Zažili sme neopakovateľné putovanie po rumunských horách v pohoriach Sureanu, Lotru a Cindrel. Za 8 dní sme urazili cez 140 km po svojich s ťažkými batohmi, po nádherných horských trávnatých hrebeňoch.
Výlet začína z ostra po všetkých stránkach. Po dvojhodinovom prudkom stúpaní sme sa dostali k starovekej dáckej pevnosti Sarmizegetusa.
Sarmizegetusa
Bola posledným útočiskom Dákov pred Rimanmi a na začiatku druhého storočia nášho letopočtu bola dobytá, vyplienená a zarástla bukovou džungľou. Znovu ožila v posledných rokoch, výrazne tomu prispelo zapísanie do zoznamu UNESCO v roku 1999. Všetko tu vyzerá ako na najslávnejších predkolumbovských miestach a chrámoch na americkom kontinente: veľké množstvo turistov, najmä navoňaných paničiek na podpätkoch a fajčiacich pánov v poltopánkach, vstupné, dôsledné stráženie a polícia, zákaz raňajkovať a sedieť na tráve. Naozaj, čas odísť, nezdržiavať sa a strmo šplhať bujnou džungľou na hrebeň. Tesne pod ním sa otvárajú pohľady na lesnaté predhorie a čučoriedková plantáž núti k dlhšiemu zastaveniu. Na vrchol je to už len kúsok a tak už prvú noc možno táboriť s nádhernými výhľadmi.
V oblasti Curmatura Sureanu
Cesta sa po ďalšie dni kľukatí po členitom, často zle rozoznateľnom hrebeni, niekoľko hlbších sediel je zalesnených, ale väčšina trasy vedie po lúkach. Po niekoľkých rokoch sa sem opäť vrátili bačovia so svojimi stádami oviec a ostrými strážnymi psami. Kone sa tu preháňajú voľne. Ak máš šťastie, kúpiš od bačov slaný ovčí syr. Na rozhovor to síce nie je, ale je vidieť, že aj za chvíľkovú a cudzojazyčnú spoločnosť sú bačovia radi. Za porastenou horou Monte Negru len začínajú nekonečné pláne. Na obzore sa vynárajú ďalšie a ďalšie trávnaté horizonty, ani jeden strom, kosodrevina, či salaš... nič také nie je vidieť. Toto putovanie musí byť nezabudnuteľné zvlášť ak putuje človek sám a mlčky. Rovnako ako Sarmisegetuza sa uprostred hôr premieňa postupne aj oblasť Curmatura Sureanu, kde sa buduje lyžiarske stredisko z už vyradených alpských vlekov. Pri tejto spomienke nemožno opomenúť odbornú histórii jedinej miestnej električkovej trate, o tom ale neskôr... Civilizačné neresti sú aj tu v podobe "okupantov" na štvorkolkách, našťastie je ich zatiaľ len pár. Autodrom na hrebeňoch by už ozajstných pútnikov s ľahkým srdcom iste nelákal.
.jpg)
Cristesti a Steflesti
Na Curmatura v apreski bare v lete nie je ani človiečika, čo by smädnému pocestnému podal lahodného moku. Tak nezostáva než sa vyhupnúť cez najvyššiu horu Lui Piatra do pustej prírody. Prechod z pohoria Sureanu do pohoria Lotru tvorí nízky zalesnený hrebienok a samotným sedlom prechádza strategická cesta medzi Valašskou a Transylvánskou nížinou. Už je asfaltová ale pred pár rokmi by po nej osobné auto sotva prešlo. Automobilový ruch umožní fakultatívne stopom zísť do údolia k jedinému možnému občerstveniu na trase a to k Obarsii Lotrului. Kopce v pohorí Lotru sú snáď ešte pustejšie a rozľahlejšie ako tie v pohorí Sureanu. A tak ešte len na druhý deň sa dostávame k najvyšším skalnatým vrcholkom - Cristesti a Steflesti. Za hlbokým údolím sa týči ešte o niečo vyššia Cindrel, ktorá je už v rovnomennom pohorí Cindrel. Podľa mapy meria 2.244 metrov a je najvyšším vrcholom putovania. Pod horou Cindrel je ukryté ľadovcové jazero, pri ktorom možno nádherne táboriť a podniknúť aspoň krátku dobrodružnú výpravu naľahko bez batohov. Z bystrín a erodujúcich skalných blokov možno vyloviť oblé granáty, väčšina je matných a hrubých, no kto má šťastie nájde aj celkom červený a číry. Cindrelské pohorie pomaly ale vytrvalo klesá k mestu Sibiu.
Mesto Sibiu, dedina Rasinari a električka
Našťastie je dlhý a po celú dobu sú výhľady na nižšie hrebene, tak je čas sa s horami dostatočne rozlúčiť. Posledný deň v horách je labutia pieseň, nocľah na svahovitej lúke pri senníku, nad ktorým sa skláňa storočný javor. Všade veľa čučoriedok a výhľad na zapadajúce slnko. Pre nedočkavých sa možno vypraviť aj v ústrety vychádzajúcemu slnku nad Sibiu, ostatne, ako takmer každé ráno, kedy sa spí na hrebeni. Krajina nad prvou dedinou Rasinari je členitá, posiata senníkmi alebo višňovými sadmi. Úroda práve dozrela a pútnika zaručene poteší. Po desiatich dňoch mimo civilizácie si snáď každý dopraje fľaškové pivo z Magazínu Mixt alebo iných lákadiel. Z Rasinari, malej dediny, vedú do Sibiu električkové koľaje. Je to úsmevný pozostatok plánovanej expanzie k nikdy nerealizovaným športovým centrám v horách. Električky, ktoré dnes jazdia len pri zvláštnych príležitostiach kedysi jazdili vo švajčiarskom Svätom Moritzi a na výrobnom štítku električky je vyrazený neuveriteľný rok 1913. Cestou do Sibiu je dobré zastaviť sa v Astre, najväčšom skanzene rumunskej ľudovej architektúry. Skanzen je pod UNESCO a Sibiu bolo hlavným mestom kultúry v roku 2007.
Pôvodne nemeckí zakladatelia a obyvatelia tomuto mestu vtlačili jedinečný charakter. Je úžasné potulovať sa po večerných zapadnutých uličkách, dvoroch, reštauráciách a kaviarňach. Námestie je plné ľudí až do neskorého večera a čas tu rýchlo plynie až do neodvolateľného odchodu späť domov. Nezostáva než sa sem vracať. Máloktoré horstvo má také silné kúzlo ako to, ktoré sme práve prešli.
Do Rumunska sa s nami môžete pozrieť na týchto - Zájazdoch.
