 8:00 až 12:00

Obed 12:00-13:00

Následne trekking do ďalšej destinácie max. do 17:00

Oddych, večera a spánok cca medzi 20:00 a 21:00

 

V noci teplota klesala k bodu mrazu, prípadne posledné noci už bola mínusová. Spalo sa mi relatívne dobre, len najväčším problémom bolo, keď som chcel ísť na záchod v noci  

 

Čo sa týka pokračovania mojej cesty, na tretí deň sme prišli do dediny Namche Bazaar (3 750 m), ktorá je najväčším miestom, ktoré sme navštívili na našom treku. Namche je centrom väčšiny šerpov v tomto regióne a nachádza sa tu v podstate všetko, čo človek potrebuje – od obchodov, wifi, pekární až po najvyššie položený Irish pub na svete. 

 

Štvrtý deň bol aklimatizačný, čo znamená, že sme nepostupovali ďalej, ale spravili sme si s Bikalom a mojím šerpom aklimatizačný výstup na najbližšiu horu, ktorá mala cez 4 000 m.

 

Aklimatizácia bola veľmi dôležitá (čo som neskôr naozaj zistil a pochopil na vlastnej koži), a to preto, aby si telo zvyklo na riedky vzduch, ktorý bol v týchto nadmorských výškach. Od 3 000 m mávajú ľudia problém s výškovou chorobou a v niektorých prípadoch musia svoj trek ukončiť a vrátiť sa kvôli tomu (niekedy po svojich, inokedy s pomocou iných alebo helikoptérou). Ja som už v Namche Bazaar dostal prvé príznaky výškovej choroby, cítil som sa prechladnutý a mal mierne chrípkové stavy. Toto som vyriešil bežnou tabletkou Coldrex plus pomohla mi aklimatizačná túra. Prvotný strach, čo som dostal, že sa budeme musieť vrátiť, sa vytratil a mohli sme na piaty deň pokračovať ďalej. 

 

Pokračovali sme do posvätného mieste Tengboche (3 867 m), kde sa nachádza budhistický kláštor s mníchmi, ktorí tam žijú. Tengboche sa nachádza na vynikajúcom mieste, odkiaľ sú krásne výhľady na najvyššie štíty Himalájí – Everest, Nuptse, Lhotse alebo Ama Dablam. Tu v Tengoboche pokračovala druhá časť mojej výškovej choroby, a to najmä veľká bolesť hlavy, ktorá ma prakticky priklincovala k lavičke alebo posteli, keďže každý pohyb ma bolel. Coldrex už nezberal, takže mi Bikal dal Diamox – tabletka, ktorá sa používa na výškovú chorobu. To zázračne pomohlo a spolu so spánkom som sa ráno cítil ako vymenený a mohol pokračovať v ceste.

Na šiesty deň sme pokračovali do ďalšej dediny Dingboche (4 530 m), kde som asi najlepšie spal počas celého treku. Moja izba bola na vrchnom poschodí hotela, takže slnko mi ju vyhrievalo až do večera, takže som tam cez deň mohol chodiť len v jednom svetri. V noci samozrejme teplota zase hlboko klesla a ja som sa musel spoliehať na svoj teplý spacák.

 

Ďalší deň sme sa už priblížili celkom blízko nášmu cieľu a po dlhom a namáhavom treku sme dosiahli ďalšiu dedinu – Lobuche (4 940 m). Tu nám krásne večer svietilo slniečko, ako každý večer som sa zadebatil s ostatnými turistami z USA, Nórska, Malajzie alebo iných krajín. Jeden starší pár tu musel svoju púť skončiť, keďže manželku jedného pána, s ktorým som sa rozprával, postihla výšková choroba a musela ju odviezť helikoptéra do nižšej nadmorskej výšky. 

 

smy deň bol náš finálový – z Lobuche sme stúpali par hodín k poslednej dedinke na našom treku – Gorak Shep (5 164 m), kde sme si dali obed a po ňom sa pustili do nášho finálového výstupu. V tomto momente som dostal opäť výškovú chorobu, na ktorú už ale nezaberal Diamox, a preto som dosť trpel – najmä veľkými bolesťami hlavy, celkovou malátnosťou a ťažkým dýchaním. Každopádne cieľ bol blízko, takže sme sa pustili do nášho záverečného treku po kamenistých a občas snehových cestičkách. Po dvoch-troch hodinách sme v cieli! Keby ste čakali niečo veľké, značky, nejaké budovy alebo stany expedícií, tak vás asi sklamem. Na mieste Everest Base Campu bol kameň ovinutý tradičnými budhistickými vlajočkami a ďalej vlajkami, tričkami alebo kameňmi iných turistov alebo expedícií, ktoré tu iní ľudia nechali. Keďže som dosť trpel výškovou chorobou, tak som si tento moment nevedel naplno užiť a chcel som sa celkom rýchlo vrátiť zase nižšie do Gorak Shep.

