+6
10
Aj ja mám v pamäti dovolenku v Rumunských Karpatoch. Bola to už niekoľká, avšak každá z nich je iná a v niečom nezabudnuteľná. Nikdy nezabudnem, ako nám v autobuse oznámili, že druhý sprievodca našej skupiny na nás čaká v horách. Táto informácia ma zatiaľ ponechala pokojnú. To predsa nie je žiaden problém. Potom sa k môjmu uchu donieslo slovo pečeň. No to snáď nie!
Počujem dobre? Dúfam, že nemyslia sprievodcu s prezývkou Pečeň. "Neplaš sa", hovorím si a idem to vysondovat. "Áno, v horách na vás čaká Pečeň," zaznela odpoveď. Mihlo sa mi pred očami a ako film mi prebehlo putovanie po rumunskom Trascau. Vtedy nás tiež viedol Pečeň. Spomienky na neho nie sú vôbec veselé a domnievam sa, že ani on na mňa nespomína s radosťou. Chcelo sa mi začať jačať, ale zachovala som pokoj.
V našom autobuse totiž cestovali dve skupinky horalov. Začala som teda turistov z druhej skupiny prehovárať k výmene. Veď cena je rovnaká, tak o čo ide. Neviem, či všetci účastníci našej výpravy do Rumunska Pečeň poznali, alebo či to bola len zhoda okolností, ale výmena sa mi nepodarila. Zvyšok cesty som ticho sedela a premýšľala o tom, kto koho zhodí zo skaly skôr. Či ja Pečeň alebo Pečeň mňa.
Sme tu - v Petrosani. Vystupujeme z autobusu a snažíme sa nejako rozhýbať. Máme výhodu. Prvé prevýšenie zdoláme lanovkou. Je celkom moderná, strach z výšok nemám, tak sa už teším na nový zážitok. Podarilo sa dostať na lanovku aj našu štvornohú kamarátku Báru - fenku vlčiaka, ktorá nás bude sprevádzať. Zážitok to bol nádherný, hlavne vo chvíli, keď sa mi z batohu zviezla fľaša s vodou a ja som ju v poslednej chvíli zachytila. Predstava cesty v horách bez vody bola hrozná.
Všetci sme sa dostali hore bez úhony a začali sa pripravovať na cestu. Na moju prvú otázku: "Si rád, že ma vidíš?" Náš sprievodca Pečeň radšej neodpovedal. Po prvom stretnutí s koňmi, sme vyrazili. Samozrejme do kopca. Človeka vždy poteší, keď ho míňajú spievajúci domorodci a po určitom časovom úseku, kedy už nemôže ani dýchať, idú proti nemu dole tí istí domorodci a samozrejme opäť spievajú...
Záver prvého dňa sa blíži
Traverzujeme po prudkej, kamenistej ceste dole k jazeru. Pohľad nadol je úžasný. Jazero z časti ešte zamrznuté, ale priezračné. V niektorých miestach je sneh. Tie farebné bodky sú naši, ktorí už stavajú stany. Vzhľadom k vyčerpaniu môjho spolubývajúceho, som nútená sa o seba postarať sama. Ako inokedy, žiaden problém. Zjem niečo, uvarím bylinkový čaj, aby až sa Láďa preberie, mal niečo teplé a idem si vypočuť plán na budúci deň. Povzbudivé. To čo som sa srdcom v krku zliezla dole, poleziem zase hore. Nič horšie ma snáď už nečaká. Po krátkej porade, sme sa začali zoznamovať. Náš sprievodca si neodpustil popísať zážitky, aké mal pri našom minulom spoločnom pobyte v horách. Ja som tiež prispela svojimi poznatkami. Okolie sa pobavilo a to bolo v danej chvíli dôležité.
Po novom dlhom dni schádzame dole na pastviny, kde prenocujeme. Som ešte len na vŕšku a dole pod sebou vidím niektorých našich, ako už stavajú stany. No nevadí, ešte sa prejdem. Som sama, posledná a užívam si ticha a aj výhľad je veľmi dobrý.
