Výskum osídlenia stredovekého Slovenska

Podrobnejší výskum stredovekého osídlenia Slovenska aj v rámci európskej historiografie sa začal intenzívnejšie rozvíjať až vtedy, keď jestvovali preň ako podklady viaceré edície listín, čo bolo zväčša aspoň sčasti splnené v priebehu druhej polovice 19. storočia.

Takže k väčšiemu záujmu o tento druh bádania došlo až na prelome 19. a 20. storočia. Približne v tom istom čase sa začala venovať pozornosť tejto problematike aj v Uhorsku. Na tie časy moderné dielo o výskume osídlenia celého Uhorského kráľovstva bolo chápané ako doplnok ešte v tretej štvrtine 19. storočia vyjdeného diela Pála Telekyho Uhorsko v čase Huňadyovcov, preto aj jeho názov bol Historický zemepis Uhorska v čase Huňadyovcov spracoval Dezsö Csánki. Toto štvorzväzkové dielo vyšlo v rokoch 1890-1913 a za života svojho autora ostalo vlastne nedokončeným.1 Opieralo sa nielen o dovtedajšie listinné edície, ale aj o pôvodnú kmeňovú stredovekú zbierku listín Maďarského (kráľovského) krajinského archívu, ktorá dovtedy obsahovala okolo 40.000 jednotiek. V dokončovaní Csánkiho diela pokračovala maďarská historiografia aj v zmenených politických pomeroch po prvej svetovej vojde a pomerne hodne vykonala aj pre územie Slovenska, ktoré vtedy bolo už súčasťou Česko-Slovenskej republiky. Materiál z pozostalosti Csánkiho sa rozdelil medzi ďalších spracovávateľov.

