Roald Amundsen a bitka o južný pól

Prvé predstavy o pevnine vo vysokých zemepisných šírkach na južnej pologuli sú veľmi staré a v tých časoch boli veľmi hmlisté. Preto kým sa človek vybral cieľavedome k južnému pólu, musel spraviť desiatky malých krôčikov smerom na juh od známeho sveta.

V roku 1520 Magalhaesove lode preplávali z južného Atlantiku do Pacifiku. V roku 1616 Holanďania Lemaire a Schouten oboplávali najjužnejší výbežok Južnej Ameriky a nazvali ho mys Horn. Poznanie o tomto regióne posunul ďalej Francis Drake. Jeho loď „Golden Hind“ v roku 1578 zahnali silné búrky ďaleko na juh. Drake sa vrátil domov s poznaním, že južne od Ohňovej zemi sa rozprestiera otvorené more. Dnešný názov – Drakov prieliv – nie je exaktný, pretože tento „prieliv“ je široký vyše 800 kilometrov a siaha až k Južným Shetlandom, ktoré sú súčasťou Antarktídy.

Abel Tasman a Tasmánia

V roku 1642 Holanďan Abel Tasman objavil južne od Austrálie ostrov, ktorý nesie jeho meno. Dotkol sa aj západného pobrežia Nového Zélandu, ktoré omylom považoval za severné výbežky Antarktídy. Problémom existencie Južnej zeme - „Terra australis“ sa v osemnástom storočí venoval James Cook. Počas plavby v rokoch 1770 až 1771 opravil Tasmanov názor zistením, že Nový Zéland predstavuje dva veľké ostrovy a nemá spojenie s „Terra australis“. Už rok po návrate do Británie ho admiralita vyslala na druhú plavbu na lodiach „Resolution“ a „Adventure“. 17. januára 1773 výprava Jamesa Cooka ako prvá v histórii prekročila južnú polárnu kružnicu (na 39° a 35´ východnej dĺžky). Jeho lode potom zamierili na východ a pristali na Novom Zélande. Pokračoval vo výskumnej plavbe a v januári 1774 prekročila Cookova výprava po druhý raz južnú polárnu kružnicu. Cook sa plavil na juh a dosiahol rekordný 71° 10´ južnej šírky na 107° západnej dĺžky. „Resolute“ a „Adventure“ sa plavili medzi ľadovými kryhami a ľadovcovou triešťou, ale pevninu nedosiahli.

Hoci James Cook dokázal, že „Terra australis“ v miernych zemepisných šírkach južnej pologule nejestvuje, bol presvedčený, že za ľadovou bariérou, ktorá mu znemožňovala ďalší postup na juh „nejaká“ pevnina je. Dosiahnuť ju však považoval za nemožné a pre praktické využitie zbytočné a vrátil sa na sever do tropickej Oceánie.

Na dosah ruky mala Antarktídu britská výprava na lodi „Wiliams“. V roku 1819 dosiahla Južné Schetlandy a o rok neskôr Edward Bransfield z paluby tej istej lode pozoroval Antarktický polostrov. V rokoch 1819 až 1821 uzatvoril kruh okolo Antarktídy. Rus Faddej Faddejevič Belingshausen. Pod jeho velením lode „Vostok“ a „Mirnyj“ oboplávali biely kontinent. Plavbu začali v oblasti južných Orknej, pokračovali východným smerom (v smere hodinových ručičiek) a v priestoroch pri Južných Orknejách sa opäť vrátili do južného Atlantiku.

Najbližšie sa v tom období k pólu dostali lode kapitána Jamesa Weddella. Jeho lode „Jeanne“ a „Beaufroy“ počas výpravy v rokoch 1822 až 1824 dosiahli 74° a 15´ južnej šírky (v priestoroch dnešného Weddellovho mora).

Výpravy k Antarktíde...

... vyžadovali veľké materiálne a psychické nasadenie. Väčšina expedícií nestihla splniť svoje programy v priebehu krátkeho polárneho leta a lode museli zimovať jeden alebo aj viac razy v krutých klimatických podmienkach najchladnejšieho a najveternejšieho kontinentu našej planéty.

No v priebehu devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia sa upresňovali vedomosti o hraniciach Antarktídy a takmer každá z výprav prispela k novým objavom.

V rokoch 1837 – 1840 Jules Dumont d´ Urville objavil Adelino pobrežie a pobrežie Claire. Výprava Jamesa Clarka Rossa v rokoch 1839 – 1843 na lodiach „Erebus“ a „Terror“ objavila Viktóriinu zem, vulkán Erebus a Rossov pobrežný ľad. Nór Carl Anton Larsen na lodi „Jason“ prenikol v rokoch 1892 – 1894 do Weddellovho mora, ako prvý popísal východné pobrežie Grahamovej zeme a uskutočnil ďalšie objavy. Významne vpred posunuli aktivitu vedcov a polárnikov v roku 1895.

