Kaštieľ Strážky stojí za návštevu nielenpre svoj pôvab, ale pozrieť si tu môžete aj diela maliara Ladislava Mednyánszkeho. Expozícia je zameraná na ranné obdobie tohto nevšedného umelca.
Nikto dnes už nezistí presný počet Slovákov, ktorí narukovali do bitiek Veľkej vojny (1. svetová vojna). Odhady hovoria o 400-tisícoch Slovákov, z ktorých sa už domov nevrátilo viac ako 70-tisíc. Nakoľko už v roku 1914 dobre fungovala štátna propaganda aj štátna cenzúra, mnohé zachované denníky z tých čias hovoria o nadšení mladých mužov, ktorí si obliekli armádne uniformy.
Denníky a spomienky pamätníkov hovoria niečo iné. Rozprávajú o strachu, znechutení, nepochopení, odlúčenosti, túžbe vrátiť sa späť. Napriek tomu sa našli takí, ktorí túžili zasiahnuť do bojov. A ak nie zasiahnuť, tak ich aspoň vidieť. Medzi nimi osoba, ktorú nielen Slováci, ale celá Európa vníma ako umelca par excellence, barón Ladislav Mednyánszky. Autor nádherných diel „uhorského“ impresionizmu, ktorého domovom bolo rodinné sídlo v Beckove, rovnako ako kaštieľ v Strážkach.
Ladislav Mednyánszky
Ladislav Mednyánszky sa narodil 23. apríla 1852 v Beckove v šľachtickej rodine Mednánszkovcov a Hrováthovcov – Stančičovcov. Prvých desať rokov strávil v meste „krvavej grófky“ Alžbety Báthoryovej. Potom sa rodina presťahovala do kaštieľa v Strážkach, neďaleko Kežmarku. Do umenia maľby ho zasvätil, v kaštieli na východe Slovenka, rakúsky maliar T. Ender. Dvadsaťročný Mednyánszky odišiel na štúdium do Mníchova, neskôr na École de Beaux – Arts v Paríži a v rokoch 1878 - 1879 absolvoval študijnú cestu do Talianska. Hmotné zabezpečenie a urodzený pôvod mu dovolili od začiatku sa prejavovať ako nezávislý autentický autor.
V prvom období sa sústredil na krajinomaľbu. V jeho podaní sa krajina menila na snový obraz, hmlou zahalený meditačný zážitok, ktorému obyčajne dominovala vodná plocha. Druhé obdobie, ktoré sa odvíja od jeho pobytu vo Francúzsku v rokoch 1889 až 1892, charakterizuje príklon k impresionizmu. Rozkvitnuté sady a farebne dominantné kvety sa premietli aj do jeho zobrazenia tatranskej krajiny. Ku koncu 19. storočia, asi od roku 1890, sa odkláňa od krajinomaľby k figurálnemu maliarstvu. Na obrazoch sa objavujú dedinčania, ale aj obyvatelia mestských periférií. Mednyánszkeho životopisci práve tento odklon spájajú s jeho rozhodnutím odísť do Veľkej vojny.
V roku 1914 mal Mednyánszky 62 rokov. Vek, v ktorom počas vojny nájdete len ohviezdičkovaných potentátov v generálnom štábe armády. Barónovi nešlo o miesto vysokého veliaceho dôstojníka, chcel vidieť vojnu zblízka, túžil dostať sa na front. Vďaka svojmu švagrovi bol prijatý u uhorského ministerského predsedu Tiszu.
28. augusta 1914 bol pridelený do Vojnového tlačového strediska novín Budapesti Hírlap a Új Idők. V januári roku 1915 bol v meste Halič. Ilustrácie z bojov posielal domovským redakciám a skice si archivoval, aby neskôr podľa nich pripravil maľby. Na obrázkoch sa objavovali zranení, umierajúci, unavení, špinaví muži. Už v marci 1915 zapísal do svojho denníka: Keď už bude všetkému koniec, keď bude po vojne, čo bude nasledovať potom? ...Možno očakávať veľké spoločenské národnostné hnutia a budú módne aj ďalšie teórie. Na tomto poli možno potom vykonať čosi užitočné i čosi zlé.
