Prekvapenie menom Krakov

V tejto téme je diskusia k článku: [url=http://www.dobrodruh.sk/index.php?option=content&task=view&Itemid=3&id=… menom Krakov[/url]

Kto vie ako to skutočne bolo v Katyni. Kde je pravda ? Teraz je móda na rusov a komunistov len kydať, ale je dnešný pohľad na udalosti v Katyni v dobe 2.sv. vojny naozaj pravdivý ?

Autor: Jozef Šteininger
Zaradené: 2010-04-15 21:47:45

GOEBBELSOVA ČASOVANÁ NÁLOŽ KATYŇ

Od samovraždy Jozefa Goebbelsa, hlavného propagandistu a hovorcu zločineckého nemeckého nacizmu, uplynie 65 rokov. Napriek tomu jeho dielo doteraz žije a pôsobí presne tak, ako ho pripravil a zamýšľal. Knižným klubom vydaný český preklad knihy Katyň označený ako Stalinský masaker a triumf pravdy je knižným debutom Allena Paula, amerického politológa, publicistu a poradcu rady komisií Kongresu USA. Jeho kniha o katyňskej tragédii sa stretla s pochvalnými ohlasmi v americkej i poľskej tlači. Zaradila sa do rady podobných, ktoré sú len ďalším špinením hrdinskej epochy, v ktorej ruský národ porazil doteraz najkrutejší režim, ktorý v histórii (za pomoci amerického kapitálu) doteraz na svete vznikol.
Slávny poľský režisér Andrzej Wajda, aby sa zapáčil novým pánom, nakrútil dokonca o Katyni film, ktorý majú povinne vidieť všetci príslušníci poľskej armády. Nemcami zavraždených 21 857 poľských občanov, (14 552 vojenských zajatcov a 7305 väzňov z väzníc v Smolenskej oblasti), zo smrti ktorých je obviňovaný J. V. Stalin, využil v boji s kultom osobnosti N. S. Chruščov a v rozbíjaní ZSSR Michail Gorbačov. V boji s komunistami potom Boris Jeľcin a Vladimír Putin. Lži o Katyni dodnes slúžia ako jeden z hlavných zdrojov poľského šovinizmu. Kampaň, riadená centrálami tajných služieb, má jediný cieľ nasadiť do vedomia sveta predstavu, že obdobie existencie ZSSR bolo obdobím nezmyselných krviprelievaním. Význam nemeckého katyňského zločinu vystupuje do popredia najmä teraz, kedy dochádza k prehlbovanie svetovej krízy kapitalizmu, ktorý nachádza cesty svojho ďalšieho rozvoja iba vo vedení zločineckých vojen proti krajinám vlastniacich suroviny, teda vrátane súčasného Ruska.
Etapa sovietskeho vývoja v Rusku bola zložitá a zahrnovala mnohé. Od občianskej vojny, cez tragické obdobie represií, heroizmus výstavby socialistického štátu, víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne a povojnovú cestu rozvoja, po ktorej dospel sovietsky občan na popredné miesta svetovej civilizácie. Súčasnej ruskej i svetovej generácii je Sovietsky zväz predstavovaný ako krajina koncentrákov, väzení a trestných oddielov. Je zabudnutý boj sovietskej moci s negramotnosťou obyvateľov, výsledky sovietskej vedy, práce tvorivej inteligencie, víťazstva nad fašizmom, prvej družice a prvého človeka vo vesmíre. Počet obyvateľov sa i napriek strašným stratám vo vojnách zvýšil zo 145 na 280 miliónov.
Poliaci by nikdy nepresadzovali tak drzo svoju verziu Katyňskej tragédie, keby nenašli podporu v Rusku. Dlho čakali na vhodnú dobu. Od nástupu Gorbačova k moci a najmä po rozbití ZSSR sa ruské vlády začali ospravedlňovať za všetko. I za to, čo sa nestalo. Preto sa Západ roz-hodol, že podporí Poľsko v jeho nárokoch nechať si od Ruska vyplatiť milióny dolárov za každého zastreleného Poliaka. (O podobnom požiadavku voči Nemecku sa Poľsko nikdy ani nezmienilo.) Impulz k rozpútaniu katyňskej kampani vyšiel z centra gorbačovovskej moci, od vtedajšieho tajomníka KSSZ Alexandra Jakovleva.
Vyšetrovanie trestného činu zastrelenia poľských dôstojníkov bolo spočiatku presunuté do Smolenskej oblasti, miesta dislokácie Katyne a zverené, ešte za existencie ZSSR, bieloruskej prokuratúre. Všetky bieloruské vyšetrovacie orgány a najmä prokuratúra boli vystavené nepred-staviteľnému tlaku nastupujúcich „demokratických“ síl. Gorbačov sa postavil na stranu falzifikátorov dejín a verejne sa ospravedlnil poľské strane. Rovnako tak Jeľcin i Putin. Postoj politického vedenia štátu určil i orientáciu ďalšieho vyšetrovania tragédie, prevzatého Hlavnou vojenskou prokuratúrou. V roku 1991 prijalo vedenie Generálnej prokuratúry ZSSR poľskú delegáciu. Ta odmietla závery vyšetrovania z roku 1944 a požiadala o nové vyšetrovanie a i kompenzácie.