Územný a spoločenský vývoj Spiša

Najskôr (1934) spracovaný Antalom Fekete Nagyom vyšiel Územný a spoločenský vývoj Spiša (Spišska)2, potom od toho istého autora Trenčianska župa (1941)3 a v rokoch 1944 a 1946 II. a III. zväzok diela Gemerská župa do roku 1773 Bálinta Ilu.4 Neskôr vyšli od toho istého autora najprv štvrtý (1969) a potom ako posledný prvý zväzok Gemerskej župy do roku 1773 (1976).5 Niekoľko rokov predtým vyšla Hontianska župa pred Moháčom od Istvána Bakácsa.6 Všetky spomínané práce (Spiš, Trenčín, Gemer, Hont) boli zostavené na základe úplnejšej heuristiky než bola spomínaná pozostalosť Csánkiho. Zhodou okolností práve posledná práca o vývoji osídlenia, viažúca sa k pozostalosti Csánkiho, ostala takmer len na jej úrovni; je to Stredoveká geografia Bratislavskej župy od Jenö Háziho 1 TELEKI, József: A Hunyadiak kora Magyarországon. I-VI a X-XII, Pest 1852-1863 a 1853-1857; CSÁNKI, Dezsö: Magyarország töldrajza a Hunyadiak korában. I-IV, Budapest 1890-1913; zo žúp na Slovensku sú tam Novohrad, Gemer, Abovský Novohrad, Turňa, Spiš, Šariš, Zemplín, Uh, Komárno. 2 FEKETE NAGY, Antal: A Szepesség területi és társadalmi kialakulása. Budapest 1934. 3 IDEM: Magyarország történelmi földrajza a Hunyadiak korában. IV. Trencsén vármegye. Budapest, Magyar tudományos akadémia 1941. 4 ILA, Bálint: Gömör megye II, III. Budapest, Magyar tudományos akadémia 1946. 5 IDEM: Ibidem IV, I. Budapest 1969, 1976. 6 BAKÁCS, István: Hont vármegye Mohács elött. Akadémiai kiadó, Budapest 1971. 9 (2000).7 S výnimkou spomenutého Gemera išlo o spracovania vývoja osídlenia zväčša do roku 1526.8 Hoci spomínané práce pôvodne boli plánované ako dôkazy starobylosti maďarstva v celom Uhorskom kráľovstve, obsahujú bohatý základný faktografický materiál k vývoju osídlenia.9 Väčšina spomínaných dodatkov k pôvodnému dielu Csánkiho vyšla už v čase, keď sa pripravovala a aj začala vychádzať nová syntetická práca o vývoji osídlenia Uhorska a to Historický zemepis Uhorska arpádovských čias, od Györgya Györffyho, zostavený podľa žúp, nasledujúcich za sebou v abecednom poradí. Chronologicky išla od najstarších čias, pričom zohľadňovala len písomné historické pramene (nebrala do úvahy pramene archeologického charakteru) do tridsiatych rokov 14. storočia, skedy sa zachovali takmer pre celé Uhorské kráľovstvo pápežské desiatkové súpisy, zachycujúce takmer úplne vtedajšiu cirkevnú sieť. Heuristicky vychádza toto dielo z veľmi dôkladnej heuristiky nielen z Maďarského krajinského archívu, ale aj z ostatných maďarských, slovenských a sedmohradských archívov. Doteraz vyšli z tejto edície štyri zväzky.10 V prvom z nich (1963) je zo slovenských žúp Abanovohradská, Oravská a Tekovská župa; druhý zväzok obsahuje zo slovenských žúp len župu Gemerskú (1987), tretí Hontiansku a Komárňanskú (1987) a posledný doteraz vydaný štvrtý zväzok obsahuje Liptovskú, Novohradskú a Nitriansku župu (1998), teda spolu asi polovicu niekdajších žúp ležiacich na Slovensku. Maďarská historiografia v tomto diele pokračuje aj po smrti jeho osnovateľa a spracovávateľa Györgya Györffyho a pre ešte nevypracované župy boli už určení konkrétni autori. Hoci v tomto obrovskom diele (už dnes predstavujúcom skoro 3000 tlačených strán) sa zo začiatku, najmä v prvom diele, dosť uplatňovali pri interpretácii promaďarské názory (napr. pri výklade názvov atp.), s pribúdaním vedomostí sa objektívnejšie zohľadňovala aj slovanská etymologizácia, takže celé dielo je skutočne nezbytnou príručkou aj pre každého slovenského bádateľa o stredovekom osídlení Slovenska. Ak z hľadiska dejín starého Uhorského kráľovstva či Uhorska bol výskum stredovekého osídlenia prostriedkom na získanie konkrétnejších predstáv či vedomostí o vývoji osídlenia, jeho hustote a tým aj o počte obyvateľov, majetkovom rozvrstvení, hospodárskych odvetviach 7 HÁZI, Jenö: Pozsony vármegye középkori földrajza. Csallóközi kiskönyvtár. Kalligram Könyvkiadó, Pozsony 2000. 8 Okrem toho vyšlo osídlenie Nitrianskej župy FÜGEDI, Erik: Nyitra megye betelepülése. Századok 72. 1938, 274-319,488-504 a mapka, ktoré bolo pôvodne podané ako dizertačná práca na Univerzite Petra Pázmáya v Budapešti. 9 Práve vytýčené úsilie o zachytenie všetkých zachovaných písomných dokladov, vyskytujúcich sa do roku 1526, prinieslo množstvo slovenských miestnych názvov a mien. 10 GYÖRFFY, György: Az Árpád-kori Magyarország történeti földrajza I. Akadémiai kiadó, Budapest 1963, 1987, 1998. 10 atp., pre rozvíjajúcu sa slovenskú historiografiu mal výskum stredovekého osídlenia ešte aj iný špecifický význam. V serióznej staršej maďarskej historiografii, hoc aj národne zameranej, sa nepochybovalo o tom, že pôvodnými obyvateľmi Karpatskej kotliny neboli Maďari, že jej obyvateľmi bolo západoslovanské a juhoslovanské obyvateľstvo a že Maďari sem prišli až na prelome 8./9. storočia. Teda za samozrejmé sa pokladalo, že v čase príchodu starých Maďarov obyvateľmi dnešného Slovenska boli predkovia Slovákov.

