Podsaditým a tmavovlasým južanom bol na germánskych obyvateľoch severnej Európy nápadný najmä ich vyšší vzrast a plavé vlasy. Tacitus ich vo svojej Germánii opisuje ako ľudí, pre ktorých sú typické „vzdorovité modré oči, ryšavé vlasy a urastené telá.
Prvé styky civilizovaných Rimanov s barbarskými kmeňmi Germánov možno dávať tesne do obdobia pred začiatkom nášho letopočtu. Aj keď im pravdepodobne predchádzali mierumilovné kontakty obchodného charakteru - výmena intáru a kožušín za víno a keramiku - prvé písomné správy ich opisujú predovšetkým ako bojachtivý a divoký národ, ktorý pokladal za prejav lenivosti a zbabelosti získavať majetok v pote tváre, keď ho možno vydobyť krvou na bojisku.
Vojna hrala v živote starých Germánov nezastupiteľnú úlohu: podľa nich bola jediným dôstojným spôsobom života. Muži sa dávali v čase mieru najímať do vojska susedných kmeňov, aby nepremárnili príležitosť získať bojovú slávu, pričom sa vojnová povinnosť týkala každého dospelého slobodného muža. Tých, ktorí sa jej chceli vyhnúť, postihol najvyšší trest: potupné obesenie na strome alebo smrť v močiari. O tom, že germánska spoločnosť bola predovšetkým spoločnosťou bojovníkov, svedčí aj ich koncepcia záhrobia. Pravo na privilegovaný status života po smrti mali totiž len bojovníci - aj to len tí, ktorí umreli statočnou smrťou - teda zbraňou nepriateľa. Ostatní: ženy, deti. starci a všetci, ktorí zomreli na starobu a chorobu, sa po smrti stávali len úbohými tieňmi živoriacimi v ponurej krajine bohyne Hel. Bojovníci - tzv. einherjovia - však po smrti prichádzali do honosnej sály Valhally, kde ich čakal bezstarostný a samozrejme, opäť divoký život: hostiny striedalo vojnové zápolenie a sladká záhaľka.
VZDOROVITÉ MODRÉ OČÍ
Podsaditým a tmavovlasým južanom bol na germánskych obyvateľoch severnej Európy nápadný najmä ich vyšší vzrast a plavé vlasy. Tacitus ich vo svojej Germánii opisuje ako ľudí, pre ktorých sú typické „vzdorovité modré oči, ryšavé vlasy a urastené telá. Neznášajú teplo a smäd, zato hlad a mráz veľmi dobre"'. Podobne Strabón a Plutarchos zdôrazňujú divokosť, telesnú výšku, plavé vlasy a modré oči Germánov ako charakteristické črty, ktoré ich delia od ostatných národov. Kostrový materiál z archeologických výskumov aj mumifikované telá z močiarov skutočne dokladajú, že Germáni predstavovali iný antropologický typ ako mediteránni Rimania či ostatné barbarské kmene, s ktorými prišli Rimania do styku. Hoci Germáni nepatrili len k jednému rasovému typu, predsa u nich prevažovali znaky severo-europoidného (atlanto-baltického) plemena, pre ktoré je typický vyšší vzrast, plavé vlasy, modré oči a úzka dlhšia tvár.
POVESTNÝ SVÉBSKY UZOL
Podľa Plinia boli u Germánov plavé vlasy znakom privilegovaných vrstiev. Okrem prirodzených plavých či ryšavých vlasov mali Germáni vo zvyku aj umelo zosvetľovať svoju ozdobu hlavy a farbiť prírodnými prostriedkami, najmä vápennou vodou. Túto možnosť využívali predovšetkým muži ako súčasť bojovej taktiky na odstrašenie nepriateľa. Ich zvyk spomína Ammianus Marcellinus v súvislosti s Alemanmi v 4. storočí. Germáni venovali svojim vlasom veľa pozornosti a ich úprava bola súčasťou bojových a zasväcovacích rituálov.
Tacitus zachytil u germánskeho kmeňa Chattov bojový iniciačný rituál podobný slovanským postrižinám: keď dospejú, nechajú si rásť vlasy a fúzy a tieto si ostrihajú až keď zabijú svojho prvého nepriateľa. Zbabelcom a tým, ktorí sa boja vojny, zostáva tento zanedbaný vzhľad natrvalo". Vlasy a fúzy boli pre germánskych bojovníkov odznakom ich mužnosti. Preto ostriháme vlasov dohola bolo znamením pohany a straty cti. Tacitus tiež píše o zvláštnej forme účesu typického pre kmeň Svébov. Pre nich bolo typické, že si vyčesávali vlasy z čela a zväzovali si ich do uzla. Tým sa odlišovali od ostatných Germánov, aj od otrokov. Na vytvorenieuzla sa museli všetky vlasy pevne vyčesať z ľavej strany na pravú. Tu sa zachytili nad pravým spánkom a zviazali do uzla osmičkovitého tvaru so splývajúcou dolnou časťou.