Čo to počujem? Zvuk nejakého motora. Z jedného protiľahlého vŕšku sa zosúva akési auto (alebo niečo tomu veľmi podobného) kľukatou cestou, aby opäť kľukatou cestou vyšlo na protiľahlý vršok. Bavím sa pohľadom na dvoch z našich, ktorí sa rozhodli, že navštívia blízku dedinu za účelom návštevy hostinca, ako sa snažia toto vozidlo zastaviť. Nepodarilo sa. Ako by aj mohlo, ak by zastavilo, už by sa nerozbehlo. Taký bol sklon cesty. Avšak keď som sa dozvedela, že zajtra sa touto cestou budem škrabať hore aj ja, nebola som zrovna nadšená. Zase budem musieť vyraziť s dostatočným časovým predstihom. Stany boli postavené, jedlo uvarené a zjedené. Oddali sme sa teda odpočívať. Pozorujem biele cinkajúce bodky na protiľahlej stráni. Medzi nimi sa tu a tam mihne štekajúce stvorenie podobné psovi. Z ničoho nič sa u nás objaví bača a na jeho pisknutie sa nám sprievod ovečiek predvedie v celej kráse. Začína družba. Bavíme sa, odovzdávame malé darčeky, ochutnávame žinčice, fotíme sa. K večeru bača so svojimi ovečkami odchádza a my sa ukladáme k spánku.
Ráno sa pomaličky suniem po kľukatej ceste do kopca
Dalo by sa povedať, že cesta je príjemná. Že by som už mala nejakú fyzičku? Na jednom z vrcholkov sa delíme na dve skupiny. Prvá skupina vraj vybehne ešte na vyhliadku a druhá pôjde travers, aby sa toľko neunavila. Neskôr sa stretneme v mieste ďalšieho prenocovania. Som v skupine, ktorá má ísť tou menej náročnú cestou. Pri 90-percentnom klesaní lúkou sa ešte stále utvrdzujem, že táto cesta je tá menej náročná. Po príkrom výstupe na náprotivný svah, už o tom nie som presvedčená vôbec. Rozhliadame sa po okolitých vrchoch. Naše oči vidia, že prvá skupina ide zlým smerom. Nemôžeme nič robiť. Len čakáme, či niekto spadne do strže alebo nie. Nikto nespadol, ale niekoľko sa ich stratilo. Po našej márnej snahe upozorniť na seba, odchádzame na táborisko. Dúfajme, že pri večernom sčítaní budeme všetci. Neboli sme. V mieste viac či menej vhodnom na prespanie, rozbaľujeme stany a variče. Teda všetci ostatní. Ja som stratila Láďu a tým aj strechu nad hlavou. Keď pominiem stan, varič a pas, som sebestačná. Ostatní mi ochotne ponúkli prístrešie a aj vodu na polievku ma nechali uvariť. Tak o čo ide, do soboty nejako vydržím (je pondelok). Neviem, kto bol viac nervózny, či ja alebo sprievodcai, že časť našej výpravy je nevedno kde. Hlavný sprievodca sa vracia z pátracej akcie naprázdno. A tak vyčkáváme a postupne sa ukladáme k spánku.
Hľa, niekto sa valí. Áno, výborne Láďa sa mi našiel. Už nemusí mi sprievodca vytýkať, že mám mať pas stále pri sebe a nie u niekoho iného. Mám Láďu, stan, varič aj pas. Aká úľava. Našli sa aj ostatní. Spokojne sa ukladáme k spánku.
Ráno sa nespokojne budíme. Prší, je hmla a zima. Nedá sa nič robiť, musíme ísť ďalej. Ideme ako kapucíni bez úsmevu a nálady. Nálada ešte klesá zistením, že sme zablúdili. Nič neobvyklé, keďže nás vedie Pečeň. Uprostred rázcestia robíme vojnovú poradu. Kto nechce ďalej cez hory, môže zísť dole do akéhosi rumunského hotelíku. Trochu som zaváhala, ale predsa ma nejaký dážď nemôže zdolať. Tak sa s odvážnejšou skupinou vydávam do rúk nášho sprievodcu a neskrotnej prírody. Už sme našli s Pečeňom určitý druh komunikácie. Stačí pohľad a je nám všetko jasné. Nehovoriť!
A zase blúdime
Teraz nás vodca necháva stáť a ide hľadať miesto, na ktorom by sme mohli zložiť hlavu. Možno sa domnieva, že až sa vráti, tak tu nebudeme, alebo z nás budú krásne ľadové sochy. Pomýlil sa, máme výdrž. Rýchlo staviame stany a zaliezame do nich. Vnímam len tú hroznú zimu a mokro. Je nutné sa zahriať. Jedlom, pitím a vzájomným telesným teplom.