Századok

Až v roku 1901 vyšiel v časopise Maďarskej historickej spoločnosti Századok článok od maďarského historika János Karácsonyiho,11 ktorý pokladal veľké časti Slovenska v časoch prvého kráľa svätého Štefana za neosídlené. Neskôr ten istý Jáno Karácsonyi napísal, že predkovia dnešných Slovákov nie sú totožní so slovanskými obyvateľmi tohto územia v 9. storočí, lebo tí sa (vraj) vliali do Maďarska. Slováci sú vraj potomkami Bielych Chorvátov, ktorí sa z povodí Hornej Moravy a Hornej Odry postupne od 12. storočia prisťahovali do starého Uhorska a len tým sa im podarilo sa uchovať ako samostatné etnikum.12 Nedlho potom (1923) vyšla kniha českého profesora histórie na Filozofickej fakulte univerzity v Bratislave Václava Chaloupeckého Staré Slovensko, ktorá takisto hovorila o neosídlenosti stredného a severného Slovenska pred 13. storočím, za hustejšie osídlené pokladala len juhozápadné Slovensko a jeho obyvateľov pokladal V. Chaloupecký za Čechov.13 Autor sa k tejto problematike vrátil ešte po druhej svetovej vojne v diele Valaši na Slovensku, v ktorom pokladá Slovákov za amalgám vzniknutý z rozličných slovanských etnických zložiek a Valachov, dotvorený ako homogénny celok tak od 17. storočia.14 Vlastne aj dnes jestvuje český historik Dušan Třeštík, ktorý sa síce na V.

Vytvorenie sa Turčianskej župy

Chaloupeckého neodvoláva, ale hlása, že „o Slovákoch možno hovoriť tak od 18. storočia“.15 V čase, keď vyšli práce J. Karácsonyiho a V. Chaloupeckého nebola na ne zo slovenskej strany primeraná odborno-vedecká odpoveď, pretože stav výskumu slovenských dejín bol len v začiatočnom štádiu. Ale v tom istom roku ako práca V. Chaloupeckého vyšla tlačou dizertačná práca vtedy mladého maďarského historika Eleméra Mályusza Vytvorenie sa Turčianskej župy. Na rozdiel od V. Chaloupeckého tento mladý maďarský historik poznajúci Turiec aj z viacerých prázdninových pobytov u svojich príbuzných, vtedy predpokladal, že v Turci už v období než tam prišli starí Maďari jestvovalo okolo 30 sídlištných jednotiek.16 11 KARÁCSONYI, János: Halavány vonások hazánk Szent István korabeli határairól. Századok XXXV. 1901, 1039-1058. 12 IDEM: Történelmi jogunk hazánk területi épségéhez. Budapest 1921. 13 CHALOUPECKÝ, Václav: Staré Slovensko. Bratislava 1923. 14 IDEM. Valaši na Slovensku. Praha 1947. 15 Český časopis historický 94/1, 1996, 92. 16 MÁLYUSZ, Elemér: Turóc megye kialakulása. Budavári tudományos társaság 1922. 11 Začiatkom tridsiatych rokov, keď žiak V. Chaloupeckého Alexander Húščava napísal svoje Osídlenie Liptova do začiatku 14. storočia, v ktorom v zmysle intencií svojho učiteľa vyhlásil Liptov pred 13. storočím za neosídlené územie,17 hoci vtedy už jestvovali isté výsledky archeologického výskumu a takmer súčasne vyšlo dielo významného českého jazykovedca Vladimíra Šmilauera Vodopis starého Slovenska,18 z ktorých vyplývali iné závery. Autorom fundovanej kritiky na Húščavovu prácu bol Daniel Rapant svojou obšírnou recenziou O starý Liptov.19 Spochybnil závery Húčšavovej práce a tým aj všeobecné závery Chaloupeckého a vo všeobecnosti platia vtedajšie Rapantove konštatovania dodnes. Začiatky vlastného slovenského výskumu bádania o osídlení siahajú do matičných čias. Sú to drobnejšie príspevky publikované v Letopise Matice slovenskej po zrušení Matice v Slovenskom letopise a neskôr v Zborníku Muzeálnej spoločnosti slovenskej a v Zborníku Matice slovenskej. Po tom, čo sa tu spomenulo, je zrejmé, že pre slovenskú historiografiu sa stala otázka vývoja osídlenia Slovenska jednou z hlavných, kľúčových otázok. Pri absencii vlastnej štátnosti, mohli sa vlastným základom subjektom slovenských dejín stať len ľudia Slováci, bývajúci kompaktne na určitom súvislejšom území, ktoré zas bolo objektompredmetom tohto výskumu. Je prirodzené, že rozvíjajúcej sa slovenskej historiografii trvalo istý čas než bola schopná produkovať obšírnejšie knižné práce o vývoji osídlenia, výlučne ktorými (nie čiastkovými štúdiami) sa tu v ďalšom budeme zaoberať.