Katyňský prípad sa zdal byť po mnoho desaťročí jasným. Celý svet, okrem poľskej exilovej vlády v Londýne, sa zhodol, že išlo o jasnú, Goebbelsom pripravenú provokáciu z roku 1943. Správa Sovietskej komisie pre vyšetrovanie zločinov nemeckých nacistov na sovietskom teritóriu, vedené prezidentom Akadémie lekárskych vied Burdenkom, celú záležitosť plne objas-nila. Likvidáciu Poliakov v Katyni vykonali nemecké bezpečnostní sily tak, aby mohli z tohto zverstva obviniť NKVD (ministerstvo vnútra). Do nástupu Gorbačova k moci, kedy v ZSSR ešte žili svedkovia katyňského zločinu, sa nikto neodvážil výsledky vyšetrovania napadnúť. Potom došlo k zmene. Nová poľská vláda i ruskí antikomunisti dosiali toho, že všetky sovietske vyšetrovania boli odmietnuté a nahradené tvrdeniami pripravenými Goebbelsom. Po 14 rokoch vyšetrovania, 21. septembra 2004, vyniesla Hlavná vojenská prokuratúra Ruska nový rozsudok. Zo zastrelenia poľských občanov boli obvinení členovia Politbyra ÚV VKS(b), vedenie NKVD a zamestnanci, ktorí popravy vykonávali. Pri návšteve poľského prezidenta A. Kwašniewského v roku 2004 sa Putin znovu ospravedlnil a sľúbil odovzdať Poľsku všetky materiály z vyšetrovania. Zdalo by sa, že tým záležitosť skončila. Naopak.
Oživovanie Katyne slúži poľskej vláde predovšetkým na zakrytie dejinnej pravdy, že to bola Červená armáda, ktorá zachránila poľský národ pred likvidáciou. Zamietnuť závery Sovietskej vyšetrovacej komisie z roku 1944 možno iba na základe súdneho rozhodnutia. Rozhodujúcim argumentom by sa mala stať nová exhumácia pozostatkov všetkých osôb a ich podrobná prehliadka. Hlavná vojenská prokuratúra sa týmto problémom nezaoberala, pretože si bola dobre vedomá, že závery Burdenkovej komisie nemôže spochybniť. Zaoberala sa iba zhromažďovaním rôznych dokumentov, bez skúmania ich vierohodnosti. Možnú falzifikáciu dokumentov neriešila. Konečný verdikt vojenskej prokuratúry nie je podložený žiadnymi dôkazmi a vyjadruje názor vlastný antisovietským a antiruským kruhom.
Hlavnými dokumentmi, o ktoré sa rozsudok opiera, sú dva sfalšované dokumenty s poznámkami L. Beriju na uznesenie ÚV VKS(b) z 5. marca 1940 o likvidácii poľských dôstojníkov, četníkov, policajtov, rozviedčikov a bacharov, zadržovaných v sovietskych táboroch a väzeniach, ktoré sa zrazu objavili v dokumentoch ÚV KSSZ až v dobe vlády Gorbačova. Pokiaľ by boli tieto dokumenty hodnoverné, boli by určíte využite Chruščovom v jeho "výprave" proti Stalinovmu kultu osobnosti. O autentičnosti dokumentov boli od počiatku vyslovované pochybnosti, ktoré potvrdili i vyšetrovatelia vojenskej prokuratúry. Vo vedení dokumentov, ktoré museli prechádzať cez Hlavné administratívne oddelenie ÚV, bol zistený celý rad formálnych chýb a dodatočných úprav, čo bolo vtedy neprípustné. Spisovateľ Vladimír Žuchraj, doktor historických vied k tomu uviedol, že spracovávaním takýchto podvrhov a ich zaraďovaním do originálnych spisov sa zaoberá najmä anglická rozviedka. Podvrhy boli podľa jeho názoru zaradené do straníckych dokumentov západnými tajnými službami v období po smrti Stalina.
To potvrdzuje i jeden veľmi významný detail. Do Stalinovej smrti boli všetky dokumenty týkajúce sa Katyne uložené v špeciálnom sektore Všeobecného oddelenia v zapečatenej schránke. Po jeho smrti sa počet otvorení schránky nedá zistiť, podľa oficiálnych záznamov bola rozpečatená iba dvakrát: Jurijom Andropovom a Gorbačovom. Ku koncu vlády Gorbačova sa ale u V. Boldina, vtedy vedúceho Všeobecného oddelenia ÚV KSSZ, objavil korešpondent denníka Washington Post a predložil mu k posúdeniu kópie tých istých dokumentov! Od koho ich mohol získať? Iba od ich výrobcov. Pochybnosti takéhoto druhu môže potvrdiť či odmietnuť iba seriózna expertíza. Bohužiaľ, ruské oficiálne orgány doteraz nespravili nič pre to, aby odmietli obvinenia poľskej strany.
K tomu by bolo potrebné vykonať previerku autentičnosti všetkých dokumentov uložených v Ruskom štátnom archíve sociálno-politických dejín, a vôbec všetkých dokumentov týka-júcich sa katyňského masakru. V liste riaditeľovi archívu K. Andersonovi zo 14. februára 2005 píše skupina zamestnancov archívu ku Katyni nasledujúce údaje: ... v archíve chýba k bodu 215 Otázky NKVD všetky protokoly Politbyra od 22. 7. do 24. 8. 1940. V liste sa tiež uvádza, že v archívnom exemplári výpisu z protokolu Politbyra z 5. 3. 1940, ktorý sa týka osudov poľských dôstojníkov, zaslanom expredsedovi KGB A. Šeljepinovi, spracovanom 27. 2. 1959, sa nachádza mnoho hrubých úprav pôvodného textu a dopisovanie na písacom stroji s iným typom písma. Podobných úprav je v dokumentoch omnoho viac, niektoré listy z roku 1940 boli napísané na formulároch z roku 1930, čo bolo absolútne nemožné v komunistickom byrokratickom systému, niektoré listy Beriju Stalinovi na obyčajnom listovom papieri. Falzifikátori dokonca nazývali ÚV VKS(b) v roku 1940 ako ÚV KSSZ (k zmene názvu došlo až v roku 1952). V sfalšovaných listoch Beriju Stalinovi nesúhlasia počty väzňov, a to vo vetách nasledujúcich tesne po sebe atď. Hlavná vojenská prokuratúra im nevenovala pozornosť. Pritom mala klásť na preskúmanie pravosti dokumentov mimoriadny dôraz, pretože sa na ich úprave podieľal nenávistný antisovietčik a bývalý člen Politbyra ÚV KSSZ Jakovlev. Pracovníci Hlavnej prokuratúry však boli po vykonaní "svojho diela" povýšení na generálov.

