650 rokov Viedenskej univerzity: Slovenské osobnosti na pôde univerzity

„Johann očakával viac slnka, ale zima vyzerá byť tu vo Viedni taká istá ako doma v Sasku – mrazivá. V miestnosti, o ktorú sa delí s ďalšími, je vlhko, iba dych ostatných scholárov zohrieva burzu. Často prednášaný text Aristotela vie naspamäť. Niektoré state mu nanovo prichádzajú na um. Opakovane mu znejú v hlave ako zvony. Latinčina mu pripadá ľahká, musia ju nielen vedieť čítať, ale sa aj latinsky medzi sebou zhovárať.

Občas počuje slová, ktoré sú mu cudzie. Odkiaľ len všetci tí scholári pochádzajú. Zo všetkých kútov! Ale nikto z Halberstadtu ako on. Štúdium na artistickej fakulte je pre neho zvláštnosťou. Nikto z kamarátov z detstva tu nie je s ním. Buď chýbali peniaze, alebo znalosť latinčiny. A Johann ani vlastne nevedel, čo to vlastne Artistenštúdium je. Opakovanie a opakovanie, traktáty. V uniforme, ktorú povinne nosia, vyzerajú všetci ako klerici. Mnohí aj nimi sú. Johann je rád, že dostal uniformu, jeho vlastné šaty sú po dlhej niekoľkodňovej ceste z Halberstadtu do Viedne otrhané. Johann mal vlastne šťastie, že biskup, u ktorého bola mama ako gazdiná, mu pomohol, aby mohol navštevovať latinskú školu pri Dóme v Halbertsadte, hoci by sa vtedy radšej učil za stolára u Seppa. Ale potom si latinčinu obľúbil, počúval ju na svätých omšiach, znela tak jasne.“

Svokor Karol IV. a zať Rudolf IV. – súperenie medzi Prahou a Viedňou

Úryvok voľného prekladu poviedky kunsthistoričky Marianny Klemunovej nám priblížil atmosféru študentského života v 14. storočí. Spomínaný biskup z Halberstadtu sa volal Albertus Rigennstorff. Pred nástupom na biskupský úrad bol v roku 1365 prvým rektorom novozaloženej univerzity vo Viedni. Študoval v Prahe, kde Alma Mater (po latinsky Matku živiteľku) Carolina Pragensis založil Karol IV. Luxemburský už v roku 1348 ako prvú v strednej Európe. Rudolf IV. z rodu Habsburgovcov sa ako 14-ročný oženil v stovežatom meste s dcérou Karola IV. Nevesta Katarína von Luxemburg mala vtedy iba jedenásť rokov. V sedemnástich dal Rudolf svoju detskú izbu v rodnom Hofburgu vo Viedni prestavať na kaplnku. Zasvätil ju všetkým svätým, pretože 1. novembra na sviatok všetkých svätých sa narodil a zároveň si bral príklad od svojho svokra, ktorý mal na hrade v Prahe tiež domácu kaplnku.

Viedeň v tom čase ešte nebola biskupstvom ako Praha a Rudolf húževnato pracoval na tom, aby sa vtedajší farský kostol svätého Štefana stal dómom so sídlom kapituly. Kapitulu tvorili kanonici, univerzitní profesori a prepošt. To bol duchovný predstavený, ktorý dostal od Rudolfa úrad univerzitného kancelára. Položenie základného kameňa na gotickú prestavbu kostola podľa vzoru Chrámu sv. Víta v Prahe bezprostredne súviselo so založením Viedenskej univerzity. Študenti sa najskôr učili v škole pri dóme. Rudolf chcel vybudovať v priestore medzi kostolom minoritov a kláštorom Schottenkloster celé univerzitné mesto. To sa mu však nepodarilo, lebo zomrel veľmi mladý, 25-ročný. Na jednej z letných ciest po Taliansku dostal vysokú horúčku. Najskôr ho pochovali v Miláne, pretože bolo horúce leto. Až v zime jeho pozostatky zavinuli do drahej perzskej látky, zašili do hovädzej kože a tak doviezli do Viedne. Tam ho slávnostne uložili do vojvodskej hrobky v podzemí Dómu sv. Štefana, ako si to sám Rudolf za  života želal a uviedol aj v zakladateľskej listine univerzity, aby sa zachovala spomienka naňho. Jeho projekt Alma Mater Rudolphina Vindobonensis prežil. Na svojho zakladateľa Viedeň nezabúda, každý rok 12. marca, na výročie založenia univerzity, si na neho s úctou spomínajú najvyšší predstavitelia univerzity pri mramorovom kenotafe (symbolickom hrobe) v Dóme svätého Štefana.

