Ak máte v úcte úrad námestníka Boha na Zemi, vaša viera je úzko spätá s jej predstaviteľmi, nečítajte prosím tento článok, epizódy zo životov dávnych pápežov budú o inom ako o čistote a duchovnosti.
Nebudem sa venovať ani známym eskapádam rodu Borgia, ktoré bezpochyby vyrážali dych nie len v oblasti Stredomoria, myslím, že v celej stredovekej a rannonovovekej Európe. Ale začnime takmer na začiatku. Šimon, ktorý sa stal „rybárom ľudí“. Teda Svätý Peter, ktorého Ježiš nazval aramejským menom Kéfas – Skala vo chvíli keď mu povedal: „Ty si Peter, a na tej skale vystavím cirkev a brány záhrobia ju nepremôžu. Dám ti kľúče kráľovstva nebeského, a čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané na nebesiach, a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané na nebesiach.“ (Mt 16, 18-19). Nakoniec to bol zasa on ten prvý, ktorému sa Kristus zjavil po svojom zmŕtvychvstaní. A máme právo si naozaj myslieť, že Ježišove určenie Petra za hlavu kresťanskej cirkvi nebolo náhodné, vôbec nie formálne a bolo spojené s istou formou duchovnej iniciácie. Tak asi začal fungovať pápežský úrad. Časom sa mnohé menilo a pápežský úrad prestal byť odovzdávaný, o jeho obsadení sa začalo rozhodovať voľbou. Mohli by sme si myslieť, že demokratickou, ale spomienka trebárs na rok 1241 toto tvrdenie spochybňuje. 22. augusta toho roku zomrel pápež Gregor XI z čoho vyplynula potreba voľby nového. Ak vám hovorí niečo pojem rímskonemecký cisár, môžete správne tušiť, že svetský vplyv na duchovné záležitosti bol nezanedbateľný. Tentokrát však Fridrich II, rímskonemecký kráľ od r. 1197 a cisár od r.1220 na naliehanie Berarda, arcibiskupa palermského nezasahoval do voľby nového pápeža. S tým zosnulým sa mali radi ako mačka a myš. Toho využil cisárov úhlavný nepriateľ, rímsky senátor Matteo Orsini a násilným spôsobom zamedzil slobodnému pohybu všetkých kardinálov, ktorí sa zdržiavali v Ríme. Ubytoval ich v malej sále polorozpadnutého paláca Palatinum.
Zhromaždeným kardinálom oznámil, že ich z miestnosti nepustí skôr ako nezvolia nového pápeža. K väčšej rýchlosti pri jednaní ich mala pohnúť skutočnosť, že v tej malej miestnosti, v ktorej boli zatvorení museli jesť aj spávať a k veľkej radosti svojich väzniteľov aj vykonávať všetky iné potreby. Pohybovať sa medzi vlastnými výkalmi nie je určite kto vie čo, ale keď vám to robia doslova na hlavu ešte aj cudzí, je to už priveľa. To sa týmto vysokým duchovným predstaviteľom aj stalo. Orsíniho soldatieska totiž prerazila otvor v strope sálu a cez vzniknutý otvor to robili priamo na hlavy kardinálov. O to nepochopiteľnejšie je, že ani po niekoľkých týždňoch neboli schopní sa tí najvyšší z vyšších dohodnúť na pápežskom predstaviteľovi. A to už traja zo zhromaždených zomreli. Orsiniho to tak nahnevalo, že zhromaždenému duchovenstvu oznámil, že ak dohadovanie bude pokračovať nechá vykopať mŕtvolu Gregora IX. a to, čo z neho ostalo zvrhne medzi nich do sály. Koncom októbra bolo rozhodnuté, novým pápežom sa stal milánsky kardinál Goffredo, ktorý prijal meno Celestín IV. Chudák Celestín bol dvojmesačným väzením taký zničený, že po štrnástich dňoch zomrel. Dobové pramene hovoria, že vo chvíli keď Celestín IV. zaľahol na svoje smrteľné lôžko, v celom Ríme bolo asi toľko kardinálov ako komárov na severnom póle. Kresťanský svet musel čakať ďalšie dva roky na Inocenta IV., ktorý sa chopil úradu. Inú históriu, históriu násilných odchodov pápežov do kráľovstva nebeského odštartoval už v roku 882, Ján VIII. Ten sa ako prvý stal obeťou vraždy, keď ho ubil jeho vlastný sprievod. Že smrť ešte neznamená úplný odchod zo sveta živých dokázal Štefan VI. Na jeho príkaz z hrobu vyzdvihli mŕtveho pápeža Formosu, obliekli ho do pápežského rúcha a už menovaný Štefan ho obžaloval z krivoprísažníctva a zneužitia právomoci. Mŕtvemu odťal tri prsty na pravej ruke, to preto, že tými žehnal veriacim a mŕtvolu prikázal hodiť do rieky Tibery. Moc sa mu to nevyplatilo, pretože o krátky čas ho zvrhli Formosovi stúpenci, ktorí ho väznili a uškrtili. Výnimočný zmysel pre ochotu obsadiť úrad preukázali dvaja kandidáti na pápeža po smrti Hadriána IV. v polovici 12. storočia. Pri voľbe sa stretli kardinálsky kandidáti Roland a Oktavián. Vo chvíli keď zbor zvolil Rolanda, tento sa začal ošívať, čoho využil Oktavián, strhol mu korunovačný plášť s výkrikom: „Nikto ho nenúti!“. Krízová situácia zapla v Rolandovej hlave všetky bezpečnostné kontrolky, ten sa začal trhať so svojím sokom o symbolický plášť. Veľmi úspešne, pretože sa im ho podarilo roztrhať. Oktaviánoví stúpenci do toho vtrhli, zaobstarali nový plášť, v rýchlosti ho Oktaviánovi obliekli naopak, tak, že čerstvý kandidát na pápeža horko ťažko doskackal do chrámu svätého Petra. Zhromaždení biskupi a ľud ho s posmeškami, ale predsa prehlásil za pápeža, ktorý prijal meno Viktor IV. A Roland? O týždeň neskôr sa dal zvoliť v novej pápežskej voľbe a prijal meno Alexander III. Kľukaté sú cesty božích námestníkov a to som vyberal len z toho mála, na čom som natrafil v rannom stredoveku. V žiadnom prípade som nechcel týmito spomienkami na minulosť spochybniť ídeu kresťanstva, ak mi niekto chce niečo vytknúť, tak potom môže skutočnosť, že tvrdím, že žiadny úrad, žiadna prijatá sviatosť nikoho svätým nespravila. Dobro i „nedobro“ si nesieme každý v sebe a záleží len na nás, čo preváži.