Aká bola skutočná situácia?

Vo vzťahu k väzňom v pracovných táboroch ZSSR existovala jediná zásada. Prácou mali vykúpiť svoju vinu. Zastrelení boli len tí, ktorí boli súdom za zločiny spáchané na území ZSSR právoplatne odsúdení k trestu smrti. Od občianskej vojny nedošlo k žiadnym masovým popravám. Sovietska vláda nemala tiež ani jeden dôvod na zastrelenie 21 857 poľských občanov, ako to tvrdia súčasní falzifikátori sovietskych dejín. Tí istí historici, ktorí nám teraz vnucujú lži o popravách Poliakov, zároveň tvrdia, že sa Stalin počiatkom 40. rokov nepripravoval na vojnu s hitlerovským Nemeckom. Zajatí Poliaci v pracovných táboroch nepredstavovali pre Stalina nebez-pečenstvo. Pracovali na výstavbe obranných objektov, vojenských letísk a strategických ciest.
Všetky tri pracovné tábory, v ktorých boli držaní poľskí občania, podliehali vedeniu Vjazemského nápravno - pracovného tábora. Väzni od roku 1936 do 24. marca 1941 pracovali na výstavbe strategickej cesty Moskva - Minsk. Poľskí vojenskí zajatci boli odsúdení sovietskym súdom na jar roku 1940 k núteným prácam na dobu troch až ôsmich rokov a väznení v táboroch nútených prác: Kuprinskom, Smolenskom a Krasninskom. Potom ich presunuli na výstavbu poľných letísk pre potreby sovietskeho vojenského letectva v Bielorusku. Uväznení sovietski občania z tohto tábora boli premiestnení ďalej na západ na výstavbu ďalších vojenských objektov. Poľskí väzni zostali v pôvodnej dislokácii 25-45 kilometrov západne od Smolenska.
Stalin ani napriek zmluve o neútočení, ktorú ZSSR podpísal s Nemeckom v auguste 1939, Hitlerovi neveril a už v roku 1940 sa pripravoval vytvoriť, mimo iné na návrh Lavrentija Beriju, z poľských vojenských zajatcov Poľské vojsko. To potom vzniklo, ale až v roku 1942, a čiastočne sa podieľalo na oslobodzovaní Poľska. Časť dobrovoľníkov tejto armády bola pri výstavbe poľskej armády v Anglicku presunutá cez Irán do Anglicka.
V Ruskom štátnom vojenskom archíve je uložené veľké množstvo originálnych protokolov z výsluchov nemeckých vojenských zajatcov pracovníkmi vojenskej kontrarozviedky SMERŠ, v ktorých zajatci potvrdili svoju osobnú účasť na popravách poľských zajatcov v Katyni na jeseň roku 1941. V archíve Židovského vedeckého inštitútu v New Yorku je uložený originál správy veliteľa Einsatzgruppe A pridelenej k štábu Skupiny armád SEVER, Brigadeführera SS, dr. Franze Stahleckera (na počiatku okupácie veliteľa polície v Prahe), ktorý v správe nadriadenému Reinhardovi Heydrichovi o výsledkoch činnosti za posledný štvrťrok roku 1941 uvá-dza: ...Splnil som hlavnú úlohu, vydanú mojej skupine - vyčistiť Smolensk a jeho okolie od nepriateľov ríše - boľševikov, Židov a poľských dôstojníkov. (Kópia by mala byť v archíve Zväzu bojovníkov za slobodu.)
Pracovníci sovietskeho ministerstva vnútra NKVD mali, podľa Goebbelsovho tvrdenia, povraždiť poľských dôstojníkov v katyňskom lesíku, výletnom mieste obyvateľov Smolenska, nachádzajúcom sa asi 15 kilometrov východne od Smolenska, na mieste zvanom Kozie hôrky, na jar roku 1940. Hromadné hroby boli nájdené v priestore, v ktorom bol až do prepadnutia ZSSR 22. júna 1941 pioniersky tábor, s pevnými základmi pre postavenie stanov, hospodárskymi budovami a kuchyne, v ktorej sa varilo pre pionierov. Asi 200 metrov od pionierskeho tábora, na brehu Dnepru stálo veľké rekreační stredisko pre pracovníkov ministerstva vnútra, voľne prí-stupné verejnosti. Vzdialenosť od Dnepru k hlavnej ceste Smolensk - Vitebsk, kde bol tábor a stredisko a teraz masové hroby, je asi kilometer. Celý priestor bol vzhľadom k riedkemu lesíku prímestského parku viditeľný z hlavnej cesty.
Pokiaľ by Sovieti chceli postrieľať poľských dôstojníkov, určíte by si nevybrali priestor blízko hlavnej cesty, na mieste, kde bol tábor a stredisko, keď len o pár kilometrov východnejšie sú hlboké lesy, kde by hroby nikto doteraz nenašiel. Postup nemeckej armády bol tak rýchly, že už v auguste 1941 dobyla Smolensk. NKVD teda nestačila presunúť tábory s poľskými zajatcami, ktorí sa tak dostali do nemeckého zajatia. V bývalom rekreačnom stredisku NKVD bol zriadený štáb 537. spojovacieho pluku skupiny armád Stred.
