Vzbura Kopáňa proti sv. Štefanovi

Po smrti kniežaťa Gejzu v roku 997 nastúpil na jeho miesto syn Štefan. Prvýkrát sa tak nedodržal starý zákon tradičného seniorátskeho princípu nástupníctva a presadil sa princíp primogenity - dedičnosť titulu prvorodeným synom.

Nespokojnosť z porušenia tohto nepísaného zákona vyústila do otvoreného vojenského konfliktu medzi Štefanom a Kopáňom. Ten sa mal podľa tradičného pravidla stať legitímnym nástupcom mŕtveho Gejzu. Tento boj o moc sa často interpretuje ako boj medzi kresťanstvom a pohanstvom, ako osudové stretnutie medzi barbarstvom a západnou kultúrou v généze maďarského národa.

Nyék, Megyer, Kürt-Gyarmat, Tarján, Jenő, Kér, Keszi

Staromaďarský kmeňový zväz sa sformoval ešte pred príchodom do Karpatskej kotliny v tzv. Levédii a Etelköz na stepiach medzi Volgou a Dneprom. Po príchode do Karpatskej kotliny koncom 10.storočia vynútenej porážkou od Pečenehov tvorilo tento kmeňový zväz pravdepodobne sedem „maďarských“ kmeňov /Nyék, Megyer, Kürt-Gyarmat, Tarján, Jenő, Kér, Keszi/, s ktorými prišli Sekulovia a Kabari. Každý z týchto kmeňov, na čele ktorého stál náčelník, spravoval svoje územie nezávisle a samostatne. Hlavou staromaďarského kmeňového zväzu bolo knieža volené z kmeňa Meďer /z neho odvodený etnonym Maďar/. Držitelom titulu knieža bol počas príchodu staromaďarských kmeňov do Karpatskej kotliny Arpád /pred ním Álmoš/, od ktorého mena bolo neskôr odvodené pomenovanie kráľovskej dynastie Uhorska. Z tohto rodu pochádzali všetci držitelia titulu knieža spolu s Gejzom, ktorí boli volení podľa starešínskeho dedičného princípu - nástupcom sa vždy stáva najstarší člen rodu. Knieža Gejza, nástupca Takšoňa, začal s premenou staromaďarského kmeňového zväzu na ranofeudálny centralizovaný štát podľa západoeurópskeho vzoru.

Pohania kontra krešťania

sv._stefanOtázka nástupníctva sa stala aktuálnou po narodený Vajka pokrsteného na Štefana a vyostrila sa, keď knieža Gejza dosadil mladého Štefana do Nitrianskeho údelného kniežactva namiesto Kopáňa. Výmenou za Nitrianske kniežactvo dostal Kopáň ako kniežací údel Šomoď /územie medzi Drávou a Balatonom až po Sávu/. Gejza sa vybudovaním vojenského obraného systému okolo léna Kopáňa snažil eliminovať možné nebezpečenstvo zo strany nespokojného vojvodu. V čase, keď Štefan dosiahol vek okolo 14 - 15 rokov, zvolal Gejza stretnutie významných predstaviteľov rodiaceho sa Uhorska, na ktorom prehlásil syna za svojho legitímneho nástupcu.

Onedlho po tomto akte, kde Gejza jasne deklaroval zmenu v spôsobe dedičnosti, nasledoval sobáš Štefana s bavorskou princeznou Gizelou – vtedy 10-ročnou sestrou bavorského vojvodu Henricha II. Knieža Gejza, ktorý presadzoval centralizačné snahy tvrdou a krvavou rukou, zanechal po svojej smrti v roku 997 pre svojho nástupcu nekonsolidované mocenské pomery. Nečudo, že po rozšírení správy o Gejzovej smrti sa opozícia voči „neprávom“ zvolenému Štefanovi rýchlo zmobilizovala. Ako prvý povstal a nárokoval si svoje dedičstvo Zerindov syn Kopáň. Podľa starého nomádskeho zvyku /levirát/ mal právoplatný nástupca zosnulého nárok okrem titulu, moci, majetku aj na vdovu po zosnulom.

