S problematikou vysťahovalectva Slovákov v 18. storočí úzko súvisí vysťahovalectvo slovenských habánov do Ruska, do oblastí na juhu Ukrajiny.
Hlavné prúdy vysťahovalcov zo Slovenska smerovali na Dolnú zem, do Peštianskej, Békešskej, Bačánskej stolice a čiastočne do Banátu, kde slovenská kolonizácia bola najpočetnejšia a najkompaktnejšia. Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem bolo súčasťou veľkého osídľovacieho procesu Uhorska po vyhnaní Turkov z vlastného územia. Menej známe, no v druhej polovici 18. storočia pomerne početné bolo vysťahovalectvo smerujúce do Ruska. Po nemeckej sedliackej vojne roku 1525, v období prudkých reformačných, nábožensko-sociálnych bojov v Európe boli príslušníci náboženskej sekty novokrstencov – habánov nútení opustiť svoje materské krajiny (Južné Nemecko, Švajčiarsko, Holandsko). Pred prenasledovaním za svoj náboženský radikalizmus (neuznávali svetskú ani cirkevnú vrchnosť; všetok majetok považovali za spoločný; odsudzovali súkromné vlastníctvo; odmietali vojenskú služby) utekali do nábožensky tolerantných krajín, okrem iného na Moravu, odkiaľ sa časť habánov začala sťahovať i na Slovensko, najmä po bitke na Bielej hore r. 1620, keď prestala byť Morava azylom nekatolíkov. Novokrstenci medzi slovenským obyvateľstvom dostali pomenovanie habáni. Po prvý raz sa s týmto označením stretáme koncom 17. storočia v listine z 11. júna 1667, v ktorej sa meno Habán používa ako priezvisko bývalých príslušníkov novokrsteneckých dvorov, usadených v poddanskej obci Stráže nad Myjavou. Na Slovensku, v Sobotišti, Brodskom, Holíči, Katove, Dolných Orešanoch, Veľkých Levároch, Trenčíne a ďalších obciach si habáni za podpory šľachty, ktorá sympatizovala s reformným hnutím, zakladali samostatné dvory, kde žili a pracovali podľa svojich náboženských a sociálnych názorov. Habáni boli veľmi zručnými remeselníkmi a na naše územie priniesli dokonalejšie výrobné skúsenosti v oblasti keramickej výroby, spracovania kože, výroby súkna a iných remesiel. Šľachta rada používala služby habánov, poverovala ich správou svojich hospodárskych dvorov, mlynov, viníc, pivničných a iných hospodárstiev, lebo boli spoľahliví a verní. Bohaté odborné znalosti a zručnosť však nevyvážili náboženskú neznášanlivosť viedenského cisárskeho dvora s nekatolíckymi náboženstvami. Roku 1762 vydala Mária Terézia rozkaz netrpieť habánov v krajine za nijakých okolností. Zakázala im misijnú činnosť. Zároveň ich vyzvala, aby do šiestich týždňov prestúpili na katolícku vieru, alebo opustili krajinu.
Časť habánov katolícku vieru prijala. Tí, ktorí sa prispôsobiť nechceli, museli si svoj spoločný majetok naložiť na vozy a pohnúť sa ďalej, za novým obydlím, ktoré bude tolerantné k ich osobitej životnej filozofii a netradičnému spôsobu života. O utekajúcich habánoch sa dozvedáme zo záznamov v habánskych kronikách. Ak napríklad, v Gyurikovitsovej kronike sa uvádza, že asi šesťdesiat habánskych rodín z Veľkých Levár a Sobotišťa emigrovalo cez Bratislavu, dolu Dunajom k Čiernemu moru, kde prestúpili na ruské lode. Tie ich dopravili do Ruska, údajne do Saratovskej gubernie. Novú strechu nad hlavou a prísľub slobody náboženského vierovyznania tak našli v Rusku, na juhu Ukrajiny.
V NOVEJ DOMOVINE
Jeden z najznámejších habánskych dvorov si vybudovali v dedine Višenka, na majetkoch poľného maršála P. A. Rumjanceva, ktorý im dal na vlastných pozemkoch vymerať pôdu, kde si vybudovali habánsky dvor. Život vo Višenke rozvíjali starým, tradičným spôsobom. Spoločne stavali domy, spoločne obrábali polia, chovali dobytok, vyrábali remeselnícke výrobky. Za prácu, svojím členom poskytovali celé zaopatrenie, vrátane ubytovania, stravovania, odevu a zabezpečenia v starobe. Deti zostávali u rodičov do poldruhého roku. Potom boli vychovávané spoločne. Najskôr v opatrovniach, tzv. „detských izbách“, neskôr v školách zriadených priamo v dvoroch. Vo Višenke si habáni vybudovali veterný mlyn, obecnú sálu, sýpky na uskladňovanie obilia a modlitebňu. Zaujímavé bolo, že habáni presídlení na Ukrajinu udržiavali stále kontakty so Slovenskom.