Prakticky od počiatku až do ústupu v auguste 1943 bol veliteľom pluku plk. Friedrich Ahrens, ktorý pred Norimberským tribunálom vypovedal, že i keď žil dlhú dobu v zámku (myslené rekreačné stredisko), nikdy si nevšimol masových hrobov a bol na ne upozornený nemeckým patológom Buhtzom, neskorším predsedom komisie medzinárodného Červeného kríža, až počiatkom zimy 1943. Pritom z masových hrobov, prikrytých iba tenkou vrstvou zeminy, pokiaľ by tam boli už od jari 1940, by musel vychádzať nesmierny zápach. Tribunál sa však takýmito detailmi nezaoberal.
Goebbels nechal zostaviť na začiatku roku 1943 medzinárodnú komisiu patológov, ktorí pochádzali z 12 štátov, nemeckých satelitov. Jediným neutrálnym bol dr. Naville zo Ženevy. Predsedom bol už uvedený Nemec dr. Buhtz. Protektorát Čechy a Morava predstavoval patológ prof. MUDr. František Hájek. Nie je treba pochybovať, že sa účasti v komisii nemohol vyhnúť, inač mu hrozil trest smrti. Skúmanie mŕtvol prebiehalo 29. - 30. apríla 1943. Záverečný protokol, v ktorom sa uvádza, že osoby boli zavraždené na jar 1940, bol spracovaný dr. Buhtzom a všetci patológovia boli nútení potvrdiť ho svojim podpisom. Hneď po oslobodení v roku 1945 napísal prof. Hájek knihu Dôkazy katyňské, v ktorej vysvetlil, ako bol so svojimi kolegami donútený k podpisu protokolu na neznámom vojenskom letisku a čo by hrozilo, pokiaľ by odmietol podpísať. Zdôraznil, že mŕtvoly ležali v zemi najdlhšie rok a pol. Napriek tomu, že to bol veľmi vlhký terén, uniformy, obuv, noviny i tabak, ktorý mali mŕtvoly pri sebe, boli v dobrom stave. V žiadnom prípade nemohli byť pod zemou tri roky, ako uvádzali Nemci.
Ani Hlavná vojenská prokuratúra Ruskej armády nemohla a nepokúšala sa vyvrátiť fakty, že Poliaci boli postrieľaní ranami do tyla z nemeckých pištolí, nemeckými nábojmi. Účasť prí-slušníkov NKVD na vražde vyvracia i miesto, na ktorom boli hroby nájdené. Ruky mnohých obetí boli zviazané za chrbát papierovým špagátom, vtedy neznámym v ZSSR. V hromadných hroboch boli i Rusi. Hlavná vojenská prokuratúra sa ale pokúsila tvrdiť, že vraždy Poliakov z nemeckých zbraní, nemeckým strelivom, len potvrdzujú prefíkanosť orgánov NKVD, ktoré už dopredu predpokladali, že z vrážd obvinia nemeckých okupantov. Aby sa to potvrdilo, bolo by potrebné dokázať, že Stalin ešte v dobe platnosti paktu Molotov - Ribbentrop predpokladal, že v prípade narušenia paktu vydá Hitlerovi celé Bielorusko a Smolenskú oblasť, porazí ho pod Moskvou a Stalingradom, a potom ukáže celému svetu, ako Nemci vraždili Poliakov pri Smolensku.
Vyvraždeniu poľských dôstojníkov v Katyni venoval Goebbels nesmiernu pozornosť. Žurnalistom v okupovaných krajinách vydal 40 stránok pokynov. Iba jedenkrát spomína Stalina. Väčšinou sa snažil preniesť zodpovednosť na sovietskych dôstojníkov a politických pracovníkov židovského pôvodu, ktorí sa mali priamo podieľať na vyvražďovaní Poliakov. V pokynoch tlači nezabudol zdôrazniť, aký pozornosť venoval Hitler skutočnosti, aby konečné riešenie židovskej otázky vyvolalo v mysliach všetkých občanov Ríše asociáciu s katyňským prípadom. Dôvod bol jediný. Hitler pripravoval na rok 1943 vyvraždenie troch miliónov poľských Židov a za zhoršujúcej sa vojenskopolitickej situácie nepotreboval v Poľsku odpor proti svojmu postupu. Oprávnenosť jeho postupu sa potvrdila. Keď vypuklo 19. apríla 1943 povstanie Židov vo Varšavskom ghette, nepohla poľská Armija Krajowa ani prstom v prospech svojich spoluobčanov, natoľko bola spracovaná nemeckou propagandou.
So zväčšujúcim sa časovým odstupom od popísaných udalostí, a najmä od zrady Gorbačova a jeho nasledovníkov, pribúdajú pokusy o diskreditáciu obdobia socializmu. Nie je to zložité. Svedkovia sú mŕtvi, archívy vo vlastníctve Američanov a Nemcov neprístupné. Masmédia vlastnia nadnárodné monopoly. Rozvrátiť tak mocný štát, akým bol ZSSR, bolo možné len vnú-tornou zradou. Preto je treba pripomenúť si slová Goebbelsa, že urobí z Katyne kolosálny škandál, ktorý bude po desaťročia vytvárať Sovietom mnoho nepríjemností. A to vtedy nemohol počítať s tým, že sa na jeho stranu postavia zradcovia ruského ľudu.

Karel KLUZ

s skutočne história predkladaná pravdivo ?

