Maličký štátik Andorra leží vo východnej časti Pyrenejí obklopený hradbou hôr vysokých skoro 3 000 metrov. Z nich je najvyšší vrchol Coma Pedrosa (2 942 m). A práve na vrchol Coma Pedrosa, najvyšší kopec Andorry, sme sa vybrali pri našich potulkách po Pyrenejách.
Pre cestovateľov a turistov je zrejme najdôležitejšia informácia, že Andorra je malé kniežatstvo na svahoch Pyrenejí medzi Francúzskom a Španielskom, pričom jeho hlavnou devízou je nádherná príroda, predurčená na zimnú ale aj letnú dovolenku. Turistika a lyžovanie na okolitých svahoch pyrenejských štítov je nezabudnuteľným zážitkom. Navyše, maličký štátik leží v nadmorskej výške približne 900 metrov nad morom a jeho hlavné mesto Andorra (po katalánsky Andorra la Vella) je podľa dostupných štatistík najvyššie položené hlavné mesto v Európe. Andorra je však zároveň nákupným rajom bez cla, na čom by si zgustli nakupujúci hlavne pri alkohole a cigaretách. Skutočnosť, že tu bol benzín za približne Euro, samozrejme poteší každého motoristu.
A čo je ešte na Andorre na prvý pohľad zaujímavé?
Celý štátik, kde žije približne 85 000 obyvateľov, je roztiahnutý v šiestich údoliach, pričom do očí bije veľké množstvo áut. Aspoň mne to tak pripadalo. Napriek strmým svahom okolitých hôr sa tu autá nachádzajú na každom rohu a premávka bola veľmi rušná. S tým má súvislosť zaujímavosť, že v Andorre je na veľa miestach obmedzená kvôli nadmorskej výške rýchlosť na 40 km/h.
Priblížme si však pár slovami Andorru aj z historického hľadiska. Štátik sa nachádza medzi Francúzskom a Španielskom, pričom ho oba tieto štáty aj spravujú. Presnejšie je územie Andorrského kniežatstva pod spoločnou správou francúzskeho prezidenta a zároveň aj katalánskeho biskupa.
Tento stav pritom trvá už od roku 1278. Andorrské kniežactvo ako samostatné územie vzniklo na základe kompromisu medzi španielskym biskupstvom v Seo de Urgel a francúzskym rodom Foix, usadeným na juhu Francúzska. S tým má súvis aj zaujímavá rarita.
Dodnes alebo donedávna na základe dohody platila Andorra tribút vo výške 9 frankov a 60 centimov právnemu nástupcovi kniežat z Foix alebo inak francúzskemu prezidentovi a zároveň aj španielskemu biskupstvu naturálnu daň, zahŕňajúcu šunku, kačice a husi. Niet sa preto ani čo čudovať, že hoci oficiálnym jazykom je katalánčina, bežne sa tu dorozumiete aj po francúzsky.
Poďme však k samotnému výstupu na Coma Pedrosa
Pri naších potulkách Pyrenejami sme neprišli do Andorry za lacnými nákupmi, ale za turistikou. Ubytovali sme sa v kempe úplne, totálne priamo nad národným futbalovým štadiónom, ktorý svojou veľkosťou pripomína u nás tréningové ihrisko. Vôkol bola strmá hradba hôr a poschodových bytoviek. Žiadne rodinné domy, len obytné, mierne pripomínajúce paneláky.
- Z architektonickej stránky ma Andorra nejako výnimočne nenadchla.
Večer sme popili trochu vína, tak sa po prenocovaní v stanoch stávalo trochu ťažšie... No už okolo ôsmej ráno sme boli o niekoľko kilometrov ďalej, na veľkom parkovisku pred hotelmi Crest a Ahotel Confort Patagonia v nadmorskej výške 1 560 m. A práve odtiaľ sme vyrazili na vrchol Coma Pedrosa do výšky 2 942 m.
Už na prvý pohľad bolo jasné, že celá cesta pôjde strmo do výšky, nakoľko vrchol bol priamo nad nami, až sme museli zakloniť hlavu. Tak sme na rozdýchanie prešli cestným tunelom, odbočili doprava na asfaltku a asi po dvesto metroch sme odbočili na kamennú cestu, ktorá po zhruba ďalších sto metroch skončila rampou. Koniec autám, ďalej už len po svojich...