Albrecht III. „s vrkočom“ – druhý zakladateľ Viedenskej univerzity

Rudolfovým nástupcom sa stal jeho brat Albrecht III., nazývaný „s vrkočom“. V našom ponímaní bol ešte tínedžer, mal iba 15 alebo 16 rokov. Podľa vtedajšej svadobnej politiky si vzal ďalšiu dcéru rímskeho cisára a českého kráľa Karola IV., osemročnú Alžbetu. Rovnako ako jeho brat Rudolf aj Albrecht sa orientoval na Prahu, ktorá vtedy prežívala zlatý vek. Mal vzťah aj k Uhorsku, preto nosil vlasy špeciálne zviazané do vrkoča podľa vzoru uhorského rádu, čím si vyslúžil prímenie. Bol výborný matematik aj astrológ. Postaral sa o to, aby univerzita vo Viedni mala vlastnú budovu. Stála oproti kostolu dominikánov a volala sa Collegium Ducale. Na začiatku boli vo Viedni povolené iba tri fakulty: artistická (fakulta slobodného umenia a filozofie), právnická a lekárska. V roku 1384 získal Albrecht od pápeža Urbana IV. povolenie na zriadenie teologickej fakulty, čím dosiahla viedenská univerzita rovnaké práva ako univerzity svetového mena v Bologni, Paríži, Cambridgi alebo Oxforde. Navštevovalo ju 3 600 študentov a v roku 1410 prevýšil počet študujúcich vo Viedni počet študujúcich na konkurenčnej pražskej Karlovej univerzite. Na území dnešného Slovenska ešte vtedy univerzita nebola. Až v roku 1465, presne 100 rokov po vzniku Viedenskej univerzity, založil v Bratislave Matej Korvín Universitas Istropolitana, nazývanú aj Academia Istropolitana. Prednášali na nej aj profesori z Viedne. No netrvalo dlho a univerzitu zatvorili. Slováci chodili na štúdiá do susednej Viedne a vlastne mnohí tu študujú aj dnes. Ale vráťme sa ešte do minulosti.

Rodák z Trnavy Ján Sambucus na artistickej a lekárskej fakulte

Stáročia pôsobili ako sprostredkovatelia vedomostí kláštory, kým vznikli univerzity. Preto aj profesormi na Viedenskej univerzite boli zástupcovia starých rádov, teda augustiniánov, cisterziánov a benediktínov. Dekanom teologickej fakulty bol v 14. storočí až päťkrát za sebou dominikán František Retz. V 16. storočí založil Ignác z Loyoly spoločnosť Ježišovu, ktorá prevzala úlohu hlavného univerzitného rádu po dominikánoch. Jezuiti dostali od cisára priestory kostola a kláštora karmelitánov na námestí Am Hof. Tam založili seminár pre študentov bez prostriedkov. V tomto období prišiel na univerzitu do Viedne študovať gréčtinu Ján Sambucus, rodák z Trnavy, vo veku 11 rokov. Sambucus ako 21-ročný študent venoval predslov 25-ročnému Maximiliánovi II., novozvolenému kráľovi Českého kráľovstva, ktorý sa vrátil so svojou španielskou manželkou na viedenský dvor. Sambucus využil možnosť pripomenúť Maximiliánovi svoju povinnosť ochraňovať Panóniu (Slovensko) pred Turkami: „Žiadam Vás, aby ste držali ochrannú ruku nado mnou a nad mojimi rodičmi, ktorí žijú v Trnave. Sme vystavení mnohým nájazdom Turkov.“ Vďaka tejto práci si ho všimol sám cisár Ferdinand I. Dal mu preložiť básne do latinčiny a udelil kráľovské štipendium. Sambucus bol sám básnikom, aj pri príležitosti ukončenia svojho štúdia napísal báseň Poemata. Po návrate z ciest po Európe, na ktorých zbieral výnimočné rukopisy – dodnes sú vzácnymi exemplármi bývalej dvornej knižnice – sa stal dvorným historiografom. Pretože vedel veľa rečí, vyučoval na artistickej fakulte Viedenskej univerzity jazyky a na lekárskej fakulte prednášal až do svojej smrti.