V tejto téme je diskusia k článku: [url=http://www.dobrodruh.sk/index.php?option=content&task=view&Itemid=3&id=279]Prekvapenie menom Krakov[/url]

Kto vie ako to skutočne bolo v Katyni. Kde je pravda ? Teraz je móda na rusov a komunistov len kydať, ale je dnešný pohľad na udalosti v Katyni v dobe 2.sv. vojny naozaj pravdivý ?

Autor: Jozef Šteininger
Zaradené: 2010-04-15 21:47:45

GOEBBELSOVA ČASOVANÁ NÁLOŽ KATYŇ

Od samovraždy Jozefa Goebbelsa, hlavného propagandistu a hovorcu zločineckého nemeckého nacizmu, uplynie 65 rokov. Napriek tomu jeho dielo doteraz žije a pôsobí presne tak, ako ho pripravil a zamýšľal. Knižným klubom vydaný český preklad knihy Katyň označený ako Stalinský masaker a triumf pravdy je knižným debutom Allena Paula, amerického politológa, publicistu a poradcu rady komisií Kongresu USA. Jeho kniha o katyňskej tragédii sa stretla s pochvalnými ohlasmi v americkej i poľskej tlači. Zaradila sa do rady podobných, ktoré sú len ďalším špinením hrdinskej epochy, v ktorej ruský národ porazil doteraz najkrutejší režim, ktorý v histórii (za pomoci amerického kapitálu) doteraz na svete vznikol.
Slávny poľský režisér Andrzej Wajda, aby sa zapáčil novým pánom, nakrútil dokonca o Katyni film, ktorý majú povinne vidieť všetci príslušníci poľskej armády. Nemcami zavraždených 21 857 poľských občanov, (14 552 vojenských zajatcov a 7305 väzňov z väzníc v Smolenskej oblasti), zo smrti ktorých je obviňovaný J. V. Stalin, využil v boji s kultom osobnosti N. S. Chruščov a v rozbíjaní ZSSR Michail Gorbačov. V boji s komunistami potom Boris Jeľcin a Vladimír Putin. Lži o Katyni dodnes slúžia ako jeden z hlavných zdrojov poľského šovinizmu. Kampaň, riadená centrálami tajných služieb, má jediný cieľ nasadiť do vedomia sveta predstavu, že obdobie existencie ZSSR bolo obdobím nezmyselných krviprelievaním. Význam nemeckého katyňského zločinu vystupuje do popredia najmä teraz, kedy dochádza k prehlbovanie svetovej krízy kapitalizmu, ktorý nachádza cesty svojho ďalšieho rozvoja iba vo vedení zločineckých vojen proti krajinám vlastniacich suroviny, teda vrátane súčasného Ruska.
Etapa sovietskeho vývoja v Rusku bola zložitá a zahrnovala mnohé. Od občianskej vojny, cez tragické obdobie represií, heroizmus výstavby socialistického štátu, víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne a povojnovú cestu rozvoja, po ktorej dospel sovietsky občan na popredné miesta svetovej civilizácie. Súčasnej ruskej i svetovej generácii je Sovietsky zväz predstavovaný ako krajina koncentrákov, väzení a trestných oddielov. Je zabudnutý boj sovietskej moci s negramotnosťou obyvateľov, výsledky sovietskej vedy, práce tvorivej inteligencie, víťazstva nad fašizmom, prvej družice a prvého človeka vo vesmíre. Počet obyvateľov sa i napriek strašným stratám vo vojnách zvýšil zo 145 na 280 miliónov.
Poliaci by nikdy nepresadzovali tak drzo svoju verziu Katyňskej tragédie, keby nenašli podporu v Rusku. Dlho čakali na vhodnú dobu. Od nástupu Gorbačova k moci a najmä po rozbití ZSSR sa ruské vlády začali ospravedlňovať za všetko. I za to, čo sa nestalo. Preto sa Západ roz-hodol, že podporí Poľsko v jeho nárokoch nechať si od Ruska vyplatiť milióny dolárov za každého zastreleného Poliaka. (O podobnom požiadavku voči Nemecku sa Poľsko nikdy ani nezmienilo.) Impulz k rozpútaniu katyňskej kampani vyšiel z centra gorbačovovskej moci, od vtedajšieho tajomníka KSSZ Alexandra Jakovleva.
Vyšetrovanie trestného činu zastrelenia poľských dôstojníkov bolo spočiatku presunuté do Smolenskej oblasti, miesta dislokácie Katyne a zverené, ešte za existencie ZSSR, bieloruskej prokuratúre. Všetky bieloruské vyšetrovacie orgány a najmä prokuratúra boli vystavené nepred-staviteľnému tlaku nastupujúcich „demokratických“ síl. Gorbačov sa postavil na stranu falzifikátorov dejín a verejne sa ospravedlnil poľské strane. Rovnako tak Jeľcin i Putin. Postoj politického vedenia štátu určil i orientáciu ďalšieho vyšetrovania tragédie, prevzatého Hlavnou vojenskou prokuratúrou. V roku 1991 prijalo vedenie Generálnej prokuratúry ZSSR poľskú delegáciu. Ta odmietla závery vyšetrovania z roku 1944 a požiadala o nové vyšetrovanie a i kompenzácie.
