Napriek svojmu názvu Ružový mlyn, nie je až tak ružový. Napriek tomu, že je to mlyn, naposledy v ňom mleli múku v roku 2002. Napriek tomu, že nemelie múku, je plný technologického zariadenia na jej prípravu. Napriek všetkým napriek, je to nová národná kultúrna pamiatka na území mesta Piešťany.
A oprávnene. Vojna, nech už je akákoľvek, nie je určite záležitosť, ktorú by niekto vítal ako motor rozvoja krajiny. V prípade Ružového mlyna to bola práve 1. svetová vojna a s ňou spojené problémy, ktoré dali podnet na jeho výstavbu. Edmund Tolnay, prokurista a účtovník spoločnosti Winter, navrhol svojmu zamestnávateľovi Ľudovítovi Winterovi, riešiť problém so zásobovaním potravinami piešťanských kúpeľov, vlastnými silami. Winterovský rod sa s myšlienkou rýchlo stotožnil a v roku 1916 sa začalo s výstavbou mlyna. Pôvodný návrh dokumentuje neveľkú stavbu, ktorá sa však v priebehu výstavby zmenila.
Jej autorom je pravdepodobne Arnold Bachrach, ale spoluautorstvo sa pripisuje aj A. Harsányimu. Do roku 1918, kedy bol stavba ukončená, pribudli pôvodne neplánované dva menšie bloky v juhozápadnej časti mlyna, a najmä, plošne väčšie silo. V tejto podobe vznikol parný mlyn, ktorý dostal meno podľa nevlastnej dcéry Ľ. Wintera, Ružene – Ruženin mlyn. Názov sa príliš neujal. Veľmi rýchlo sa mu začalo hovoriť Ružový mlyn. Pravdepodobne aj preto, lebo v logu mlyna sa objavila ruža symbolizujúca prosperitu a rozkvet mlynárskeho remesla. Znak trojruže je viditeľný ako štylizovaný plastický reliéf na zachovaných pôvodných stĺpoch oplotenia.
Výroba BB pudingu
Či ho tak „ružovo“ vnímali aj robotníci, ktorí ho stavali nie je známe. Väčšinu z nich totiž tvorili vojnoví zajatci z Ruska, Talianska a Srbska. Pamätníci dodnes spomínajú, že byť zamestnancom Wintera v Ružovom mlyne, nebola práve prechádzka ružovou záhradou. Pán továrnik údajne patril presne k tomu typu kapitalistov, ktorý vedel byť samaritánom pre rozvoj regiónu (pretože mu to, nepriamo, prinieslo zisk). Vo svojich prevádzkach v pracovnom čase chcel vidieť len jedinú činnosť: prácu.
Sám sa do nej aktívne zapájal a tvrdo ju vyžadoval od svojich podriadených. V komplikovanom období pred 2. svetovou vojnou, skôr ako sa začalo na Slovensku s arizovaním židovských majetkov, Winterovci ponúkli svoj majetok: kúpele a mlyn pod správu štátu. Kúpele vyvlastnili, a mlyn rodine ostal. Ľ. Winter strávil vojnové roky v koncentračnom tábore. Po oslobodení sa vrátil do mlyna a rozbehol výrobu detskej výživy Panvita a legendy slovenských maškrtníkov, BB pudingu. V roku 1948 mu bezodplatne komunisti mlyn znárodnili.
Národná kultúrna pamiatka
Dnes už elektrický mlyn počas svojej aktívnej činnosti, prešiel niekoľkými prestavbami. V roku 1929 bola prepojená hlavná budova so skladom múky a pravdepodobne sa zmenilo aj technologické zariadenie. Podľa plánov architekta A. Szönyiho vo vojnových rokoch 1942 až 1948 doplnili areál mlynu o jednotraktovú časť k pôvodnému silu. Tento osemposchodový blok s vodárenskou vežou a nápisom Ružový mlyn je poznávacím znakom dobre viditeľným aj napríklad zo železničnej stanice. Počas socialistických, 70-tych rokov 20. storočia, mlyn obohatili o architektonicky bezvýrazové stavby, ktoré poslúžili pre potreby rozširujúcej sa výroby. Súčasne prebehla aj posledná výmena technologického zariadenia. V roku 1997 upravili fasádu do dnešnej podoby. V roku 2008 bol mlyn vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Zatiaľ je ťažké odhadnúť aká budúcnosť čaká túto nádhernú, pôvodne secesnú budovu. Posledné používané technologické zariadenie je stále jej súčasťou. V areáli sú niektoré budovy využívané na výrobu kúpeľných oblátok, iné, ako skladovacie priestory. Správcovia budovy hovoria o možnej prestavbe na hotel, wellness centrum, centrum zábavy ... V každom prípade počítajú s odstránením technologických zariadení, a len s malou expozíciou, dokumentujúcou existenciu a prevádzku mlynu. Nech už to bude akokoľvek, môžeme sa tešiť aspoň z toho, že Ružový mlyn sa nezaradil medzi náhle miznúce objekty našej historickej industriálnej architektúry.
