Sedlový víkend: Túra na Priečne sedlo a Prielom

Zvládnuť za víkend Priečne sedlo a Prielom je príjemný zážitok. Trochu adrenalínu a kopec uspokojenia. Priečne sedlo je vaj jeden z najťažších turistických značených chodníkov vo Vysokých Tatrách. Toto však nebol dôvod prečo ma sedlo tak lákalo. Bola to historka rodičov z ich mladých čias. Prvé dve plánovania nevyšli, no tentokrát všetko hralo do karát. Vyrážať z Bratislavy okolo piatej ráno preto nebol najmenší problém.

V Starom Smokovci parkujeme okolo deviatej ráno. Trvalo nám to dlho? Ležérne tempo je nám vlastné. Aj preto si odpúšťame prvý úsek a na Hrebienok sa vezieme zubačkou. Ďalej však už po vlastných.
 
Deň 1.: Starý Smokovec (zelená) Hrebienok (červená) Zamkovského chata, rázcestie (zelená) Téryho chata (zelená) Kotlina pod Sedielkom (žltá) Zbojnícka chata
Deň 2.: Zbojnícka chata (modrá) Pod Poľským hrebeňom (zelená) Poľský hrebeň (žltá) Východná Vysoká (žltá) Poľský hrebeň (zelená) Slieszky dom (červená) Pod Slavkovským štítom (modrá) Starý Smokovec
 
Hrebienok až Térynka je povinná jazda. Vybrali sme víkend pred oficiálnym otvorením turistických chodníkov, no už bolo plno. Počas tejto časti výstupu obiehame kopec ľudí, tempujeme. Občas sa niekto prihovorí, ospravedlňuje svoju rýchlosť vekom či malým dieťaťom. Len sa usmievame. Aj keď máme športové tempo, tak do hôr chodíme pre prostredie a výhľady. Dôležité je užiť si hory a načerpať sily do denného stereotypu.

Vyvrtnutý členok

Tridsať minút pred Térykou míňame turistku, ktorá sedí na skale, drží si členok v rukách a dôverne replikuje slovník robotníka. Nezastavujeme sa pretože kamarátov a náhodných zvedavých okolo idúcich je viac než dosť. Pozornosť venujeme len vtipkovaniu na adresu jedného z nás, ktorý si doprial pohodlie a ľahšie úseky ide v teniskách. Sme na Térynke. Propagačný stánok tatranského bylinného líkéru je pre nás trochu šok. O to väčší, keď povzbudzujúce pokriky na “jěšte jeden” sú najmä v reči naších severozápadných susedov. Dávame si dvoj eurovú rozlievanú kofolu, eurovú Horalku, nespotené tričko a vyrážame. Trochu nás straší dážď.

Päť spišských plies

Priečne sedlo zdolané

Začína zážitková turistika. Stúpame po skalách nad chatu. S nami nikto. Odkrývajúce sa výhľady pripomínajú mesačnú krajinu a v nás rastú očakávania. V diaľke pod nami si všímame mravcov okolo chaty, berieme pravotočivú a začína sa nám predstavovať snehový splaz, ktorý sa ťahá od nášho cieľa. Poľsko-slovenská debata o tom či sa dá vyjsť hore nás víta tesne pod snehom. Slováci to točia späť s presvedčením, že by zbytočne riskovali. Poliaci sú nerozhodní. My sme nabalení ako na tie najhoršie zimné podmienky preto neváhame. Všetci totiž krstíme novučičké zimné železo. Mačky aj cepíny. Prudký výstup po snehu, trestáme lýtka. Okrem Jana, cyklistu, ktorý sa nám len smeje. Tesne pod sedlom končí sneh. Pre nedostatok skúseností sa motáme. V mačkách po skalách sa cítime neisto, preto vyzúvame. Ako slon v porceláne. Našťastie sme to zvládli bez újmy. Dva páriky nás obiehajú po stranách snehového splazu a v sedle si neodpustia uštipačné poznámky o akomsi pomalom tempe. Bez slov pozeráme na traverz cez sneh, v ktorom bez mačiek hrali all in. Sedíme v sedle, pozeráme na sneh, ktorý sme zdolali za približne hodinku, balíme nepotrebnú výbavu a v zrýchlenom tempe ideme smer Zbojnícka chata. Páriky boli totiž jedna veselá skupina a my akosi nemáme náladu na spoločnosť. Hrdinské správanie nás však pomerne rýchlo opúšťa. Šotolina sa nám sype spod nôh a volíme opatrné tempo. Aj napriek tomu Janovi ušiel spod nohy kameň. Karma si nenechá nič ujsť a posmešky zo snehového poľa ráta aj s úrokom. 