Osídlenie Turca

Za prvú takúto prácu, opierajúcu sa o dôkladnú heurestiku, možno pokladať Osídlenie Turca od Jána Šikuru (1944),20 ktorý tragicky zahynul začiatkom roku 1945 následkom bombardovania nemocnice v Turčianskom Svätom Martine sovietskymi lietadlami. Hoci nemal možnosť vykonať výskum v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti, jeho prácu možno pokladať za heuresticky takmer úplnú. Turčiansku župu preberal podľa jednotlivých vlastníkov pôdy a chronologicky obsahovala jeho práce údaje až do zväčša 18. storočia. To isté možno povedať o Historickom miestopise Oravy od Andreja Kavuljaka (1955),21 ktorý bol zostavený na základe dovtedajšej odbornej literatúry, edícií a slovenských archívov a obsahuje obce v abecednom poradí a prináša údaje až do polovice 19. storočia. 17 HÚŠČAVA, Alexander: Kolonizácia Liptova. Do konca XIV. storočia. Filozofická fakulta Univerzity Komenského, Bratislava 1930. 18 ŠMILAUER, Vladimír: Vodopis starého Slovenska. Nákladem Učené společnosti Šafaříkovy v Bratislavě 1932. 19 RAPANT, Daniel: O starý Liptov. Replika na odpoveď prof. V. Chaloupeckého. Bratislava 7, 1933, 515-541; ako separát to autor vydal pod názvom Starý Liptov. Kus polemiky s prof. V. Chaloupeckým. Bratislava 1934. 20 ŠIKURA, Ján: Miestopisné dejiny Turca. Slovenská akadémia vied a umení. Bratislava 1944. 21 KAVULJAK, Andrej: Historický miestopis Oravy. Nakladateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1955. 12 Všetky ďalšie práce o vývoji či dejinách osídlenia kládli veľký dôraz na heuristiku, usilovali sa s úplnosťou zozbierať stredoveké údaje do roku 1526, hoci zväčša len orientačne toto dátum aj prekračovali. Základným heuristickým problémom bolo zvládnutie stredovekej zbierky Maďarského krajinského archívu v Budapešti. Od druhej polovice päťdesiatych rokov 20. storočia postupne vzrastali možnosti priameho štúdia v tomto veľkom archíve, no možno ešte dôležitejšie bolo, že od konca päťdesiatych rokov sa začala v Historickom ústave SAV, ako príprava na systematické vydávanie stredovekých prameňov, budovať fotozbierky listín z Maďarského krajinského archívu a iných archívov obsahujúcich materiál k územiu Slovenska. Použili ju všetci spracovávatelia významných prác o vývoji osídlenia Slovenska. Spomenú sa tu len najvýznamnejšie práce. Nepochybne ako s prvým treba začať s Branislavom Varsikom, ktorý vlastne už v štyridsiatych rokoch 19. storočia začal pracovať na práci Osídlenia Košickej kotliny, ktorá v pôvodnom zámere mala byť jednozväzkovou a potom narástla až na tri zväzky (1964, 1973, 1977).22 Teritoriálne sa nedotýka len Košickej kotliny, ale celej Abanovohradskej župy, ako aj Turnianskej župy, vrátane ich maďarských častí, zasahuje do Šariša a vo svojom treťom zväzku sa dotýka aj iných území Slovenska. Je to prvá práca, ktorá systematicky glosuje aj dovtedajšie výsledky archeologického výskumu a na určenie pôvodu miestnych názvov používa onomastické či jazykovedné metódy, pričom si ako hlavný cieľ kládla vystopovanie najstaršieho slovanského osídlenia aj týmito metódami. Postupuje podľa geografických regiónov a v ich rámci podľa dedín v abecednom poradí. Za významné treba pokladať aj práce predčasne nás opustivšieho Jána Beňka. Jeho Osídlenie severného Slovenska (1985) sa venuje výskumu osídlenia na sever od Váhu v Trenčianskej, Oravskej