Skúsim vám položiť „kvízovú“ otázku hneď na začiatku: spomeniete si na prvý veľký „průšvih“ so štátnou zákazkou po roku 1989? Nie? Nevadí. Jednou z prvých, mimoriadne významných, bola obnova Štefánikovej mohyly na Bradle.
Nepamätáte sa? Nevadí! Z „průšvihov“ sa stal folklór typický nie len pre postkomunistické krajiny. Koniec koncov aj na takú „Gorilu“ sa už pomaly zabudlo.
S obnovou Mohyly na Bradle sa začalo v júli 1989. Tento dátum si treba dobre zapamätať. Štefánik ako predstaviteľ buržoáznej politiky 1. Československej republiky, komunistom v učebniciach dejepisu nikdy moc nesedel. Napriek tomu, s prípravou obnovy jeho hrobu sa začalo na sklonku éry socializmu. V časoch, kedy komunistická ideológia prešľapovala na mieste v rozpakoch nad Gorbačovou „glasnosťou“. V časoch kedy bol prijatý Záverečný dokument viedenskej následnej schôdzky KBSE z roku 1986 predstaviteľov účastníckych štátov konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe. V časoch a v kontexte historických udalostí, na ktoré sa prirýchlo zabudlo. Boli to udalosti, ktoré jednoznačne predznamenali príchod „spontánnej“ Nežnej revolúcie a pád diktatúry proletariátu. V našom rozprávaní sú to udalosti, ktoré pomohli znovu oživeniu unikátneho architektonického diela ďaleko presahujúceho svojím významom hranice Slovenska.
Obnova mohyly bola ukončená v apríli roku 1996
Pôvodne plánovaný termín pred 4. májom 1994, kedy sa pripomínalo 75. výročie tragickej smrti generála Štefánika, nebol dodržaný. Za sedem rokov prác bola vymenená viac ako štvrtina travertínových blokov (celkovo 280 metrov kubických) a bolo na novo vyšpárovaná plocha pamätníka s rozlohou 4 163 m2. Vykonaná bola revízia odvodňovacieho systému, kanalizačných šachiet, vymenené boli schodiskové dosky, upravené vatrové komory. Plášť dostal chemický hydrofóbny náter chrániaci pred vlhkosťou. Inštalovalo sa nové osvetlenie. Pôvodné dosky s nápismi a reliéfy vencov boli nahradené kópiami. Finančné náklady sa zastavili na sume 47.240.000 Slovenských korún (cca 1.570.000.-EUR). Tá suma sa dnes už nebude zdať nikomu privysoká. Ale pred dvadsiatimi rokmi to bol nepredstaviteľný balík peňazí. Čo sa dialo počas obnovy také zvláštne, že sa „průšvih“ dostal na titulné strany denníkov SME, Národná obroda, Republika?
Práce na obnove začal Krajský ústav štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave s Projektovým ústavom kultúry. Štafetu prevzala akciová spoločnosť ELLAB a v roku 1992 sa na scénu dostalo CONSORCIUM Bradlo. Podnik troch pánov: Milana Greguša, Róberta Koptáka a Juraja Voleka. Práce boli v sklze, kameň na obnovu putoval vo väčšej miere na dostavbu novej budovy SND v Bratislave, ale to „najzábavnejšie“ prišlo až 24. augusta 1993. Vtedajšia tlač to označila za palácový prevrat. Zo združenia vylúčili akademického sochára Milana Greguša. Dovtedy vedúcu osobnosť obnovy. Dôvody neboli úplne jasné. Hovorilo sa o „tunelovaní“, organizačnej neschopnosti, zbytočnom zdržiavaní prác ... oznamovalo sa a písalo sa všeličo.
Veľa sa toho nevyjasnilo. Mohylu v roku 1994 v čelnej časti na krátko zbavili lešenia k vôli spomienke na 4. máj 1919 a o dva roky sprístupnili v kompletne zrekonštruovanej podobe. Podľa dnešných literárnych prameňov bol neskorší autor mohyly, architekt Dušan Jurkovič, súčasne aj osobou, ktorá už 5. mája 1919 predostrela myšlienku pochovania Štefánika na Bradle. Štefánik totiž vo svojej záveti prejavil vôľu byť pochovaný v Košariskách pri svojom otcovi. Jurkovič postupne presvedčil ministra s plnou mocou pre správu Slovensko Šrobára, župana Zocha a nakoniec Štefánikovu matku, aby boli všetky obete leteckého nešťastia pochované na jednom mieste – na Bradle. Desiateho mája opustili posádkovú nemocnicu v Bratislave v rakvách vezených na delových lafetách telesné pozostatky nadporučíka Giotta Mancinelliho – Scotti, seržanta Umberta Merlina, leteckého mechanika Gabriele Aggiunti a generála Milana Rastislava Štefánika. Často sa spomína, že tejto rozlúčky, ani pohrebu, ktorý sa konal o deň neskôr na Bradle, sa nezúčastnil Tomáš Garrigue Masaryk, ani Edvard Beneš. Prvého zastúpil vedúci kancelárie prezidenta republiky, druhý bol v tom čase na mierových rokovaniach v Paríži (možno by bolo vhodné pripomenúť ako trefne popísal iné mierové rokovania Gabriel Chevallier vo svojej knihe Zvonodrozdovo...). Ťažko dnes súdiť, kto kde mal byť. O pár rokov neskôr už takáto neúčasť zdvihla vlnu nevôle. O tom bude ešte reč.