Katyňský prípad sa zdal byť po mnoho desaťročí jasným. Celý svet, okrem poľskej exilovej vlády v Londýne, sa zhodol, že išlo o jasnú, Goebbelsom pripravenú provokáciu z roku 1943. Správa Sovietskej komisie pre vyšetrovanie zločinov nemeckých nacistov na sovietskom teritóriu, vedené prezidentom Akadémie lekárskych vied Burdenkom, celú záležitosť plne objas-nila. Likvidáciu Poliakov v Katyni vykonali nemecké bezpečnostní sily tak, aby mohli z tohto zverstva obviniť NKVD (ministerstvo vnútra). Do nástupu Gorbačova k moci, kedy v ZSSR ešte žili svedkovia katyňského zločinu, sa nikto neodvážil výsledky vyšetrovania napadnúť. Potom došlo k zmene. Nová poľská vláda i ruskí antikomunisti dosiali toho, že všetky sovietske vyšetrovania boli odmietnuté a nahradené tvrdeniami pripravenými Goebbelsom. Po 14 rokoch vyšetrovania, 21. septembra 2004, vyniesla Hlavná vojenská prokuratúra Ruska nový rozsudok. Zo zastrelenia poľských občanov boli obvinení členovia Politbyra ÚV VKS(b), vedenie NKVD a zamestnanci, ktorí popravy vykonávali. Pri návšteve poľského prezidenta A. Kwašniewského v roku 2004 sa Putin znovu ospravedlnil a sľúbil odovzdať Poľsku všetky materiály z vyšetrovania. Zdalo by sa, že tým záležitosť skončila. Naopak.
Oživovanie Katyne slúži poľskej vláde predovšetkým na zakrytie dejinnej pravdy, že to bola Červená armáda, ktorá zachránila poľský národ pred likvidáciou. Zamietnuť závery Sovietskej vyšetrovacej komisie z roku 1944 možno iba na základe súdneho rozhodnutia. Rozhodujúcim argumentom by sa mala stať nová exhumácia pozostatkov všetkých osôb a ich podrobná prehliadka. Hlavná vojenská prokuratúra sa týmto problémom nezaoberala, pretože si bola dobre vedomá, že závery Burdenkovej komisie nemôže spochybniť. Zaoberala sa iba zhromažďovaním rôznych dokumentov, bez skúmania ich vierohodnosti. Možnú falzifikáciu dokumentov neriešila. Konečný verdikt vojenskej prokuratúry nie je podložený žiadnymi dôkazmi a vyjadruje názor vlastný antisovietským a antiruským kruhom.
Hlavnými dokumentmi, o ktoré sa rozsudok opiera, sú dva sfalšované dokumenty s poznámkami L. Beriju na uznesenie ÚV VKS(b) z 5. marca 1940 o likvidácii poľských dôstojníkov, četníkov, policajtov, rozviedčikov a bacharov, zadržovaných v sovietskych táboroch a väzeniach, ktoré sa zrazu objavili v dokumentoch ÚV KSSZ až v dobe vlády Gorbačova. Pokiaľ by boli tieto dokumenty hodnoverné, boli by určíte využite Chruščovom v jeho "výprave" proti Stalinovmu kultu osobnosti. O autentičnosti dokumentov boli od počiatku vyslovované pochybnosti, ktoré potvrdili i vyšetrovatelia vojenskej prokuratúry. Vo vedení dokumentov, ktoré museli prechádzať cez Hlavné administratívne oddelenie ÚV, bol zistený celý rad formálnych chýb a dodatočných úprav, čo bolo vtedy neprípustné. Spisovateľ Vladimír Žuchraj, doktor historických vied k tomu uviedol, že spracovávaním takýchto podvrhov a ich zaraďovaním do originálnych spisov sa zaoberá najmä anglická rozviedka. Podvrhy boli podľa jeho názoru zaradené do straníckych dokumentov západnými tajnými službami v období po smrti Stalina.
To potvrdzuje i jeden veľmi významný detail. Do Stalinovej smrti boli všetky dokumenty týkajúce sa Katyne uložené v špeciálnom sektore Všeobecného oddelenia v zapečatenej schránke. Po jeho smrti sa počet otvorení schránky nedá zistiť, podľa oficiálnych záznamov bola rozpečatená iba dvakrát: Jurijom Andropovom a Gorbačovom. Ku koncu vlády Gorbačova sa ale u V. Boldina, vtedy vedúceho Všeobecného oddelenia ÚV KSSZ, objavil korešpondent denníka Washington Post a predložil mu k posúdeniu kópie tých istých dokumentov! Od koho ich mohol získať? Iba od ich výrobcov. Pochybnosti takéhoto druhu môže potvrdiť či odmietnuť iba seriózna expertíza. Bohužiaľ, ruské oficiálne orgány doteraz nespravili nič pre to, aby odmietli obvinenia poľskej strany.
K tomu by bolo potrebné vykonať previerku autentičnosti všetkých dokumentov uložených v Ruskom štátnom archíve sociálno-politických dejín, a vôbec všetkých dokumentov týka-júcich sa katyňského masakru. V liste riaditeľovi archívu K. Andersonovi zo 14. februára 2005 píše skupina zamestnancov archívu ku Katyni nasledujúce údaje: ... v archíve chýba k bodu 215 Otázky NKVD všetky protokoly Politbyra od 22. 7. do 24. 8. 1940. V liste sa tiež uvádza, že v archívnom exemplári výpisu z protokolu Politbyra z 5. 3. 1940, ktorý sa týka osudov poľských dôstojníkov, zaslanom expredsedovi KGB A. Šeljepinovi, spracovanom 27. 2. 1959, sa nachádza mnoho hrubých úprav pôvodného textu a dopisovanie na písacom stroji s iným typom písma. Podobných úprav je v dokumentoch omnoho viac, niektoré listy z roku 1940 boli napísané na formulároch z roku 1930, čo bolo absolútne nemožné v komunistickom byrokratickom systému, niektoré listy Beriju Stalinovi na obyčajnom listovom papieri. Falzifikátori dokonca nazývali ÚV VKS(b) v roku 1940 ako ÚV KSSZ (k zmene názvu došlo až v roku 1952). V sfalšovaných listoch Beriju Stalinovi nesúhlasia počty väzňov, a to vo vetách nasledujúcich tesne po sebe atď. Hlavná vojenská prokuratúra im nevenovala pozornosť. Pritom mala klásť na preskúmanie pravosti dokumentov mimoriadny dôraz, pretože sa na ich úprave podieľal nenávistný antisovietčik a bývalý člen Politbyra ÚV KSSZ Jakovlev. Pracovníci Hlavnej prokuratúry však boli po vykonaní "svojho diela" povýšení na generálov.

