Bridlicový lom v Marianke

Opustený bridlicový lom v Marianke je dôkazom toho, že v období spodnej juri – liasu, asi pre 195 až 180 mil. rokov (niektoré zdroje uvádzajú 210 až 184 mil. rokov) bolo na Slovensku more. A v ňom, nad všetky pochybnosti, život, zastúpený amonitmi.

Keď som asi v polovici roku 2008 pripravoval rozprávanie o zanikajúcej budove cukrovaru v Trebišove, priznávam, že ma hnala túžba odfotiť ho skôr, ako úplne zanikne. Netušil som, že o pár mesiacov zistím, že na Slovensku nezanikajú len industriálne pamiatky. Strácajú sa už aj významné paleontologické náleziská. Najmä, ak ich vzdialenosť od Bratislavy nie je ani 20 km.

Praveké more

Predstavte si praveké plytké more. Nad hladinou sa vznáša kŕdeľ pterodactylov, medzi nimi pár pestrofarebných archaeopterixov. Vo vode sa mihnú čiastočne opancierované ryby, prenasledované žralokmi, veľmi podobných tým dnešným. Na brehu, odkiaľ more ustúpilo po odlive, obžiera riasy mladý dorast stegosaurov. Z hlbokej vody z času na čas vyskočí dnešnému delfínovi podobný ichtyosaurus. Scéna , ktorá by sa hodila do voľného pokračovania Zemanovho filmu Cesta do praveku. Ale! Takáto, alebo možno podobná scéna, sa pokojne mohla odohrávať na miestach dnešnej Karpatskej ulice v Marianke. Opustený bridlicový lom je dôkazom toho, že v období spodnej juri – liasu, asi pre 195 až 180 mil. rokov (niektoré zdroje uvádzajú 210 až 184 mil. rokov), tu more skutočne bolo. A v ňom, nad všetky pochybnosti, život, zastúpený amonitmi. Amonity (Ammonoidea), svojou okrúhlou schránkou podobné dnešným slimákom, prípadne nautilusom, boli podtriedou štvoržiabrých hlavonožcov. Žili vo veľkom počte druhov v moriach od spodného devónu do vrchnej kriedy. Podľa schránky, podobnej kotúču Slnka, dostali meno boha Amóna. Ich prvý veľký rozmach prišiel koncom starších prvohôr (devon). Na ich konci väčšina starých druhov vyhynula. S príchodom druhohôr sa prejavila mimoriadna životaschopnosť vývojovo dokonalejších foriem a začal sa skutočný boom. Ovládli všetky vtedajšie moria. Evolučný vývoj viedol až k unikátnym formám. Skamenené schránky niektorých druhov z obdobia kriedy dosahujú rozmeroch vo veľkosti traktorových kolies. Najväčší giganti dosiahli priemer až tri metre a sú ozdobou svetových múzeí.

Nálezy amonitov z Marianky pochádzajú z geologicko – paleontologickej lokality „Mariánskych pokrývačských bridlíc“. Ide o lom, v ktorom sa v 19. storočí najskôr povrchovo, a neskôr aj bansky, začala ťažiť bridlica. V roku 1898 podzemné chodby dosiahli dĺžky ¾ km. To už však bola ich labutia pieseň. Na začiatku 20. storočia sa významne rozšírila  výroba keramickej krytiny a o výrobky z Marianky prestal byť záujem. Dokončené, ale nevyexpedované výrobky, ostali ležať priamo na mieste.

Využitie bridlice

 „Odpad“ vzbudil záujem geológov a paleontológov. Nálezy z ich výskumov sú vo veľkom počte uložené v múzeách vo Viedni, v Budapešti, a našťastie nechýbajú ani v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Okrem krytiny, poslúžila bridlica aj na výrobu školských čiernych tabuliek na písanie. Môj otec na ne, v dobrom, spomína dodnes. Možno, aj tá jeho, bola vyrobená v Marianke. Školáci sa s nimi mohli stretnúť v Južnej Amerike, v Egypte, vo Veľkej Británii, na Blízkom Východe. V 60-tych rokoch 18. storočia sa ročne vyrobilo až 1,5 mil. kusov. Krytina z marianskej bridlice sa osvedčila v oblastiach so suchým podnebím. Na území Slovenska, to bolo najmä na Žitnom ostrove. V rámci Rakúsko – Uhorskej monarchie na trati rakúskej južnej dráhy, kde poslúžila na pokrytie striech nádražných budov. Veľké množstvo exportovali do Srbska a rovnako, ako školské tabuľky, do Južnej Ameriky a na Britské ostrovy. Koncom 70-tych rokov 20. storočia bridlicové šindle z Marianky boli ešte na strechách domov v okolí bratislavského „Firšnálu“ (nám. Slobody), Zuckermadlu a Blumentálu.