a Liptovskej župe a potom v severnejších častiach žúp Spišskej, Šarišskej a Zemplínskej. Ako jediná z našich monografií o vývoji osídlenia v každej geografickej časti má osobitné podkapitoly o predhistorickom osídlení, osídlení a osídľovaní na domácom práve, na nemeckom práve, na valašskom práve a na kopaničiarskom práve (okrem Zemplína).23 Za významné treba pokladať aj jeho dielo Starý Turiec (1996),24 ktoré je vlastne dejinami Turca do roku 1526 a je výrečným dokladom ako za 50 rokov, v porovnaní so spomínaným dielom Jána Šikuru, pokročila slovenská historiografia. Sem možno priradiť 22 VARSIK, Branislav: Osídlenie Košickej kotliny I-III. Veda, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1964, 1973, 1977. Problematiky osídlenia sa od toho istého autora dotýkajú aj samostatné knižné práce: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Veda, Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1984; Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. Tamže 1990. 23 BEŇKO, Ján: Osídlenie severného Slovenska. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice 1985. 24 IDEM. Starý Turiec. Vydavateľstvo Osveta. Martin 1996. 13 aj prácu historického archeológa tiež už nebohého Alojza Haboštiaka Stredoveké dediny na Slovensku, ktorá sa však opiera predovšetkým o archeologické pramene, aj zo susedstva Slovenska, Moravy (1985)25 a treba ju pokladať za významný prínos pre poznanie a interpretovanie vývoja osídlenia Slovenska. Z väčších doteraz knižne nevydaných prác treba azda spomenúť Vývoj osídlenia Bratislavskej župy, spracovávaný V. Sedlákom26 a nedokončený Historický miestopis Tekova Ľubomíra Jucka.27 Veľmi významný, azda najvýznamnejší prínos do výskumu vývoja stredovekého osídlenia Slovenska priniesol náš jubilant Ferdinand Uličný. Vykonal to aj napriek prekážkam a ťažkostiam politického charakteru, ktoré mu sťažovali alebo až znemožňovali plynulú prácu. Plody svojej viacdesaťročnej výskumnej práce mohol verejnosti sprístupniť v plnšej miere až po roku 1989. Už jeho kandidátska práca z prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov sa zaoberala dejinami osídlenia v Šariši a mala vyše 1000 rukopisných strán.28 Za jeho prvú knižnú prácu o osídlení možno pokladať Dejiny osídlenia Liptova do konca 16. storočia, hoc aj vyšla až na tri pokračovania (ani nie priebežne stránkovaná) v periodiku Liptov (1983, 1935, 1987) v rozsahu spolu vyše 200 tlačených strán.29 Definitívne dala bodku za spomínanou Húščavovou monografiou a predstavila dejiny osídlenia stredovekého Liptova tak, ako sa ony skutočne vyvíjali. Jeho ďalšou významnou prácou sú Dejiny osídlenia Šariša (1990),30 v ktorých je systematicky spracovaný vývoj osídlenia tejto významnej východoslovenskej župy. Jeho Dejiny osídlenia Užskej župy,31 z ktorej je na území dnešného Slovenska len jeden okres, sú dejinami osídlenia celej župy, ktorej prevažná časť leží na dnešnej Zakarpatskej Ukrajine. Tuná veľkú pozornosť venoval aj náboženskej diferenciácii, ktorá je významným pomocníkom národnostného rozlišovania v tomto regióne. Chronologicky tuná šiel až do začiatku 18. storočia. Napokon jeho rozsahovo najväčšou prácou sú Dejiny osídlenia Zemplínskej župy (2001),32 ktorú tiež spracoval celú, hoci asi jej 25 HABOVŠTIAK, Alojz: Stredoveká dedina na Slovensku. Vydavateľstvo Obzor, Bratislava 1984.