Nástup do Priečneho sedla

Zbytok zostupu je pomerne nekonečný traverz medzi kameňmi. Prešliapavame ďalšie snehové pole, no mačky už zostávajú v ruksakoch. Frflať začíname až keď dovidíme na chatu, no musíme obísť údolie. Vzdušnou čiarou pár desiatok metrov je v skutočnosti hodinka a pol šliapania. Small talk, hľadanie správneho kroku a občasné rozplývanie z okolitého prostredia nám pomôžu zdolať finálny úsek. Odmenou nám je tri a pol eurové pivo, ďalší krst, tentokrát členstvo v Jamese a zľavnené ubytovanie, vysedávanie na terase a v jedálni. Na večeru dostávame v rámci polpenzie jeden a pol porciu smažáčika (bežná porcia) a padáme do vyhradenej kóje. Spacák netreba, chata ponúka podušky aj deky. Vraj ma vyplo excelentne rýchlo, teda kedy zaspali chalani netuším.
 

Zaujímavejší Prielom

Počas studených, no výdatných, raňajok riešime počasie. Okolo 12:00 by malo pršať, to by sme už mali byť na zostupe z Prielomu. Riskneme to. Vyrážame pred deviatou. Zbojníčka nástup na snehový splaz tiahnúci sa do Prielomu je rýchla rozcvička. Po ceste sme našli botu, ktorú vytratili páriky z predošlého dňa. Vyrazili o pár minút skorej. Dobiehame ich, botu odovzdávame a smejeme sa, že aj tak je už deravá. Opäť železo. Lýtka však už nebolia ako deň pred. A to aj napriek tomu, že snehový úsek je dlhší. Asi o polovicu. V Prielome si dávame krátku pauzu. Strach z počasia a relatívne veľa ľudí, okrem nás asi šesť, nás ženú vpred. Zostup je najväčší adrenalín z celej túry. Reťaze, hlboké kroky, hľadanie cestičky. Páči sa nám to, je to presne to po čom v horách túžime. Čaká nás však ešte traverz v šotoline, skrz sneh a výstup na Poľský hrebeň. Radosť zo športového tempa nám prekazí český turista, ktorý nás míňa takmer behom a my sa zmôžeme len na: OK máme ešte čo trénovať. Výstup na Poľský hrebeň je pomerne strmý, no pňami stromov upravený na schody. Šliape sa ľahšie, no aj tak sa nevieme zbaviť pocitu, akoby sme šli v nákupnom centre na eskalátore.

Prielom, zostup pod Poľský hrebeň

Poľský hrebeň nezostal svojej povesti nič dlžný. Fučí a striasa nás zima. Na splnenie plánu nesmieme vynechať Východnú Vysokú. Smerovník píše takmer hodinu, no keďže sa nám priveľmi nechce kopneme do vrtule. Približne dvadsaťpäť minút a kocháme sa pohľadom na Zbojnícku chatu. Ako inak počas výstupu sme stále schádzali zo značky. Slalom medzi šutrami si občas vypýta zachádzku. 

Povinný dojazd

Po zelenej na Slieszky dom špekulujeme, že by sme na pozostatkoch snehu potrénovali brzdenie cepínom. Po mojom objavnom “však je ten sneh studený” so smiechom radšej mierime rovno na Slieszky. Zastavíme sa len pri Dlhom plese, ktoré farbí domodra. Ondro spomína na prudko jedovaté jazierka počas treku niekde vo svete. Našťastie to nie je Tatranský prípad. Obdivujeme Gerlach, teda to čo je z neho vidieť, plánujeme čo ďalej a pri Večnom daždi poškuľujeme po športových lezeckých vyexpreskovaných cestách. Všetci máme nad hlavami komiksovú bublinku s textom: Raz!
 
Snahu oddychovať a obedovať na terase Slieszkeho domu sfúkol vietor. V jedálni si dávame pirohy za šesť eur, pivo myslím za dve eurá a kávu za euro päťdesiat. Špekulujeme, že by sme vynechali pochod späť do Starého Smokovca a zbehli rovno do Tatranskej Polianky. Časovo však trasa vychádza takmer totožne a z Polianky by to chcelo ešte električku. Ideme po Magistrále. Snažíme sa tabuľkový čas skrátiť čo najviac. Posledných približne tridsať tabuľkových minút bežím, chalani striedajú beh s chôdzou. Treba vypotiť pirohy. Na Hrebienku si dávame kofolu, tešíme sa z ďalších zvládnutých tatranských chodníčkov a už menej z cesty do Bratislavy.