Tento zvyk sa stal módou a prenikol aj medzi mladých ľudí okolitých kmeňov. Ďalším typom úpravy vlasov bolo sčesanie vlasov dozadu do „chvosta". Tacitus píše, že náčelníci si upravujú vlasy ešte ozdobnejšie a rafinovanejšie. Podľa neho to však nie je znakom ich zženštilosti. „Zdobia sa tak vtedy, keď sa chystajú do boja, aby vyzerali vyšší a strašnejší." Na germánskych amuletoch (tzv. brakteátoch) z obdobia sťahovania národov je zachytená celá galéria zaujímavých účesov, pozostávajúca zo zauzleného chvosta a zložitej zoomorfnej ozdoby hlavy - častokrát zakončenej hlavou vtáka. O tom, že táto bojová účesová stratégia mala úspech, svedčí aj Caesarova poznámka v Zápiskoch o vojne v Galii: „Vojaci častokrát nemohli zniesť už len samotný pohľad na útočiace vojsko Germánov, čo malo zlý vplyv na bojovú morálku légií".
POD OCHRANOU DUCHOV
O spôsobe boja Germánov sa najviac zmieňujú Caesar a Tacitus. Germánski bojovníci pred bojom vydávali vojenský pokrik, udierali oštepmi o štíty a spievali bojové piesne zvané barditus, aby tak rozohnili svoju statočnosť. Snažili sa o drsnosť zvuku, tlmené dunenie, a tak oproti ústam nastavovali štít, aby odrazom zosilnili hlas. Podľa toho, ako sa spev intenzívne rozliehal v radoch bojovníkov, predpovedali výsledok bitky - alebo sa sami vydesili alebo nahnali strach nepriateľovi (Tacitus, Germánia, kap. 3).
Germáni pred dôležitou bitkou mali vo zvyku zajať príslušníka národa, s ktorým boli vo vojnovom stave. Nechali ho zápasiť s vybraným bojovníkom svojho národa, pričom každý používal zbrane svojej vlasti. Víťazstvo jedného alebo druhého potom považovali za predbežné rozhodnutie boja. Začiatok vojny bol vždy stanovený na priaznivý deň a pritom sa zvyčajne spoľahli na radu múdrych žien, matiek kmeňa. Verili, že bojujú v mene svojho boha, ktorý počas bitky stál po boku bojovníkov. Na niektorých zobrazeniach bojových scén z obdobia sťahovania národov sa stretávame s vyobrazením antropomorfnej malej postavy, s údmi zalomenými do znaku svastiky, ktorá sa vznáša pri pleci za jazdcom. Nie je vylúčené, že tu ide o zobrazenie tejto predstavy v podobe ochranného ducha bojovníka. Tacitus spomína, že Germáni preto nosili do boja sošky zvierat a symboly, ktoré si požičali z posvätných hájov. Išlo pravdepodobne o symboly a sošky zvierat zasvätených bohovi Wodanovi - Odinovi, Donarovi -Thorovi alebo Ziovi -Týrovi. Konkrétne išlo o diviaka, medveďa, vlka a orla.
S NAHOU HRUDOU
Hlavnou bojovou silou Germánov bola pechota a jazdci. Jazdci vždy bojovali obklopení družinou pešiakov, a ak nejaký spomedzi nich utrpel väčšie zranenie a spadol z koňa, obklopili ho pešiaci a stiahli do svojho stredu. Veliteľa si nevyberali podľa urodzeného pôvodu, ale podľa statočnosti. Oddiel jazdy sa vytváral zásadne podľa pokrvných zväzkov - tvorili ho členovia jednej rodiny a ich príbuzní. Zdrojom potupy na celý život a straty cti bolo prežiť svojho náčelníka a vrátiť sa bez neho z boja. „Náčelníci bojujú za víťazstvo, družina za náčelníka." (Tacitus, Germánia, kap. 14). Vrcholom hanby bolo prísť o štít. Človek, ktorý takto stratil česť, nesmel sa zúčastniť na bohoslužbách.