Aká bola skutočná situácia?

Vo vzťahu k väzňom v pracovných táboroch ZSSR existovala jediná zásada. Prácou mali vykúpiť svoju vinu. Zastrelení boli len tí, ktorí boli súdom za zločiny spáchané na území ZSSR právoplatne odsúdení k trestu smrti. Od občianskej vojny nedošlo k žiadnym masovým popravám. Sovietska vláda nemala tiež ani jeden dôvod na zastrelenie 21 857 poľských občanov, ako to tvrdia súčasní falzifikátori sovietskych dejín. Tí istí historici, ktorí nám teraz vnucujú lži o popravách Poliakov, zároveň tvrdia, že sa Stalin počiatkom 40. rokov nepripravoval na vojnu s hitlerovským Nemeckom. Zajatí Poliaci v pracovných táboroch nepredstavovali pre Stalina nebez-pečenstvo. Pracovali na výstavbe obranných objektov, vojenských letísk a strategických ciest.
Všetky tri pracovné tábory, v ktorých boli držaní poľskí občania, podliehali vedeniu Vjazemského nápravno - pracovného tábora. Väzni od roku 1936 do 24. marca 1941 pracovali na výstavbe strategickej cesty Moskva - Minsk. Poľskí vojenskí zajatci boli odsúdení sovietskym súdom na jar roku 1940 k núteným prácam na dobu troch až ôsmich rokov a väznení v táboroch nútených prác: Kuprinskom, Smolenskom a Krasninskom. Potom ich presunuli na výstavbu poľných letísk pre potreby sovietskeho vojenského letectva v Bielorusku. Uväznení sovietski občania z tohto tábora boli premiestnení ďalej na západ na výstavbu ďalších vojenských objektov. Poľskí väzni zostali v pôvodnej dislokácii 25-45 kilometrov západne od Smolenska.
Stalin ani napriek zmluve o neútočení, ktorú ZSSR podpísal s Nemeckom v auguste 1939, Hitlerovi neveril a už v roku 1940 sa pripravoval vytvoriť, mimo iné na návrh Lavrentija Beriju, z poľských vojenských zajatcov Poľské vojsko. To potom vzniklo, ale až v roku 1942, a čiastočne sa podieľalo na oslobodzovaní Poľska. Časť dobrovoľníkov tejto armády bola pri výstavbe poľskej armády v Anglicku presunutá cez Irán do Anglicka.
V Ruskom štátnom vojenskom archíve je uložené veľké množstvo originálnych protokolov z výsluchov nemeckých vojenských zajatcov pracovníkmi vojenskej kontrarozviedky SMERŠ, v ktorých zajatci potvrdili svoju osobnú účasť na popravách poľských zajatcov v Katyni na jeseň roku 1941. V archíve Židovského vedeckého inštitútu v New Yorku je uložený originál správy veliteľa Einsatzgruppe A pridelenej k štábu Skupiny armád SEVER, Brigadeführera SS, dr. Franze Stahleckera (na počiatku okupácie veliteľa polície v Prahe), ktorý v správe nadriadenému Reinhardovi Heydrichovi o výsledkoch činnosti za posledný štvrťrok roku 1941 uvá-dza: ...Splnil som hlavnú úlohu, vydanú mojej skupine - vyčistiť Smolensk a jeho okolie od nepriateľov ríše - boľševikov, Židov a poľských dôstojníkov. (Kópia by mala byť v archíve Zväzu bojovníkov za slobodu.)
Pracovníci sovietskeho ministerstva vnútra NKVD mali, podľa Goebbelsovho tvrdenia, povraždiť poľských dôstojníkov v katyňskom lesíku, výletnom mieste obyvateľov Smolenska, nachádzajúcom sa asi 15 kilometrov východne od Smolenska, na mieste zvanom Kozie hôrky, na jar roku 1940. Hromadné hroby boli nájdené v priestore, v ktorom bol až do prepadnutia ZSSR 22. júna 1941 pioniersky tábor, s pevnými základmi pre postavenie stanov, hospodárskymi budovami a kuchyne, v ktorej sa varilo pre pionierov. Asi 200 metrov od pionierskeho tábora, na brehu Dnepru stálo veľké rekreační stredisko pre pracovníkov ministerstva vnútra, voľne prí-stupné verejnosti. Vzdialenosť od Dnepru k hlavnej ceste Smolensk - Vitebsk, kde bol tábor a stredisko a teraz masové hroby, je asi kilometer. Celý priestor bol vzhľadom k riedkemu lesíku prímestského parku viditeľný z hlavnej cesty.
Pokiaľ by Sovieti chceli postrieľať poľských dôstojníkov, určíte by si nevybrali priestor blízko hlavnej cesty, na mieste, kde bol tábor a stredisko, keď len o pár kilometrov východnejšie sú hlboké lesy, kde by hroby nikto doteraz nenašiel. Postup nemeckej armády bol tak rýchly, že už v auguste 1941 dobyla Smolensk. NKVD teda nestačila presunúť tábory s poľskými zajatcami, ktorí sa tak dostali do nemeckého zajatia. V bývalom rekreačnom stredisku NKVD bol zriadený štáb 537. spojovacieho pluku skupiny armád Stred.