Žiaľ, bol až príliš dobrým prorokom najmä v tom pesimistickom posúdení
Sám priznal, že to bola práve vojna, ktorá ho prinavrátila k reálnemu pohľadu na každodenný život. Tvorba, ktorej ústredným motívom bola krajina, svetlo, nálady, ho odpútali od každodennosti. Teraz pred jeho očami boli najobyčajnejší ľudia a totálne utrpenie. Pobyty na fronte striedal s pobytom v ateliéri. Skice prenášal na maliarske plátno. V roku 1916 po zranení na fronte sa v jeho denníkoch už neobjavujú poznámky o vojne. Obrazy rozprávajú samé: vojenský pohreb, zajatci a utečenci, zbrane.
Posledný rok, rok 1917, strávil najmä v Taliansku v oblasti Isonzo. Dlhotrvajúca vojna ľudí už výrazne poznačila. Mnohí vojaci fungovali v jednoznačnom režime: prežiť – zabiť – prežiť. V Mednyánszkého tvorbe sa začali vo väčšej miere objavovať jednotlivci. Sústredil sa na detail, ktorý vypovedá o všetkom. O zverstvách a smrti. Po skončení vojny ostal vo Viedni. Do svojej smrti v apríli 1919 sa snažil namaľovať motívy, ktoré považoval za najkrajšie a najdôležitejšie vo svojom živote. Ako však neskôr spomínala jeho sestra, už nestihol všetko, čo si predsavzal.
Kaštieľ v Strážkach, sídlo rodu Mednyánzkých, od roku 1862 predstavuje renesančný kaštieľ so štítkovou atikou. Pôvodná stavba slúžiaca ako stredoveká strážnica bola prestavaná v rokoch 1570 až 1590. Gregor Horvath Stansith ju nechal prebudovať a založil v nej latinskú humanitnú školu pre deti zo šľachtických rodín. Súčasťou školy sa stala aj veľmi dobre zásobená a rozsiahla knižnica. Škola skončila svoju činnosť v roku 1711.
Na začiatku 19. storočia sa vlastníkmi kaštieľa stali Szirmayovci a neskôr rod Mednázskych a Czóbelových. Poslednou majiteľkou a užívateľkou kaštieľa bola barónka Margita Czóbelová, ktorá zomrela v roku 1972. Po jej smrti sa správcom stala Slovenská národná galéria, ktorá tu prezentuje tri expozície: Historické interiéry, Portrét 17. – 19. storočia na Spiši a Ladislav Mednyánszky a Strážky.
Z diela Mednyánszkeho
Z jeho diela tu nie je až tak veľa ukážok. A najmä nie tie najexcelentnejšie. Tie skôr nájdete v maďarských alebo v súkromných galériách. Vďaka dobrému managementu súčasného vedenia Slovenskej národnej galérie bývajú jeho diela pomerne často vystavované aj v Bratislave v rámci monotematicky koncipovaných výstav. V každom prípade, veci, ktoré sú v Strážkach vystavené patria medzi vizuálne mimoriadne zaujímavé. Tak, ako už bolo v úvode spomenuté, Mednyánszky je autor, ktorý šiel svojou cestou a vďaka talentu a citu pre osobité sebavyjadrenie vytvoril dielo, ktoré zaujme asi každého návštevníka.
Na prelome 20. a 21. storočia bývalo zvykom poskytnúť priľahlý anglický park ako priestor pre sochárske sympózia súčasných autorov. Mnohí návštevníci s obľubou spomínajú na vysoko „umelecky“ pôsobiace nezmyselné koncepcie. Ničím výnimočným nebolo vidieť napríklad zhluk haluzí stromov orezaných pri jarnej údržbe parku v kombinácii s plechovým odpadom tunajšieho údržbára. Podľa všetkého slovenskí ani zahraniční „konceptualisti“ tohto druhu tu už netvoria.
V parku sú inštalované sochy súčasných sochárov. Tvoria jeho prirodzenú súčasť a nie je možné im vytýkať málo remeselnej zručnosti. Hoci park a oplotenie areálu majú stále svoj „socialistický outfit“ bolo by zbytočnou krivdou tvrdiť, že to pôsobí rušivo alebo dehonestujúco. Kaštieľ s parkom, rovnako ako priľahlý gotický kostol sv. Anny s renesančnou zvonicou, tvoria milý malý kútik veľkých pamiatok.