„Objavovanie antarktických oblastí je najdôležitejšia geografická práca, ktorú treba začať pred koncom storočia“ – to bola základná téza VI. Medzinárodného geografického kongresu v Londýne. Kongres rozhodol obnoviť dobývanie už pol storočia zabudnutého južného pólu.

Veľký úspech na ceste k pólu zaznamenala expedícia Ernesta Shackletona. V rokoch 1907 - 1909 prezimoval s loďou „Nimrod“ na Rossovom ostrove. Britská výprava sa priblížila k južnému pólu na 97 námorných míľ ( 183,5 km ). Stalo sa tak 9. januára 1909, keď členovia výpravy dosiahli 88° 23´ južnej šírky a 162° východnej dĺžky. Cesta k južnému pólu bola pootvorená.

Po Shackletonových úspechoch zahájil v roku 1910 výpravu k pólu britský polárnik Robert Falcon Scott. Kým sa budeme venovať jeho expedícii, všimnime si iného významného polárnika. Nór Roald Amundsen sa v roku 1910 sa vydal na lodi „Fram“, aby zopakoval pokus Fridtjofa Nansena o drift k severnému pólu. V tom roku ešte nestála ľudská noha ani na jednom zo zemských pólov. Skôr však ako sa „Fram“ vnoril do pustatín Severného ľadového oceána, svet obletela správa, že severný pól dosiahol Američan Robert Edwin Peary ( Pól dosiahol 6.apríla 1909, svoj úspech oznámil po návrate 6.septembra.)

Roald Amundsen...

amundsen1

...nechcel a nevedel byť nikdy druhý. Rozhodoval sa veľmi rýchlo. Na Madeire zmenil svoj plán a vydal sa na juh, k Antarktíde. Pravdaže vedel o expedícii kapitána Scotta. Z Madeiry dokonca poslal telegram: „Dovolím si informovať Vás, že „Fram“ je na ceste do Antarktídy“. Telegram bol určený Scottovi. Mnohí odborníci Amundsenovi jeho rozhodnutie zazlievali, pretože svojim konaním vyvolal v Antarktíde medzi nórskou a britskou expedíciou neoficiálny, nevyhlásený závod – kto skôr! A za každú cenu.

Amundsen zakotvil „Fram“ vo Veľrybom zálive u Rossovho pobrežného ľadu (Veľká Rossova ľadová bariéra) v januári 1911. Vybudoval tu spolu so svojimi druhmi základňu z ktorej smerom k pólu postupne budovali predsunuté zásobovacie sklady. Na cestu k južnému pólu použila Amundsenova výprava psie záprahy. Na cestu sa vydali 20. októbra 1911. Okrem vedúceho výpravy sa k pólu vydali štyria muži : Helmer Hansen, Sverre Hassel a Oskar Wisting. Je potrebné si pripomínať mená všetkých účastníkov výpravy, pretože bez nich by Amundsen južný pól sám v tom čase sotva dosiahol. Trasa výpravy viedla cez Rossov pobrežný ľad, prekonala nebezpečné trhliny, zdolala stúpanie cez 3000 metrov vysoký Axel-Heibergov ľadovec a ocitla sa na zaľadnených náhorných planinách. Všetkých päť mužov dosiahlo pomerne hladko južný pól 15. decembra 1911. Ďalší zo snov polárnikov, cestovateľov a objaviteľov sa splnil. Prví ľudia stáli na ďalšom z vrcholov Zeme.

Na póle Nóri postavili stan s vlajkou, vykonali astronomické merania a 17. decembra sa vydali na cestu späť. Rýchlo a bez väčších ťažkostí sa vrátil Amundsen s druhmi na základňu k „Framu“ 26. Januára 1912. Pri návrate objavili pohorie kráľovnej Maud (4500 m).

Sám Roald Amundsen zhodnotil svoje osobné pocity takto: “Nikdy som nepoznal nikoho, kto by sa dostal do situácie natoľko protikladnej svojim túžbam. Od detstva som sníval, že dosiahnem severný pól a hľa, nájdem sa na južnom.“

