Je sedemdesiat rokov dosť dlhá doba, aby sa na niekoho zabudlo? Asi áno. Alebo nie? V Bratislave a pravdepodobne aj na celom Slovensku trpíme syndrómom: Koho nám nepripomenú, na toho zabudneme. Hovorí vám niečo meno Otto Smyk?
Tak si pripomíname sociálneho demokrata Dubčeka, ktorý bol celý život presvedčeným komunistom. Pripomíname si Demitru, ktorý bol celý život v prvom rade špičkovo zarábajúcim profesionálnym športovcom. Pripomíname si Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorý bol v prvom rade ambicióznym a agresívnym feudálnym oligarchom.
Kto bol Otto Smik? Česky znejúce meno, muž, ktorý sa narodil v Gruzínsku a do Bratislavy sa prisťahoval ako dvanásťročný. Prečo však má tento muž má v holandskom meste Zwolle ulicu so svojím menom? Prečo v roku 1994 previezli jeho telesné pozostatky do Bratislavy a pochovali ho na čestnom mieste v Slávičom údolí? Prečo od roku 2002 nesie letecká jednotka na Sliači názov Zmiešané krídlo Otta Smika? Prečo zomrel vo veku dvadsaťdva rokov?
Kto bol Otto Smik a ako sa k nám dostal
Otto Smik bol stíhacím pilotom Royal Air Force (Kráľovských leteckých síl Veľkej Británie). V prvom rade bol ale synom vojaka rakúsko-uhorskej armády Rudolfa Smika z Tisovca. Tento sa v ruskom zajatí zoznámil s dcérou cárskeho dôstojníka, ruskou Židovkou Antoninou Davydovou. Zobral si ju za manželku a ešte v zahraničí sa im narodili traja synovia. Jedným z nich bol malý Otto. Po nadviazaní diplomatických stykov medzi Československou republikou a Sovietskym zväzom bolo Rudolfovi Smikovi dovolené s rodinou vrátiť sa späť na Slovensko. V roku 1934 sa presťahovali do Bratislavy na dnešnú ulicu Podjavorinskej blízko Kozej brány. Už o tri roky neskôr začal Otto výcvik na klzákoch – vetroňoch v Masarykovej leteckej lige v Bratislave.
Prvé skúsenosti
V marci roku 1940 odišiel do Francúzska, kde vstúpil do 1. československej divízie. Letecký výcvik absolvoval až vo Veľkej Británii a na výcvikovej základni v Kanade. V roku 1943 bol zaradený do 312. československej stíhacej perute vo Veľkej Británii. Dlhšie slúžiacim československým pilotom sa stal tŕňom v oku. Po výcviku, ktorý ukončil s výborným hodnotením, mu bola priznaná hodnosť nadporučíka, čo bolo v rozpore so zvyklosťami v československej armáde. Hodnostne tak preskočil dlhšie slúžiacich dôstojníkov v peruti. Smik preto požiadal o preloženie do inej britskej stíhacej perute. Jeho žiadosti bolo vyhovené. Bojových operácií sa zúčastnil už ako pilot britských perutí a 13. júla 1943 zaznamenal prvý samostatný zostrel. Do 312. československej stíhacej perute sa vrátil v britskej hodnosti kapitána. Počas júna 1944 zabezpečoval vzdušný priestor pri vylodení spojeneckých jednotiek vo francúzskej Normandii. 11. júla 1944 ho prevelili do 312. československej stíhacej perute do funkcie veliteľa letky. Počas invázie zostrelil tri nepriateľské stíhacie lietadlá a tri lietajúce strely V-1. Priznaných mu bolo 12 samostatných zostrelov.
Meno Otto Smik bolo zaradené medzi najúspešnejších československých pilotov vo Veľkej Británii. V septembri roku 1944 bol pri holandskom mestečku Breda jeho Spitfire zasiahnutý protilietadlovým granátom. Núdzovo pristál a holandskí odbojári ho ukryli počas intenzívneho nemeckého pátrania. Únik cez mínové polia sa mu podaril a vďaka postupujúcim americkým jednotkám sa mohol vrátiť späť na domovskú leteckú základňu. Vo veku 22 rokov ho vymenovali za veliteľa britskej 127. stíhacej perute. Tak vysokú funkciu v britskom letectve zastávali len traja zahraniční letci: František Fajtl, Jozef Maňák, Otto Smik. Všetci z Československa. Zaujímavé je, že František Fajtl, autor mnohých kníh o našich letcoch v Británii, Smika spomenul len veľmi krátko v jednej z nich. Jiří Rajlich vo svojej knihe Esa na obloze zasa napísal o začiatku jeho pôsobenia v RAF: „V Anglicku sa konečne dočkal. Dňa 24. júla 1940 bol prijatý do zväzku kráľovského letectva RAF v najnižšej hodnosti vojak – nováčik. Kariéru však začal nepoeticky, ako dôstojnícky sluha.“
Smikovo skóre zostrelených lietajúcich strojov sa vyšplhalo na počet: deväť nepriateľských lietadiel, tri strely V-1, päť zostrelených lietadiel pravdepodobne. Počet zostrelov ho zaradili na tretie miesto v poradí úspešnosti stíhačov (za Karla Kuttelwaschera a Jozefa Františka). V rebríčku počtu odlietaných operačných letov bol zaradený na druhé miesto medzi pilotmi československých stíhacích perutí (za pilotom Jozefom Hlaďom). Počas svojej aktívnej operačnej činnosti bol päťkrát vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939, Československou medailou Za chrabrosť I. stupňa, britským záslužným leteckým krížom Distinguished Flying Cross a francúzskym Croix de Guerre in memoriam.
Posledný Ottov let
Posledný operačný let absolvoval v utorok 28. novembra 1944. Bombardoval železničnú stanicu v holandskom Zwolle, keď jeho Spitfire dostal zásah. S príliš poškodeným lietadlom sa mu nepodarilo núdzovo pristáť, zahynul v jeho troskách. Mal 22 rokov.
Smika pôvodne pochovali v nemeckom Kranenburgu a jeho hrob označili ako hrob neznámeho Angličana. Po skončení vojny boli telesné pozostatky identifikované ako telo Belgičana Henriho Taymansa, ktorý bol pri tom istom útoku rovnako zostrelený. Až v roku 1965, po vyzdvihnutí trosiek Taymansovho Spifirea, bolo zistené, že v hrobe je uložené telo Otta Smika. V septembri roku 1994 vládny letecký špeciál previezol telesné pozostatky mladého pilota na Slovensko.