A tak mnohí, ktorí prežili vojnu a prišli o štít, radšej sa obesili. Podľa Tacita Germáni „bojujú s nahou hrudou, alebo len ľahko zahalení pláštikom. Nepotrpia si na okázalú výzdobu, iba štíty pomaľúvajú najvyberanejšími farbami, aby ich od seba odlíšili. Navyše, najstatočnejší nosia železný prsteň ako puto, dokiaľ sa nevykúpia zabitím nepriateľa. Im prislúcha začínať všetky bitky. Oni sú vždy v prvom rade, a ten vyzerá strašlivo. Výraz ich tváre sa nezjemňuje do priateľskejšieho pohľadu ani v časoch mieru. Nikto z nich nemá dom, ani pole. Kam však prídu, tam dostanú najesť". Opis výzoru i spôsob boja germánskeho kmeňa Chattov zachovaný u Tacita, sa veľmi ponáša na neskoršie opisy severských bojovníkov zasvätených bohu vojny Odinovi posvätným prsteňom, na ktorý sa skladala bojová prísaha.
Tento prsteň sa vyskytuje ako častý motív na severských náhrobných kameňoch zo 6. až 12. storočia po Kŕistovi. Symbolizuje puto zasvätenia a zároveň aj prísľub večného života. Strašlivý výzor Chattov, vzbudzujúci hrôzu v radoch nepriateľov, sa ponáša na opis Odinových mužov tzv. berserkov alebo ulfednarov, teda mužov v medvedej alebo vlčej koži, ktorí boli podľa Snorriho Sturlusona vynikajúcimi vojakmi: „Keď sa rozzúrili, besneli ako vlci hrýzli štíty a bez pancierov divo útočili na nepriateľa. Zabíjali hlava-nehlava, boli mocní ako i medvede či býky a nik sa im neubránil."
GERMÁNSKE AMAZONKY
Rovnako statočné i zúrivé v boji vedeli byť aj germánske ženy. Z dobových prameňov vieme, že najmä počas prvých bojov s Rimanmi dochádzalo k pohybom celých kmeňov. V čase nepokojov opúštali sídliská spolu s bojovníkmi aj všetci obyvatelia s časťou majetku. Na ochranu žien, detí a dobytka sa v blízkosti bojiska vystavala vozová hradba. Boj sa častokrát odohrával priamo pred očami najbližších príbuzných, takže bojovníci počuli krik svojich žien a plač svojich detí. Antickí autori zaznamenali prípady, v ktorých sa ženy chopili zbraní, volaním dodávali bojovníkom odvahu a zavracali ustupujúcich mužov. Plutarchos, opisujúci tzv. furor teutonieus, zachytil takýto prípad u germánskeho kmeňa Ambrov, spojencov Teutónov a Kimbrov: „Tu sa proti nim vyhrnuli ženy s mečmi a sekerami, prenikavo jačali a plné hnevu ťali rovnako do ustupujúcich ako do prenasledovateľov, do jedných ako do zradcov, do druhých ako do nepriateľov, vrhali sa medzi bojujúcich a holými rukami vytrhávali Rimanom štíty z rúk a zachytávali ich meče, s odvahou až do konca nepodlomenou znášali ich údery..." Podobne ženy Kimbrov a Teutónov nielenže zabíjali zbehov, ale ak im hrozilo zajatie, zaškrtili svoje deti, a potom si sami vzali život. Častokrát poriadne tvrdým spôsobom - nechali sa uvláčiť koňmi.
TANEC MEDZI KÓPIJAMI
Pozdvihnutie mladíka do radov bojovníkov sa dialo verejne na kmeňovom sneme, kde veliteľ, otec alebo iný príbuzný slávnostne odovzdal chlapcovi vojenskú zbroj. Počas tohto slávnostného zhromaždenia sa pravdepodobne odohrával aj určitý druh rituálneho tanca mladých bojovníkov medzi skríženými mečmi alebo kopijami. Išlo zrejme o rýchly a pomerne nebezpečný tanec, počas ktorého museli chlapci preukázať odvahu i šikovnosť. Tanec medzi zbraňami imitoval boj, úspešné zavŕšenie tanca bez poranenia či pádu, teda prvý úspešný krst bojom. Zobrazenia tohto tanca sú časté vo výtvarnom umení, ale aj na predmetoch s bojovou tematikou. Tacitus zachoval jeho stručný opis bez toho. aby porozumel jeho významu: „Poznajú len jeden druh predstavenia, stále rovnaký pri každom slávnostnom zhromaždení: nahí mládenci tancujú medzi mečmi a nastavenými oštepmi. Cvik urobil z tohto tanca umenie."