Je ráno. Neprší. Cítim oheň. Chlapci rozložili oheň, pri ktorom sa sušíme. Neviem, na čo sa sťažujem. Mám mokré len oblečenie. Niektorí majú mokré oblečenie, stan aj spacák. Dosušila som, dobalila a vyrazila na ďalšiu púť. Lezieme do strmého svahu, ktorý sa nám drobí pod nohami. Tento povrch cesty dokázal vždy dosť rozhýbať mojou psychikou. Jednoducho povedané, bojím sa. No prekonala som strach aj prevýšenie.
Naše telá tentoraz zložíme pri lesíku
Kdesi v diaľke sú vidieť štíty pohoria, ku ktorému musíme dôjsť. Nie je možné, aby sme došli tak ďaleko. Radšej o tom moc nepremýšľam. Sedíme okolo ohňa, ktorý nám dáva teplo aj pocit istoty. Veď oheň bol vždy známkou súdržnosti kmeňa. Navštívili nás pastierske psy, aby tiež ochutnali trochu našej stravy. Blíži sa večer. Slnko nám ukazuje, ako krásne vie sfarbiť nebo i vzdialené vrcholky hôr. Zaspávam s myšlienkou, že tak ďaleko predsa nemôžem dôjsť.
Ráno sa najprv ešte pokocháme krásou koní, ktoré sa nás neboja a vyrážame. Na salaši pri ceste niektorí z nás kupujú syr. To, že sme opäť zablúdili, ma už nemôže vyviesť z miery. Takže znovu obdivujem kvetiny, ktoré som už raz fotila, pozorujem okolie. Odovzdane kráčam v stopách vodcu. Ten sa snaží opýtať na cestu domorodcov, ktorí tu pasú svoje kravky. Nakoniec sme cestu našli. Aspoň to vodca tvrdil. Svoje stany rozkladáme v úzkej, vlhkej tiesňave. Tu máme stráviť celý druhý deň. Divná predstava. Tiež sa s nami lúči sprievodca Pečeň, ktorý sa ponáhľa, aby na druhom konci hôr prevzal ďalšiu skupinu nešťastníkov. Neviem, čo sa stalo, ale už som ho nevidela v tak čiernych farbách. Bolo to asi tým, že sme mali príležitosť viac spolu hovoriť, a možno sme sa aj navzájom pochopili. Sú veci, najmä pri poslednom stisku ruky, ktoré môžu zostať nevyslovené a predsa tú sú. "Tak sa maj, Pečeň a moc tých chudákov nepreháňaj...", tak zneli naše slová na rozlúčku.
Po konzultácii je rozhodnuté, že si predĺžime budíček do poludnia a potom sa vydáme na cestu a tým si skrátime putovanie ďalšieho dňa. Ako sa neskôr ukázalo, dobre sme urobili. Prechod tiesňavou Cheia bol nádherný, ale náročný. Uchvacujúce vodopády, hra farieb, skalnaté previsy a rôzne kvety. To všetko dá človeku zabudnúť na to, že ide po príkrom svahu a môže kedykoľvek spadnú. Keď sme opäť stáli na širokej ceste a obzreli sme sa, zbadali sme zvláštnu značku. Čo asi znamená? Pravdepodobne zákaz vstupu s plnou batožinou. Neskoro, už sme prešli. Došli sme až k chate Horskej služby, kde sme sa na dvore ubytovali. Z kláštora pod nami sa k nám vinul krásny spev. Pocit, že nás čaká posledná noc v tomto kraji nás naplnil nostalgiu.
Ráno nás opúšťajú ďalší dvaja kamaráti. Vraj pôjdu stopom. My vytrvalci ideme ďalej. Posledný úsek medzi záhradkami a chalúpkami sme prešli už bez úhony. Posledné obzretie. Oči vnímajú zelenú krásu, akoby už nemali nikdy uvidieť niečo podobné. Úchvatné a voňavé. Vchádzame do kúpeľného mestečka, kde sa stretávame so všetkými ostatnými. Dávame si obed v záhradnej reštaurácii. Objednávame rybu a dostávame vyprážaný mozoček. To sú tie jazykové bariéry. Nikdy pred tým som to nejedla, ale poznáte to, hlad je najlepší kuchár. Čakanie na autobus si krátime rozprávaním s domorodcom - miestnym zelinkárom a pozorovaním troch opustených šteniatok. Myslím si, keby s nami bol môj syn, idem domov navyše ešte so psom.
A keď sme pri tých psov. Bára je skvelá kamarátka a ochránkyňa. Snáď ju putovanie s nami neodradí od ďalších dobrodružstiev. Moje spomienky sú pri konci a teraz len rýchlo zabaliť a odchod do Čiernej Hory. A rovnako ticho dúfam, že Pečeň ide na iný zájazd.