Univerzitná štvrť a slovenské osobnosti

V 17. storočí bolo reformou jezuitské kolégium začlenené do univerzity, jezuitský rád sa presťahoval do univerzitnej štvrte a vzniklo monumentálne Akademické kolégium v oblasti Postgasse-Bäckestraße-Sonnenfeldgasse a Schönlaternengasse. V týchto miestach postavili jezuitský chrám zasvätený Ignácovi z Loyoly a Františkovi Xaverskému, hovorilo sa mu univerzitný kostol. V období baroka ho geniálny maliar Andrea Pozzo vyzdobil freskami, ktoré každého, kto do tohto chrámu vstúpi, fascinujú ilúziou zdanlivej kupoly, okien a hrou svetla. Mária Terézia dala budovu univerzity – dnešné sídlo Akadémie vied – veľkolepo prestavať a v drevenej nadstavbe budovy univerzity zriadila viedenské univerzitné observatórium. Jeho riaditeľom sa stal Slovák Maximilián Hell. Bol v jezuitskom ráde od svojich 18 rokov. Vysokoškolské štúdium teológie, filozofie, logiky a prírodných vied absolvoval ešte na jezuitskom kolégiu vo Viedni. Z observatória vytvoril centrum prírodovedného bádania monarchie. Na starej univerzite pôsobil aj rodák z Terchovej, slovenský Sokrates Adam František Kollár. Jeho meno je zlatými písmenami vyryté na červenej mramorovej tabuli cti ako prvé pri vstupe do filozofického schodišťa v dnešnej hlavnej budove univerzity na Ringu. Úctu mu preukázali vymenovaním do funkcie dekana Filozofickej fakulty Viedenskej univerzity. Prednášal dejiny, diplomaciu a štátne právo. V roku 1774 sa stal dokonca riaditeľom cisárskej knižnice. Nositeľom mena Kollár je ďalší Slovák, ktorého poznáme z hodín dejepisu aj slovenčiny. Bol to veľký básnik, zberateľ ľudových piesní, národovec, presadzoval myšlienku slovanskej vzájomnosti, evanjelický kňaz Ján Kollár. Na cisárskom dvore pôsobil v revolučných rokoch 1848 – 1849 ako dôverník vlády pre otázky Slovákov. Viedenská Univerzita ho spomína ako mimoriadneho profesora slovanskej archeológie. Na tomto mieste nemôžeme zabudnúť na Karola Kuzmányho, narodeného v Brezne, tiež evanjelického kňaza, spoluzakladateľa Matice slovenskej, priekopníka slovenskej prekladovej literatúry. V rokoch 1849 – 1860 prednášal ako profesor na Teologickej fakulte vo Viedni. Jánovi Kollárovi a Karolovi Kuzmánymu Viedenská univerzita prejavila ocenenie aj tým, že povolia v roku 1998 upevniť v arkádovom dvore univerzity ich reliéfy od akademickej sochárky Ľudmily Cvengrošovej.

Učené hlavy v arkádovom dvore univerzity

Po tom, ako sa v búrlivom roku 1848 stala univerzita sídlom akademickej légie, potrebovala súrne nové priestory. Na nový palác si museli profesori aj študenti počkať až do roku 1884, keď slávnostne otvorili budovu univerzity na Ringu. Miestom stretávania sa stáva v 19. storočí a zostáva ním až do súčasnosti veľmi pekný priestranný arkádový dvor s bustami 154 učencov. Najmenej tretina predstavuje profesorov z Čiech, Moravy a, ak si ich pri prechádzke dôsledne obzrieme, objavíme aj tých, ktorí pochádzali zo Slovenska alebo na Slovensku pôsobili. Tak nájdeme napríklad pamätník Jozefa Maximiliána Petzvala, vynálezcu objektívov aj divadelného ďalekohľadu, rodáka zo Spišskej Belej, ktorý prednášal na Viedenskej univerzite 40 rokov matematiku. Na prednášky pricválal na bielom koni, padol tak do oka mnohým dámam vo Viedni. Po prednáške, obklopený svojimi poslucháčmi, zas nasadol na koňa a odcválal do svojho domova na kopci Kahlenberg.

Ženy na univerzite

Medzi bustami v arkádovom dvore nenájdete ani jednu venovanú žene. Len nenápadná pamätná tabuľa pripomína spisovateľku Máriu von Ebner-Eschenbachovú. Pochádzala z rodu Dubských na Kroměřížsku. Ako prvá žena vôbec získala na Viedenskej univerzite čestný doktorát. Uprostred dvora je jediná dáma z kameňa nymfa Kastália. Toto dielo predstavuje ženu ako inšpiráciu. Je zosobnením prameňa pri gréckych Delfách, kde si služobníci Apollónovej svätyne rituálne umývali vlasy. Preto sa Kastália stala múzou. Od roku 2009 je v podlahe dvora sivá silueta ženy v bojovom postoji. Vyzerá to, akoby Kastália vrhala naddimenzionálny tieň. Inštalácia pochádza od mladej umelkyne Iris Andraschek. Svoj projekt nazvala: „Muse reicht’s“ (Múza má dosť). Je to vlastne upozornenie na to, že tu chýba ocenenie početných učených žien.