Hoci sa Kopáň pravdepodobne v roku 972 /974/ spolu s ďalšími 500 maďarskými veľmožmi pokrstil, jeho kresťanská viera bola povrchná ako u mnohých ostatných vtedajších maďarských vojvodov. Ak bol odstavený na základe nových dedičných pravidiel, on hľadal nápravu opierajúc sa o tradičný zákon o nástupníctve, a preto si nárokoval Šarlotu, vdovu po Gejzovi. V súlade s touto požiadavkou začal Kopáň so svojím vojskom ako prvý dobývať hrad Vesprím, ktorý bol v Arpádovskej dobe vždy v držbe manželky panovníka. Podľa slov Svätoštefanskej legendy „Začali pustošiť jeho hrady, plieniť dvorce, lúpiť jeho majetky, zabíjať služobníkov, skrátka – o ostatnom pomlčiac – kráľovi sa posmievať.“ Štefan, ktorý sa pravdepodobne zdržiaval v Nitre /niektorí historici predpokladajú jeho sídlo v Bratislave - na základe mince nájdenej na ostrove Gotland/, po smrti svojho otca zvolal zhromaždenie veľmožov a rytierov do Ostrihomu.

Vojvodovia Hunt a Poznan

gyulaAkonáhle sa dozvedel o Kopáňovej vzbure, vydal sa so svojím vojskom do Ostrihomu. Tu v prítomnosti svojich stúpencov sa dal vyhlásiť za knieža a pripravil sa na boj proti svojmu príbuznému. Na čelo svojho vojska postavil cudzinca /hospites/ - švábskeho rytiera Vecelina /Vencelin/ a za veliteľov svojej telesnej stráže ustanovil vojvodov Hunta /Hont/ a Poznana /Pázmány/. Kým slovenská historiografia priznáva týmto dvom vojvodom domáci slovanský pôvod, maďarskí historici o nich hovoria ako o švábskych rytieroch. Štefanovu telesnú stráž tvorili ruskí rytieri /Variagovia/ a popri nemeckých rytieroch /telesná stráž jeho manželky a hostia/ mal oporu i u veľmožov z územia dnešného Slovenska.

Napriek spomenutým faktom nemožno hovoriť o tomto povstaní ako o boji medzi „Nemcami a Maďarmi“, ako sa spomína v dodatku z 12. storočia k zakladacej listine panonhalmského kláštora, ani ako o boji medzi kresťanom Štefanom a pohanskými vojskami jeho soka. Kým totiž Štefanovu osobnú stráž tvorili nemeckí rytieri, v jeho vojsku boli početne zastúpené ako ľahká jazda staromaďarské kmene Kér a Keszi, ako aj kabarské kmene, Sekulovia a Pečenegovia.

Pred rozhodujúcou bitkou medzi dvoma súperiacimi stranami Štefan v modlitbe žiadal o pomoc svätého Martina. V prípade víťazstva sľúbil, že údel Šomoď dá do daru kláštoru na Panónskom vrchu, ktorý bol vo výstavbe. Po správe o blížiacom sa Štefanovom vojsku vojvoda Kopáň zanechal obliehanie hradu Vesprím. Kopáňovo vojsko zoskupené okrem jeho vlastných družín aj z Gejzových odporcov zo Zadunajska, sa stretlo v rozhodujúcej bitke so Štefanom niekde medzi Vesprímom a Várpalotou. Nad vojskami Kopáňa, ktoré skladbou a spôsobom boja nevybočili zo staromaďarskej vojenskej taktiky, zvíťazilo „modernejšie“ Štefanovo vojsko. Jeho nemecká ťažká jazda, taká ktorá pri Augsburgu v roku 955 prinútila Maďarov na útek, slávila tentoraz úspech v službách maďarského kniežaťa. V boji padol aj Kopáň, vraj zahynul v súboji s Vecelinom.

