Habáni na Záhorí: Ako sa Habáni do Sobotišťa vracajú

Asi je trochu odvážne tvrdiť, že sa Habáni do Sobotišťa vracajú. V prvom rade Habáni dnes už nie sú to, čo bývali. V druhom rade Habánsky dvor v Sobotišti dnes už nie je izolovaná entita jednej dedinky na Záhorí. Napriek tomu o ňom možno smelo povedať, že patrí k tým, ktoré sa najdynamickejšie obnovujú a do svojho pôvodného prostredia prináša nezameniteľný šarm.
Doslova kúzelne sa píše o  Habánskom dvore v  Súpise pamiatok na Slovensku (1969, zv.3,  str.137): „Roku 1547 došli do obce z  Moravy prví Habáni, ktorí si v  priebehu 16. a  17. storočia vybudovali osobitné sídlisko zvané Habánsky dvor, organizované na majetkovom súručenstve nábožensky podloženého spotrebného komunizmu anabaptistov (hutterovci).“  Pri  tejto realizácii spoločného vlastníctva všetkého a  každým sa môže Karol Marx oholiť, Friedrich Engels zblednúť závisťou a  súdruh Lenin môže potopiť Auroru. Aké Nemecko? Aké Sovietske Rusko? Na Slovensku vymysleli a  zrealizovali komunizmus v  praxi! Nie hocijako, ale na náboženskom základe. Najzábavnejšie na tom všetko je, že nič z  toho nie je ďaleko od pravdy.
habani sobotiste
Dnešné Sobotište, na návštevníka pôsobiace ako dedinka stratená mimo hlavnej cesty medzi Senicou a Holíčom, začalo vznikať ako mestečko na ľavom brehu potoka Malina. V roku 1251 bola obec známa ako Zobodycha, a tak trochu prekvapivo patrila do majetkového príslušenstva hradu Bana na Považí (jeho poloha nie je známa, pravdepodobne ležal pri Piešťanoch, možno pri obci Banka). Až v roku 1297 bola obec pričlenená k hradu Branč. Jej vlastníctvom sa postupne pýšilo niekoľko významných zemepanských rodov: Amadeovci, Héderváryovci, Nyáryovci, Zichyovci, Vietorisovci. Svoje majetkové pomery si vďaka jej dobytiu vylepšil aj husitský vodca Prokop Veľký v roku 1428. O takmer dvesto rokov neskôr rovnako postupovali Bocskayovci a v rokoch 1623 a 1663 ju vyrabovali aj vypálili. 

Habáni prišli v polovici 16. storočia prišli z Moravy

Ako už bolo spomenuté, v polovici 16. storočia prišli z Moravy do obce prví Habáni. Habáni boli náboženská obec, ktorá sa snažila spôsobom života napodobniť prvotných kresťanov. Spoločné vlastnítcvo majetku, oslovovanie sa brat a sestra, sídlisko nazvané bratský dvor (bruderhof), duchovný vodca – kazateľ, ktorý bol súčasne správcom a sudcom, vylúčené osobné vlastníctvo majetku, ten vlastnila len kresťanská obec, ktorá poskytovala každému, čo potreboval, každý člen obce bez rozdielu musel pracovať. Toľko k stručnej charakteristike habánskej obce. Ak priznáme, že dnešná spoločnosť sa topí v kríze partnerských vzťahov, oplatí sa spomenúť niečo o habánskych manželstvách. Tie neboli uzatvárané na základe slobodnej voľby. Mladý muž oznámil svoj úmysel oženiť sa najstaršiemu. Ten mu na najbližšej celoobecnej schôdzi predviedol tri nevesty, z  ktorých si mohol vybrať. Ak z  manželstva vzišiel potomok, ostal s  rodičmi do dvoch rokov. V  tomto veku ho rodičia odovzdali do malej školy, kde sa oňho starali školské sestry. Vo veku šiestich rokov odišiel do veľkej školy, kde sa naučil čítať a písať. Detskí psychológovia a liečební pedagógovia si dnes môžu lámať hlavu nad tým, aký to malo dopad na citové zrenie detí. Bolo to priskoro? Alebo boli už vtedy tak progresívni? Kto vie? Isté je, že spoločenstvá fungovali, a to pomerne dlho. Posledné dožívali ešte v  prvej polovici 20. storočia, kedy volili svojho neoficiálneho richtára.  

Habáni sa špecializovali na džbánkarstvo a hrnčiarstvo

Ale aj na nožiarstvo, garbiarstvo, kníhviazačstvo a tkáčstvo. Z remeselných dieľní bohužiaľ neostalo veľa zachované. Ale starý mlyn, radnicu, kľučiareň, kaplnku, bývalú školu a niektoré domy tu stále nájdete. Mlyn je datovaný do roku 1739 a najstarší dom je z roku 1790. Bežné domy mávali obyčajne dve podlažia. Do vyššieho poschodia sa vystupovalo po schodoch z pitvora. Prízemie tvoril vstup s oddeleným priestorom pod komínom, ktorý slúžil ako kuchyňa. Obývačkou bola veľká izba na prízemí. Tovariši bývali v jednej alebo dvoch podkrovných izbách. Pôdorys domov býval najčastejšie štvorcový. Pokiaľ to veľkosť a poloha pozemku dovolili, stavali sa domy aj obdĺžnikového tvaru. Základným materiálom na stavbu bola nepálená tehla a nabíjaná hlina, mimochodom dnes označované ako najekologickejší stavebný materiál (a ponúkaný za ceny, ktoré bežnému investorovi vyrazia dych). Strešnou krytinou bola slama máčaná v riedkej hline. Viazaná bola priamo na strešné laty, vďaka čomu mohli byť strechy vysoké s typickým strmým sklonom. Hotovú strechu ošetrili ešte raz riedkou hlinou, ktorá po zaschnutí vytvorila ohňovzdorný a chladu odolný povrch. Ešte začiatkom 70.-tych rokov 20. storočia bolo možné takéto strechy vidieť na bývalej škole a niektorých obytných domoch. Dnes sú nahradené pevnou krytinou. 
habani na zahori
Ako som už naznačil, Sobotište dnes pôsobí ako ospalá dedinka zabudnutá v údolí mimo hlavných ciest. V tom je jeho obrovské čaro. Habánsky dvor sa stráca medzi novou výstavbou, napriek tomu si jeho časť zachovala nádych raného novoveku. Život tu plynie pomaly, vo vlastnom tempe a v ktoromkoľvek ročnom období s pridanou hodnotou „výtvarného pôvabu“. Pokiaľ budete mať vo vrecku nejaké to euro, ktoré budete ochotní utratiť za malú hlúposť, navštívte Domáce potreby na námestí. Táto predajňa má svoje kúzlo: drevená podlaha, regále z čias socialistického obchodu a tovar od výmyslu sveta. Krásna zmes čias prvej Československej republiky, budovania komustických zajtrajškov a kapitalistickej prítomnosti čínskej produkcie. Je to nostalgicky čarovné. Pokiaľ sa v Sobotišti zdržíte o trochu dlhšie a pozriete si prípadne aj kaštieľ a jeho park, poseďte si a najedzte sa v reštaurácii Matulúv dvúr. Varia tam lepšie ako v reštauráciách v neďalekej Senici. Sobotište tak nie len uvidíte, ale i vychutnáte.