Bratislavská župa do konca 13. storočia

Vyše 300-stranový rukopis Bratislavská župa do konca 13. storočia bol obhájený ako kandidátska dizertácia už v roku 1965. V. Sedlák je zostavovateľom a hlavným autorom Beiträge zur ältesten Besiedlung der Slowakei. Studia historica slovaca XVIII. Bratislava 1994, kde sa skúma najstaršie osídlenie Bratislavskej župy, kontinuita osídlenia v Nitrianskej župe (J. Lukačka), Vývoj osídlenia v Gemeri do začiatku 19. storočia (R. Marsina), načrtáva osídlenie východoslovenských žúp (F. Uličný) a skúma osídlenie žúp Komárno a Ostrihom (F. Oslanský). 27 Rukopis v Historickom ústave SAV, 283 strán; kompletne sú tu spracované údaje do roku 1526 o Tekovskej župe (celkové – všeobecne), hrady a hrádky, mestá a mestečká; dediny, osady a zaniknuté lokality v abecednom poradí len Agov – Chyzerovce. 28 Uložená je v Historickom ústave SAV v Bratislave. 29 ULIČNÝ, Ferdinand: Dejiny osídlenia Liptova do konca 16. storočia. Liptov 7. Vlastivedný zborník. 1983, 39-90; 8. 1985, 133-208; 9. 1987. 61-149 + mapka. 30 IDEM: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, (Košice) 1990. 31 IDEM: Dejiny osídlenia Užskej župy. Filozofická fakulta v Prešove 1995. 32 DIEM: Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Vydala Zemplínska spoločnosť, Michalovce 2001. 14 tretina je na území Maďarska. S výnimkou Abovskonovohradsko-Turnianskej župy dejiny osídlenia celého východného Slovenska a priľahlých území na Zakarpatskej Ukrajine a v Maďarsku spracoval na základe vyčerpávajúcej heuristiky, s použitím archeológie aj onomastiky náš jubilant, za čo mu patrí vďaka nielen celej historickej obce Slovenska, ale celej slovenskej verejnosti. Prajeme mu mnoho síl a chuti do ďalšej práce. Ad multos annos! 15 Resumé Výskum osídlenia stredovekého Slovenska Richard Marsina Prvý modernejší historický zemepis Uhorska, v ktorom sú zastúpené aj mnohé župy nachádzajúce sa na Slovensku spracoval D. Csánki (1890-1913). Po roku 1918, hoc aj Slovensko prestalo byť súčasťou Uhorska, vyšli k nemu viaceré doplnky, spracované z historicky širšej výskumnej základne, a to územia Spiša od A. Fekete-Nagy (1934), od tohože autora aj Trenčianska župa (1941), Gemerská župa do roku 1773 I-IV. Od B. Ila (1944-1976), Hotnianska župa od I. Bakács (1971) a napokon Bratislavská župa od J. Házy (2001). Od päťdesiatych rokov spracovával Historický zemepis Uhorska arpádovských čias (vlastne až do 1332-1337) Gy. Györffy, z ktorého vyšli štyri zväzky, abecedne podľa žúp (A – začiatok P), ktorý obsahuje osem žúp ležiacich na Slovensku. Vzhľadom na názory o neosídlenosti stredného a severného Slovenska pred 13. storočím (J. Karácsonyi, V. Chaloupecký) tejto problematike väčšiu pozornosť venovala aj slovenská historiografia. Vypracovali sa historické miestopisy Liptova (A. Húščava 1930), Turca (J. Šikura 1944), Oravy (A. Kavuljak 1955), severného Slovenska (J. Beňko 1985), starého Turca (J. Beňko 1996), Osídlenie veľkej časti východného Slovenska v troch zväzkoch spracoval B. Varsik (1964-1977), ktorý sa zaoberal aj osídlením stredného a západného Slovenska (1984). Napokon významne k výskumu osídlenia Slovenska prispel F. Uličný, ktorý sám spracoval dejiny osídlenia Liptova (1983, 1985, 1987), Šariša (1990), celej Užskej župy, vrátane jej územia na Zakarpatskej Ukrajine (1995) a rovnako celej Zemplínskej župy, vrátane jej časti v dnešnom Maďarsku (2001).