KONTAKTY S PRÍBUZNÝMI NA SLOVENSKU
Roku 1780 ruský vyslanec vo Viedni, knieža D. A. Golicyn, navštívil poľského maršála grófa Rumjanceva na jeho statku v Čerinke, neďaleko Višenky. Pri prehliadke habánskeho dvora vo Vičenke, Golicynov sekretár Antoním Rušek navrhol tunajším habánom, že im sprostredkuje písomný styk s príbuznými, ktorých zanechali v Uhorsku. Po čase prišla odpoveď habánov z Veľkých Levár, ktorá ich veľmi potešila. Rozhodli sa vyslať do Levár posolstvo dvoch ľudí. Rumjancev im dal pasy na cestu do Viedne. Vo Veľkých Levároch ich príchod vzbudil značnú pozornosť a prekvapenie. Nechceli uveriť, že ešte niekde jestvuje bratská, novokrstenecká obec. Okrem Levár sa pokúsili navštíviť aj Sobotište, ale levársky farár ich varoval, aby tam nechodili, lebo svojou návštevou habánskych rodín, ktoré už prestúpili na katolícku vieru, by vnášali rozkol do obce. O tejto ceste habánov z Ukrajiny na Slovensko sa dozvedáme aj z výpovede skupiny 14 habánov zo Sobotišťa, ktorá chcela roku 1784 cez Moravu a Slizko emigrovať do Ruska, ale v Krnove ju zadržali a vrátili Nitrianskej župe.
Vyšetrovaní väzni ako pohnútku svojej emigrácie uviedli, že boli presvedčení o tom, že po vydaní tolerančného patentu môžu slobodne vyznávať svoju vieru a slobodne sa vysťahovať. Preto predali svoj majetok a cez Sliezsko mali namierené do Ruska podľa príkladu iných habánov zo Slovenska. Úradmi nariadené pokatolíčenie habánov pred dvadsiatimi rokmi sa teda v Sobotišti s veľkým úspechom nestretlo. Väčšina z nich sa stala katolíkmi len podľa mena. Svoju vieru tajne vyznávali. Na otázku vyšetrovateľa o pôvodcoch emigrácie, sobotištskí habáni vypovedali, že už roku 1781, hneď po vydaní tolerančného patentu, prišli do Levár neznámi habáni z Ruska. V Levároch pobudli osem dní a bývali v dome Jozefa Horna. Čas svojho pobytu využili na to, aby svojich spoluveriacich presvedčili o výhodách emigrácie do Ruska. To sa im u ich hostiteľa Jozefa Horna aj podarilo. Po odchode habánskych emisárov z Ruska odišiel Horna k svojim priateľom do Sobotišťa a tu agitoval za vysťahovanie. Myšlienka emigrácie mala úspech aj v Sobotišti. Organizácie odchodu niektorých habánov do Ruska sa ujal Jak Walter. Rozhodol sa vec vybaviť úradnou cestou.
Úrady však jeho žiadosť odmietli a dokonca na neho vydali zatykač. Aby sa zachránil pred väzením, utiekol do Ruska. Na svojich krajanov však nezabudol. O krátky čas im poslal niekoľko listov, v ktorých priaznivo opisoval pomery vo svojej novej vlasti a povzbudzoval sobotištských habánov, aby nasledovali jeho príklad. Walterova písomná agitácia však nemala taký ohlas, ako očakával, preto spolu s jedným ruským anabaptistom prišiel do Sobotišťa, kde pobudol osem dní. Tentoraz so sebou odviedol do Ruska aj manželku s deťmi. Za ním nasledovalo už spomínaných 14 habánov, ktorí sa dostali až do Sliezka, kde ich v Krnove zadržali. Roztrhané rodiny túžili po opätovnom spojení, čo medzi habánmi vyvolávalo cestovnú horúčku. Roku 1783 sa do Ruska vysťahovalo ďalších päťdesiat osôb z Veľkých Levár a Sobotišťa. Všetci odišli do Višenky a posilnili tamojšiu habánsku obec. Emigráciu organizovali habáni, ktorým sa na Ukrajinu podarilo ujsť ešte pred vydaním tolerančného patentu.
POSLOVIA Z VIŠENKY
Roku 1793 vyslali z Višenky do Sobotišťa poslov, Andreja Walemanna a Víta Glanzera, aby priviedli ďalších habánov. V tom čase sa už v Sobotišti nenašiel nikto, kto by bol prejavil ochotu odísť s nimi do Ruska. Ich cesta však nebola márna. Sobotištskí habáni, v tom čase už rekatolizovaní, ich obdarovali cennými knihami, medziiným aj po nemecky písanou Veľkou históriou obce. Dňa 20. mája 1795 sa z Višenky znova vypravili poslovia do Sobotišťa, Andrej Walemann už druhý raz a Tobiáš Bolman, ktorý bol účastníkom neúspešného úteku do Ruska roku 1784. Po príchode do Sobotišťa im rozprávali, aký rozruch vyvolala ich minulá cesta. Mnohých ľudí v Sobotišti vyšetrovali a museli odprisahať, že nemali s habánmi nič spoločné. Obaja poslovia, hoci prišli do Sobotišťa ešte tej istej noci z obce odišli a vzdali sa nádeje, že by sa im podarilo niekoho priviesť zo Sobotišťa do obce vo Višenke. Na Slovensku, v dôsledku násilnej rekatolizácii došlo ku koncu 18. storočia už k takmer úplnej asimilácii habánov s domácim obyvateľstvom.
Po smrti grófa P. A. Rumjanceva r. 1796 stratili habáni v Rusku svojho najväčšieho ochrancu a priateľa. Prvá polovica 19. storočia priniesla habánom na juhu Ukrajiny ešte pomerne pokojný a šťastný život, no nová cárska politika ku koncu storočia si postavila za cieľ úplnú rusifikáciu krajiny, ktorá ukončila obdobie výhod, poskytovaných kolonistom. Habáni vedeli, čo to znamená. Budú musieť rukovať, platiť dane, skladať prísahy a ak si chcú zachovať štatút slobodných občanov, na starom mieste nemôžu zostať. Nastal čas nového hľadania východísk. Tak začal veľký pochod z cárskeho Ruska na americký kontinent, ktorý bol novou kapitolou ich putovania za habánskou slobodou.