Prakticky od počiatku až do ústupu v auguste 1943 bol veliteľom pluku plk. Friedrich Ahrens, ktorý pred Norimberským tribunálom vypovedal, že i keď žil dlhú dobu v zámku (myslené rekreačné stredisko), nikdy si nevšimol masových hrobov a bol na ne upozornený nemeckým patológom Buhtzom, neskorším predsedom komisie medzinárodného Červeného kríža, až počiatkom zimy 1943. Pritom z masových hrobov, prikrytých iba tenkou vrstvou zeminy, pokiaľ by tam boli už od jari 1940, by musel vychádzať nesmierny zápach. Tribunál sa však takýmito detailmi nezaoberal.
Goebbels nechal zostaviť na začiatku roku 1943 medzinárodnú komisiu patológov, ktorí pochádzali z 12 štátov, nemeckých satelitov. Jediným neutrálnym bol dr. Naville zo Ženevy. Predsedom bol už uvedený Nemec dr. Buhtz. Protektorát Čechy a Morava predstavoval patológ prof. MUDr. František Hájek. Nie je treba pochybovať, že sa účasti v komisii nemohol vyhnúť, inač mu hrozil trest smrti. Skúmanie mŕtvol prebiehalo 29. - 30. apríla 1943. Záverečný protokol, v ktorom sa uvádza, že osoby boli zavraždené na jar 1940, bol spracovaný dr. Buhtzom a všetci patológovia boli nútení potvrdiť ho svojim podpisom. Hneď po oslobodení v roku 1945 napísal prof. Hájek knihu Dôkazy katyňské, v ktorej vysvetlil, ako bol so svojimi kolegami donútený k podpisu protokolu na neznámom vojenskom letisku a čo by hrozilo, pokiaľ by odmietol podpísať. Zdôraznil, že mŕtvoly ležali v zemi najdlhšie rok a pol. Napriek tomu, že to bol veľmi vlhký terén, uniformy, obuv, noviny i tabak, ktorý mali mŕtvoly pri sebe, boli v dobrom stave. V žiadnom prípade nemohli byť pod zemou tri roky, ako uvádzali Nemci.
Ani Hlavná vojenská prokuratúra Ruskej armády nemohla a nepokúšala sa vyvrátiť fakty, že Poliaci boli postrieľaní ranami do tyla z nemeckých pištolí, nemeckými nábojmi. Účasť prí-slušníkov NKVD na vražde vyvracia i miesto, na ktorom boli hroby nájdené. Ruky mnohých obetí boli zviazané za chrbát papierovým špagátom, vtedy neznámym v ZSSR. V hromadných hroboch boli i Rusi. Hlavná vojenská prokuratúra sa ale pokúsila tvrdiť, že vraždy Poliakov z nemeckých zbraní, nemeckým strelivom, len potvrdzujú prefíkanosť orgánov NKVD, ktoré už dopredu predpokladali, že z vrážd obvinia nemeckých okupantov. Aby sa to potvrdilo, bolo by potrebné dokázať, že Stalin ešte v dobe platnosti paktu Molotov - Ribbentrop predpokladal, že v prípade narušenia paktu vydá Hitlerovi celé Bielorusko a Smolenskú oblasť, porazí ho pod Moskvou a Stalingradom, a potom ukáže celému svetu, ako Nemci vraždili Poliakov pri Smolensku.
Vyvraždeniu poľských dôstojníkov v Katyni venoval Goebbels nesmiernu pozornosť. Žurnalistom v okupovaných krajinách vydal 40 stránok pokynov. Iba jedenkrát spomína Stalina. Väčšinou sa snažil preniesť zodpovednosť na sovietskych dôstojníkov a politických pracovníkov židovského pôvodu, ktorí sa mali priamo podieľať na vyvražďovaní Poliakov. V pokynoch tlači nezabudol zdôrazniť, aký pozornosť venoval Hitler skutočnosti, aby konečné riešenie židovskej otázky vyvolalo v mysliach všetkých občanov Ríše asociáciu s katyňským prípadom. Dôvod bol jediný. Hitler pripravoval na rok 1943 vyvraždenie troch miliónov poľských Židov a za zhoršujúcej sa vojenskopolitickej situácie nepotreboval v Poľsku odpor proti svojmu postupu. Oprávnenosť jeho postupu sa potvrdila. Keď vypuklo 19. apríla 1943 povstanie Židov vo Varšavskom ghette, nepohla poľská Armija Krajowa ani prstom v prospech svojich spoluobčanov, natoľko bola spracovaná nemeckou propagandou.
So zväčšujúcim sa časovým odstupom od popísaných udalostí, a najmä od zrady Gorbačova a jeho nasledovníkov, pribúdajú pokusy o diskreditáciu obdobia socializmu. Nie je to zložité. Svedkovia sú mŕtvi, archívy vo vlastníctve Američanov a Nemcov neprístupné. Masmédia vlastnia nadnárodné monopoly. Rozvrátiť tak mocný štát, akým bol ZSSR, bolo možné len vnú-tornou zradou. Preto je treba pripomenúť si slová Goebbelsa, že urobí z Katyne kolosálny škandál, ktorý bude po desaťročia vytvárať Sovietom mnoho nepríjemností. A to vtedy nemohol počítať s tým, že sa na jeho stranu postavia zradcovia ruského ľudu.

Karel KLUZ

s skutočne história predkladaná pravdivo ?

Si dobrodruh? Daj to o sebe vedieť!

Podeľ sa s novou témou s Dobrodruhmi