scott

Kapitán Scott /obr./sa dozvedel o Amundsenovom zámere vydať sa k južnému pólu krátko pred tým, ako jeho loď „Terra Nova“ zdvihla kotvy v novembri 1910 na Novom Zélande. Scott so svojou posádkou prezimoval v zálive McMurdo a začal sa pripravovať na cestu k pólu. Teraz už vieme, že Scott na trase k pólu založil málo zásobovacích staníc. Navyše sa mu neosvedčili nie len motorové sane, ale ani poníky, ktorých chcel použiť namiesto psov. Výsledok bol žalostný. Ľudia museli ťahať ťažko naložené sane sami. Výprava odišla smerom k pólu 11. novembra 1911, teda o tri týždne neskôr, ako Amundsen. Na posledný úsek cesty sa vydal Scott so štyrmi spoločníkmi. V skupine bol Edward Wilson, Lawrence Oates, Henry Browers a Edgar Evans. K pólu išli peši, náklad si ťahali sami. Amundsenova skupina používala lyže a psie záprahy. Navyše Scottova skupina bojovala s nepriazňou počasia. Ich pochod bol príliš pomalý. Južný pól dosiahli až 18.januára 1912 a našli tam stan Amundsenovej skupiny s nórskou vlajkou. Scottovi zanechal Amundsen v stane list:

„ Milý veliteľ Scott, zrejme budete prvý, kto sem za nami príde, preto Vás žiadam odoslať tento list kráľovi Haakonovi VII . Ak Vám vybavenie ponechané v stane bude na osoh, neváhajte ho zobrať. Želám Vám všetko najlepšie a šťastný návrat. S úctou Roald Amundsen“.

Obrovské sklamanie nad prehratým závodom sa nepriaznivo prejavilo na psychike vyčerpaných mužov pri spiatočnej ceste. Cesta späť bola ešte ťažšia. Snehové búrky, hlboké mrazy a zlý sneh spôsobili ďalšie zdržanie oproti plánom. Scottova skupina začala pociťovať nedostatok potravy a paliva. Ako prvý zomrel na úplné vyčerpanie Evans. Stalo sa to po zostupe z ľadovcov, na okraji Rossovho pobrežného ľadu. Ďalší zahynul Oates. 21. marca 1912 boli poslední traja muži výpravy vzdialení len 18 kilometrov od najbližšieho skladu potravín. Snehová víchrica nedovolila vyčerpaným mužom pohnúť sa z miesta. Vyčerpali sa posledné zásoby potravín aj palivo. Scott a jeho spolubojovníci zomreli postupne koncom marca na nedostatok potravín a krutú zimu. Stalo sa tak na 79° 38´ južnej šírky a 169° 15´ východnej dĺžky.

Pátracia skupina, ktorá vyšla zo zimnej základne našla nešťastných polárnikov až v novembri. Cenné boli ich záznamy, najmä denník kapitána Scotta vykreslil do poslednej chvíle polárnu tragédiu. Scott bol známy tým, že nikdy, ani za najťažších podmienok nezanedbával výskum. Pri stane skupiny kapitána Scotta boli zbierky prírodnín, ktoré muži dotiahli so sebou aj v tých najťažších podmienkach až sem.

Posledný zápis v denníku kapitána Scotta bol zo dňa 29. marca:

„Od dvadsiatehoprvého zúri neustále juhozápadný a západný víchor. Dvadsiateho sme mali ešte toľko paliva, že sme uvarili každému dva hrnčeky čaju a mali sme suchú stravu na dva dni.. Každý deň sme sa odhodlávali pochodovať ku skladisku, vzdialenému len dvadsať kilometrov, ale vonku pred vchodom do stanu je celá krajina zahalená do jedinej nepreniknuteľnej snehovej chumelici. Nemyslím, že môžeme teraz počítať na akékoľvek zlepšenie. Ale vytrváme až do konca. Sme stále slabší a smrť nemôže byť ďaleko.

Je to zlé, ale nemôžem už ďalej písať...

R. Scott

Preboha – postarajte sa o našich pozostalých ... “.

Medzičasom Amundsenov „Fram“ vyplával 30. januára 1912 na sever. Po pokojnej plavbe zakotvili v Hobarte na Tasmánii. Tam Amundsen oznámil svetu že južný pol bol v decembri roku 1911 dosiahnutý. 18. januára 1913 priplávala do zálivu MacMurdo k zimnej stanici „Terra Nova“, aby odviezla Scottovu expedíciu. Tu sa jej posádka stretla s členmi záchrannej expedície, ktorá vyrazila 30. októbra 1912 z britského zimného tábora a našla stan kapitána Scotta. Od členov záchrannej výpravy sa posádka lode „Terra Nova“ dozvedela o nešťastí Scottovej výpravy. „Terra Nova“ zamierila vzápätí na sever a 12. februára 1913 zakotvila na východnom pobreží Južného ostrova Nového Zélandu v Lytteltone. Správa o tragickom konci britskej expedície sa rozletela do celého sveta. Pani Scottová sa o nešťastí dozvedela o dva dni neskôr na palube lode, ktorá ju na Nový Zéland privážala, aby sa tu stretla so svojim manželom...