Alexander Dumas - jeden spisovateľ, mnoho príbehov

O príbehoch D’Artagnana či grófa Monte Christa je snáď škoda strácať slová. Vyrastali a vyrastajú na nich generácie čitateľov a dobrodruhov, sú predlohami stále ďalších a ďalších divadelných či filmových spracovaní. Ich autor, Alexander Dumas starší, jeden z najčítanejších autorov všetkých čias, sa narodil pred 212 rokmi, 24. júla 1802.

Zamotaný pôvod

Ako o slávnom francúzskom spisovateľovi o ňom málokto vie, že mal černošských predkov a tiež výrazné černošské rysy. Stará mama z otcovej strany bola kreolská otrokyňa, do ktorej sa zahľadel istý francúzsky šľachtic. Ich potomok, Thomas Alexander Davy de la Pailleterie, sa v snahe ochrániť meno rodiny od nej formálne dištancoval tým, že začal používať dievčenské meno svojej matky – Dumas. Urobil rýchlu vojenskú kariéru a vyznamenal sa počas Veľkej francúzskej revolúcie i neskôr v Napoleonovom vojsku. Po mnohých výpravách a oceneniach umrel na rakovinu žalúdka, keď mal malý Alexander štyri roky.

Potomok doby

Mladý Dumas mal, dá sa povedať, klasické detstvo romantických spisovateľov, aj keď teda ono samo príliš romantické nebolo. Po strate otca rodinu prikvačila bieda a Alexander sa už v mladom veku musel podieľať na rodinnom rozpočte. Na školy nebolo, vzdelával sa na miestnej fare alebo sám. Vášnivo čítal a dokonca sa sám naučil po španielsky. Po dovŕšení dvadsiatky, keď už mal plné zuby rôznych pofidérnych džobov, sa rozhodol skúsiť šťastie v Paríži.

Divadelné dosky ako odrazový mostík

V hlavnom meste vďaka šľachtickému pôvodu získal sekretárske miesto na dvore Ľudovíta Filipa, vojvodu z Orelánsu a neskoršieho kráľa v obnovenej monarchii, čo Dumasovi na čas zahnalo existenčné problémy. Čoraz viac ho lákalo parížske umenie a prvé spisovateľské pokusy na seba nedali dlho čakať. Do povedomia sa dostal divadelnou hrou Henrich III. a jeho dvor, ktorá sa na javisku stretla s pomerným úspechom. Nastúpenú cestu lemovali ďalšie drámy – Christine, Antony, či Nesleská veža zaručili, že dvadsaťsedemročný Dumas si mohol z písania urobiť prácu na plný úväzok.

Romány kam sa pozrieš!

Zlom v kariére nastal roku 1839. Hoci Dumas odjakživa inklinoval k histórii a historickým témam, až stretnutie s Augustom Maquetom, profesorom histórie, dalo tomuto smerovaniu definitívnu pečať. Spisovateľský tandem dal vzniknúť nesmrteľným príbehom a postavám vďaka prísnemu rozdeleniu rolí – Maquet vyhľadával materiál, vymýšľal základnú fabulu a dával príbehové línie do historických súvislostí, Dumas ich literárne dotváral vedľajšími zápletkami, dialógmi a výsledné dielo potom vtláčal atramentom do papiera. Vznikli romány Rytier Harmental, trilógia Hugenoti, cyklus románov Lekárove pamäti, no najmä už spomínaný Gróf Monte-Christo a slávni Traja mušketieri. Athos, Porthos a Aramis sa v krátkom čase dočkali aj pokračovaní – Traja mušketieri po dvadsiatich rokoch a Traja mušketieri po ďalších desiatich rokoch.

Autor autora

Áno, Dumas bol za vodou, ale to bola iba jedna strana mince tohto spisovateľského príbehu. Dosť rozhadzoval, vydržiaval si milenky, neuvážene kupoval a investoval, takže bol neustále na pokraji bankrotu. Spolupráca s Maquetom sa rokmi rozrastala, takže onedlho títo dvaja zamestnávali celú plejádu pomocných pisateľov a redaktorov, ktorí im pomáhali s prípravou románov. Doboví kritici to posmešne označovali za „továreň na romány,“ no objektívne treba dodať, že podobným spôsobom fungovalo viacero spisovateľských velikánov, napríklad aj Dumasov súčasník Jules Verne. Po nie veľmi priateľskom rozchode s Augustom Maquetom (rozumej pohádaní sa do krvi) a niekoľkých prehraných súdnych sporoch bol Alexander Dumas nútený uchýliť sa k synovi, Alexandrovi mladšiemu. Ten, ako história vie, neostal nič dlžný otcovmu menu a tiež sa stal slávnym spisovateľom, napísal napríklad slávnu Dámu s kaméliami. Údajne bol Dumas starší pri jej divadelnom uvedení vo vytržení. Istý prísediaci sa ho pýtal, či je autorom diela. „Viac!“ vyhlásil pyšný otec. „Som autorom autora!“ Autor autora a mnohých nesmrteľných diel umrel roku 1870 ako 68-ročný. V roku 2002 jeho pozostatky na príkaz prezidenta Chiraca umiestnili do parížskeho Pantheónu.