Na začiatku som sa riadne potil. Bol som ešte neprebratý, kolovali vo mne zostatky z večerného vína, dýchalo sa mi ťažko a funel som ako kôň. Postupne som sa však rozchodil a dych sa mi upravil. Príroda bola veľmi pekná. Hoci cesta viedla dlho lesom, chodník lemovali potoky, ale aj riečka Riu de Comapedrosa. Bol to pekný pohľad.
Cesta sa čoraz viac stávala strmšou a strmšou, pričom chodník bol posiaty kameňmi a nebezpečnými koreňmi. Cestu však striedali pohľady na vodopády, čo ma postupne prinútilo obdivovať aj okolitú prírodu. Konečne sme sa dostali do sedla vo výške približne 2200 metrov a cesta sa zmiernila.
Otvoril sa aj nádherný výhľad do doliny pod nami. Zeleň, zvuk vody, svieži vzduch, ktorý ešte nebol presýtený horúčavou. Vľavo sa nám postupne objavila chata Coma Pedrosa vo výške približne 2260 metrov. Cesta sem trvala približne dve hodiny. Chata leží trošku bokom od hlavnej cesty na vrchol a treba sem odbočiť. Tu sme si dopriali približne 30 minút na oddych a osvieženie.
Jazierko Basses d´Estany Negre
Osviežení sme vyrazili na cestu cez sedlo na protiľahlú stranu. Cesta už len postupne stále stúpala, les skončil a boli sme tak vystavení čoraz silnejšiemu slnku. Cesta bola už prakticky stále po kameňoch, bez akéhokoľvek tieňa. Našťastie sme stúpali čoraz vyššie a vyššie, tak aj teplota sa stávala znesiteľnou. Postupne sme sa dostali k jazierku Basses d´Estany Negre, kde sme po prvýkrát natrafili aj na snehové fľaky. Tu nasledoval opäť krátky oddych. Zopár odvážlivcov, túžiacich po občerstvení, sa do jazierka aj hodilo. Podľa toho, ako skrehnuto a vytvrdnuto vyšli von, usudzujem, že išlo o skvelý zážitok... :)
Postupne stúpame čoraz strmšie do sedla Portella de Baiau (2 754 m)
Cesta už vedie stále po kameňoch. Chodník je však veľmi dobre viditeľný, navyše je aj označený žltými značkami, ktoré práve v čase našej návštevy značili dvaja mladí chalaní s vedierkom žltej farby. Boli ležérne oblečení, ako keby maľovali prechod pre chodcov. Mnohí z nás fučali... Záverečná trasa cesty je už akoby po kamennom hrebeni, sem tam na jeho vrchole, miestami traverzom pod hrebeňom. Niekoľko záverečných desiatok výškových metrov je už strmo do kopca po kameňoch a sme na vrchole. Coma Pedrosa, výška 2942 metrov. Andorra a okolité Pyreneje máme ako na dlani.
Dĺžka a čas: Dĺžka cesty niečo cez sedem kilometrov, prevýšenie 1382 metrov, približne 4 - 4,5 hodiny.
Na vrchole
Na vrchole nasledovalo klasické potriasanie rúk, ochutnávka slivovice, orechovice a tuším aj nejaké víno. Neboli sme tam však sami. Španieli, Francúzi aj Andorčania sú veľmi zdatní turisti, milujúci hory, turistiku a šport. Pyreneje sú všade plné turistov, podľa môjho názoru s veľmi dobrou kondcíciou.
Postupne sa vydávame na cestu späť a vtedy začína to pravé peklo. Kolená dostávajú riadne zabrať. Strmé klesanie je oveľa horšie ako výstup, to ale zrejme nemusím nikomu zvlášť zdôrazňovať. Klesanie bolo nekonečné a teplota sa postupne vyšplhala na 33 stupňov. Záver som si už vôbec nevychutnával, túžil som to mať za sebou.
Záver: Túra na Coma Pedrosa je vzhľadom na prevýšenie a krátku vzdialenosť celkom makačka. Ale ide o túru technicky nenáročnú a za predpokladu priemernej kondície by nemal byť výstup na Coma Pedrosa žiadny problém.