Dušan Jurkovič
Dušan Jurkovič začal na projekte mohyly pracovať v rokoch 1919 – 1920. O dva roky predstavil stavebný projekt, ktorý však vychádzal z nepresného situačného plánu. Napriek tomu 4. mája 1924 bol položený základný kameň. Vôbec to však neznamená, že bola započatá stavba! V roku 1926 v architektonickom ateliéry vznikol zmenšený model, ktorý rešpektoval nové a správne zameranie miesta. Deň 11. júla 1927 bol tým dňom, kedy sa stavba skutočne rozbehla. Podobne, ako zdĺhavá a komplikovaná bola jej obnova, rovnakou sa stala aj jej stavba. Veci sa veľakrát skomplikovali, nielen pre osobné zlyhania jej staviteľov, ale aj z dôvodu komplikovaných klimatických podmienok na temene kopca.
Spolok pre zbudovanie pomníka Milanovi Rastislavovi Štefánikovi napriek tomu však mohol už 18. septembra 1928 zvolať komisiu „...za účelom komisionálneho zazdenia tumby s pozostatkami Milana Rastislava Štefánika...“. Rok 1928 bol zaujímavý ešte aj z iného dôvodu. Lidové noviny vo svojej slovenskej mutácii zverejnili 25. septembra článok s titulom Kto je tvorcom Štefánikovej mohyly? Podľa tohto článku ním mohol byť aj architekt František Krupka. Dnes už nie je dôležité posudzovať kto koho a prečo chcel pranierovať alebo ohovárať. Zaujímavé je len to, že „špinavé hry“ neboli cudzie ani demokratickej spoločnosti 1. Československej republiky. Zlé počasie pokazilo pôvodne plánovanú veľkú slávnosť, ktorá sa mala konať 23. septembra 1928. V deň odhalenia mohyly na Bradle. Členovia vlády a pozvaní hostia mohli svoje prejavy na počesť Štefánika a 10. výročia vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov predniesť len v Štefánikovom kultúrnom dome v Brezovej pod Bradlom. To, že sa tejto udalosti nezúčastnil Tomáš Garrigue Masaryk, ako prezident republiky, už bolo ťažšie vysvetliť slovenskej verejnosti.
Asi by bolo na mieste teraz popísať mohylu na Bradle
Akýkoľvek didaktický popis jej konštrukčných častí by však neobsiahol obrovskú monumentálnosť hraničiacu až s mystickosťou samotného miesta. Ťažko odhadnúť čím všetkým sa Jurkovič nechal inšpirovať. Mnohí píšu o egyptskom vplyve, o gréckej symbolike, o rímskej veľkoleposti, nič z toho nie je dôležité. Jurkovič nám o svojom osobnom vzťahu k Štefánikovi nič nepovie. Nepovie nám nič ani o svojich pohnútkach pri tvorbe tohto diela. Môžeme len s úžasom pozerať na dielo, ktoré dokonale našlo svoje miesto a dostalo formu, ktoré je ďaleko nadčasová. Mohyla na Bradle je pamiatkou na dvoch Slovákov, ktorí svojím životom dokázali, že kvalita človeka nepozná politické hranice: Štefánika aj Jurkoviča.
V súvislosti s mohylou na Bradle sa málo spomína pamätník na mieste havárie Štefánikovho lietadla Caproni 450 v Ivánke pri Dunaji. Za návštevu určite stojí. Rovnako ako Pomník padlým vo vojnách 1848 – 1849, Veľkej vojny, 2. svetovej vojny a SNP od Dušana Jurkoviča na cintoríne v Brezovej pod Bradlom. Repliku lietadla Caproni 450 môžete vidieť zavesenú pod stropom odletovej haly Letiska M.R. Štefánika v Bratislave.