NEVESTA ZA ZBRANE
Aj v symbolike svadobného obradu zostávala u Germánov na prvom mieste vojna. Podľa antických autorov Germáni mali zvyčajne len jednu manželku, viacženstvo sa vyskytovalo len v najvyšších kruhoch. Manželka neprinášala veno manželovi, ale manžel manželke. Svadobným darom však neboli šperky alebo iné cennosti pre ženu, ale kôň s uzdou a vojenská zbroj - štit s oštepom a mečom. Pri akte odovzdávania darov boli prítomní rodičia a príbuzní, ktorí posudzovali ich kvalitu. Výmenou za ne dostal Germán nevestu. Tieto zbrane potom nevesta odovzdala svojim synom, aby mali čo podarovať ako veno svojim budúcim manželkám, a tie aby ich odovzdali svojim vnukom. Podobnú situáciu nájdeme v škandinávskom mýte o Freyovi a jeho pytač-kách u Gerdy (eddická báseň Fôr Skírnis -„Skírniho cesta", prerozprávaná aj v Mladšej Edde).
Keď boh Loki v eddickej básni Lokase-na karhá boha Freya za to, že stratou meča získal svoju nevestu, tým vlastne naráža na archaický svadobný rituál, ktorý Frey dodržal, keď poslal svojho služobníka Skírnirapožiadať o ruku Gerdu a dal mu pri tom svojho koňa a jeden zo svojich najvzácnejších pokladov - meč, ktorý ťal sám od seba. Pre Germána bolo najväčšou potupou zomrieť prirodzenou smrťou, na starobu alebo chorobu. Naopak, za čestnú sa pokladala smrť vo vojne, rukou nepriateľa. Preto sa dávali starí bojovníci poznačiť hrotom kopije na hrudi. To preto, aby mali aspoň symbolické zranenie, podľa ktorého ich Odin spozná. Inak by sa nedostali k svojim starým priateľom a bojovým druhom, ktorí v Odinovej sieni - Valhalle popíjali pivo a medovinu a cvičili sa v zbrani, pripravujúc sa na posledný boj - ragnarôk. germani1VALHALLA - SIEŇ SLÁVY: O význame vojny v živote starých Germánov svedčí aj miesto ich posledného odpočinku. Nazývalo sa Valhalla (Valhôll), sieň slávy. Snorri Sturluson ju opisuje ako rozľahlú sálu, ktorej strecha je pokrytá zlatými štítmi. Mýtická Valhalla mala nádvorie a 540 dverí. Musela byť naozaj obrovská - do posledného boja ragnaroku vraj z každej brány vyrazí naraz 800 mŕtvych bojovníkov - einherjov. Do Valhally sa dostali iba hrdinovia usmrtení v boji. O tom, kto padne, rozhodovali valkýry - Odinove bojovníčky a služobnice. Vo Valhalle však skončila len polovica z nich.
Podľa tajnej dohody medzi Odinom a bohyňou Freyou, druhá polovica mŕtvych hrdinov išla do jej sály vo Folkvangu. O ich ďalšom osude na Freyjinom dvore však už mytológia mlčí. O to viac však hovorí o einherjoch vo Valhalle. Poznáme dokonca aj ich jedálny lístok: živia sa mäsom a slaninou z večne ožívajúceho kanca Saehrimniho a pijú medovinu, ktorú im z pitných rohov nalievajú krásne valkýry. Táto medovina pochádza od kozy Heidrún, ktorá stojí na streche Valhally. Odtiaľ sa kŕmi listami stromu laeradu. Koza nadojí každý deň jeden sud medoviny. Na čele einherjov sedí sám Odin. ktorý popíja spolu s bojovníkmi, a mäsom zo stola kŕmi svojich dvoch vlkov Geriho a Frekiho.
VOJNA A KONIEC SVETA
Túto predstavu „raja" mal pred očami germánsky bojovník, keď prijímal a rozdával údery počas boja. Bojová smrť bola len bránou do ďalšieho sveta. Sveta, v ktorom na neho čakala opäť iba vojna a smrť v boji vo svetovej vojne, v súmraku bohov - ragnaroku. Ragnarôk neprežil nikto z einherjov a iba málokto z bohov. Aj slávny Odin zahynul v papuli svetového vlka Fenrira. Ak vedma v jednej z eddických piesní (Vôluspá) vidí po konci sveta, ako sa z mora opäť vynára nová, čistá a krásna zem - neznamená to, že je to zem bez vojen. Je bez klamstva, krivých prísah, cudzoložstva a bezbožnosti. Predstaviť si nové pokolenie ľudi a bohov ako usadených farmárov a poľnohospodárov nažívajúcich v mieri a v blahobyte bolo jednoducho nezlučiteľné s germánskou predstavou o chrabrých hrdinoch, divoko sa preháňajúcich po bojových pláňach. Ideály statočnosti a bojovej ctisa dali naplniť len vo vojne. Germán sa vo vojne narodil, vojnou žil, s vojnou sa oženil, zasvätil jej svoje deti, vo vojne umrel, a napokon v nej aj precitol do nového života.