 

V Gorak Shep ma čakala posledná a najchladnejšia noc pred zostupom dole. Musím povedať, že aj najhoršia zo všetkých. Moja výšková choroba mi neprechádzala, nezaberal Diamox ani iné tabletky, takže jediné, čo mi zostávalo, bolo sa vyspať z toho a prečkať do rána. Čo sa mi nepodarilo, keďže ráno bolesť po mrazivom spánku neprechádzala, plus nehovorím o tom, že jesť som nejedol nič, keďže mi bolo tiež dosť zle. V prípade výškovej choroby najviac pomôže zísť do nižšej nadmorskej výšky, čo sa potvrdilo aj u mňa. Po pár hodinovom zostupe do Lobuche mi bolesť čiastočne prešla a ja som už tak netrpel. Na deviaty deň sme pokračovali zostupom ďalej do Pheriche (4 240 m), kde sme prespali. Tu som už pociťoval len veľmi miernu bolesť hlavy a tiež apetít do jedla sa mi vrátil. Tu som si s čistou hlavou uvedomil, čo som dosiahol deň predtým a začal som sa tomu konečne tešiť. Zdolal som Everest Base Camp a stál som na mieste, odkiaľ štartujú expedičné aj komerčné výpravy na Everest! Keď som si predstavil, čo týchto ľudí ešte čaká na zdolávaní tohto tretieho pólu sveta, tak som ich v duchu veľmi obdivoval. Ja sám mám taký cieľ raz vyjsť až hore na Everest, aj keď neviem či to niekedy bude reálne. Momentálne sa vedú rôzne debaty a polemiky, či by mali nepálske úrady toľko ľudí púšťať na horu, keďže potom prichádza k veľkému znečisteniu a preplneniu hory veľkým počtom ľudí a medzi nimi dominujú hlavne komerčné výpravy, ktoré sa nemôžu pýšiť žiadnym športovým charakterom. Otázka je, či by mali mať na Everest prístup len profesionálni horolezci a nie komerční turisti ako napríklad ja...

 

Po ďalších dňoch zostupu sme na 11-ty deň prišli naspäť do Lukly, kedy som po jednej noci strávenej v tejto dedinke odletel späť z toho maličkého a divného letiska do Káthmandu. Predtým som sa ešte rozlúčil s naším šerpom Indrom, ktorému som dal tip (tak ako sa v Nepále patrí). Šerpa bohužiaľ nemal peniaze na letenku, takže išiel ešte peši do Jiri, odkiaľ ide autobus do Káthmandu a odkiaľ ďalším autobusom išiel do jeho rodnej dedinky. S mojím sprievodcom Bikalom sme sa rozlúčili až na mojom hotelíku v Káthmandu, kde dostal tiež odo mňa slušné sprepitné, čo podľa mojich údajov stačí na niekoľkomesačný plat v Nepále. Po dvoch dňoch strávených v Káthmandu som letel naspäť cez Istanbul do Prahy a vrátil sa šťastný a zdravý domov. Po svojom návrate som si ešte neuvedomoval, čo som všetko zažil a aké sú vlastne Himaláje silné a krásne. Až teraz s odstupom času si to uvedomujem a nemôžem sa už dočkať, kedy sa tam vrátim. Tentokrát by to malo byť z tibetskej strany. 

 

Čo sa ešte týka mojich kamarátov – sprievodca Bikal a šerpa Indra – tí to teraz po aprílovom a májovom zemetrasení majú veľmi ťažké. Hovoril som s Bikalom, ktorý je teraz prakticky bezdomovec – ich dom bol zrútený, žijú teraz s celou rodinou v stanoch, ktoré majú od Červeného kríža a Bikal navyše teraz aj nemá prácu, keďže treky nie sú momentálne možné v tej časti Himalájí. Našťastie celá ich rodina prežila, čo je najdôležitejšie, horšie je to, že do ich časti Nepálu (Gorkha) pomoc ešte vôbec alebo len v malom množstve dorazila. Najdôležitejšie teraz pre nich je, aby si postavili rýchlo príbytok pred blížiacim sa monzúnom a zabezpečili si stravu. Ja som poslal Bikalovi 100 eur, a preto žiadam aj vás, ak by ste mohli Bikalovi a jeho rodine pomôcť, tak by im to určite veľmi pomohlo, sú v neľahkej situácii, v ktorej potrebujú určite našu pomoc. V prípade pomoci sa skontaktuje so mnou alebo prípadne rovno s Bikalom na Facebooku: Bikal Duwadi. Ja ešte plánujem v najbližšom období zorganizovať zbierku pre neho a jeho rodinu. Dole fotky od Bikala o tom, ako teraz vyzerá ich dom a ako si na rýchlo stavajú nový príbytok.