Rozštvrtiť!

kopanBudúci Sv.Štefan dal Kopáňovo mŕtve telo roštvrtiť a rozvešať na brány Ostrihomu, Vesprímu a Rábu ako výstrahu pre svojich odporcov a demonštráciu svojej sily. Poslednú časť Kopáňovho tela dal poslať až do Sedmohradska /Gyulafehérvár/ ako varovanie pre tamojších vojvodov a predovšetkým Ďulu. Kresťanstvo pokladá levirát za hriech krvismilstva a u volských Bulharov v 10.storočí trestom hriešnika bolo rozštvrtenie a vyvešanie častí tela. Kopáň sa podľa práva levirátu chcel stať manželom Gejzovej vdovy a za jeho trestom môžeme hľadať i prianie bulharské meno nesúcej Šarloty. Po porážke svojho protivníka Štefan zrušil Šomodské vojvodstvo a postupne ho pretvoril na jeden z uhorských komitátov. Okrem niektorých panstiev, ktoré daroval svojím verným si Štefan väčšinu územia Šomoďu nechal pre seba. Z nich, ako sľúbil, obdaroval panonhalmské opátstvo a prvé uhorské biskupstvo so sídlom vo Vespríme, ktoré vzniklo ešte v dobe panovania Gejzu. Budúci kráľ Štefan sa tak vysporiadal s prvým vážnym odporcom na ceste k upevneniu svojej moci a vytvoreniu centralizovaného uhorského kráľovstva. Po Kopáňovi nasledovali ešte ďalší ako jeho strýko –sedmohradský vojvoda Ďula /Prokuj/, Ajtoň /Achtum/, či bratranec Vazul /Vasil/ a jeho synovia. Štefan I. si za svoje sídlo vybral Ostrihom a za korunovačné miesto určil Stoličný Belehrad. Po korunovácii za prvého uhorského kráľa v roku 1000 tak začína nová etapa v dejinách Kartpatskej kotliny.

Záhadný Kopáň

svaty_stefan

Kto vlastne bol Kopáň a v akom príbuzenskom vzťahu bol so Štefanom, keď si nárokoval následníctvo dokonca so zbraňou v ruke? Pramene, ktoré sú nám k dispozícii sú z neskorších období a osobou Kopáňa sa podrobnejšie nezaoberajú. Svätoštefanské legendy, ako ani Hartvikova legenda ani raz nespomínajú meno Kopáňa, píšu iba všeobecne o vzbure a protikresťanskom hnutí. V Obrázkovej kronike z polovice 14. storočia sa píše „Kopáň bol synom plešatého Zyrinda (Cupan filius calvi Zyrind), ktorý za života kniežaťa Gejzu, otca svätého kráľa Štefana, vládol vojvodstvu. ....Kopáň bol vojvodom v Šomodi.“ Podľa maďarského historika Kornéla Bakayho vojvoda Kopáň alebo Cupa, Cupán, ktorý bol rovnakým kresťanom ako Štefan /vid.obrazok/ patril do úzkeho okruhu arpádovskej vetvy dynastie. Konfliktom medzi Štefanom a Kopáňom nebola vraj otázka náboženstva (kresťanstvo vs. pohanstvo) a Kopáň nežiadal o právo nástupníctva a ruku Šarloty na základe seniorátu.

Vo svojich úvahách dospel až k názoru, že Kopáň nebol nik iný ako Štefanov bratranec Ladislav Lisý, syn Michala, brata kniežaťa Gejzu, a meno Ladislav prijal až po krste. Ako hlavný dôkaz svojej teórie uvádza fakt, že neskorší kráľ Sv. Ladislav, vnuk jeho mladšieho brata Vazula, si zvolil za miesto svojho posledného odpočinku Kopáňovo sídlo Somogyvár a výstavbou kostola sa verejne prihlásil k svojmu predkovi. Podľa inej možnosti mal Kopáňov otec Zyrind za manželku Šarlotinu staršiu sestru Karoldu, ktorú spomína Anonymus vo svojej Geste Hungarorum. Kopáň bol teda Šarlotiným synovcom, a preto mohla cirkev na základe biblického zákazu označiť Kopáňov pokus za krvismilstvo. Nech už bol Kopáň ktokoľvek, jeho vzbura a pokus o uchopenie moci sa nevydaril a tak mohol dokončiť knieža Štefan premenu staromaďarského kmeňového zväzu na Uhorské kráľovstvo podľa západného vzoru.