Moldavsko: krajina bez turizmu

„Where you go? Why you go there? What you do there?“ Lámanou angličtinou sa ma nechápavo pýtali Moldavci, keď som prejavil záujem o návštevu ich miest a dedín. Minulý rok navštívilo Moldavsko asi stopäťdesiattisíc turistov. Cestovný ruch v krajine takmer neexistuje. Hovoriť o hlavnej alebo slabej sezóne je zbytočné. Informácií o akýchkoľvek zaujímavostiach je málo a ak sa aj o krajine v médiách dopočujete, bude to o chudobe, občianskej vojne, komunizme a mafiánoch.

Zabúda sa na priateľských ľudí, chutné víno /v meste Cricova sú najväčšie podzemné vinné pivnice sveta/ , malebné dediny, prijateľné ceny, do kameňa vtesané kláštory a prírodu. Ak ste na ceste na Ukrajinu alebo do Rumunska, určite Moldavsko nevynechajte. Nečakajte vizuálne zázraky, snažte sa vyhľadať stretnutia s ľuďmi, ktoré sú vždy plné emócií, smútku, ale aj extrémnej radosti. Ak máte radi víno, cestujte na konci leta, september je obdobím zberu hrozna, mladého vína a utišujúcich horúčav.

Oficiálne žijú v Moldavsku štyri milióny ľudí. V skutočnosti však za posledných desať rokov krajinu opustil asi milión. S vidinou zárobku pre seba a celé rodiny odišli do zahraničia. Dnes už nenájdete snáď ani jednu rodinu, ktorá by nemala otca alebo syna v Taliansku, Portugalsku, Španielsku v Rusku alebo inde vo svete. Ľudia sa domov vracajú „bohatí“. Zarobené peniaze však nevedia použiť a ulice sú tak plné zbytočného luxusu.

Moldavsko

Šesťdesiatpäť percent obyvateľov tvoria Moldavci, štrnásť Ukrajinci, trinásť Rusi, tri Gagaúzovia a päť percent tvorí skupina Bulharov, Bielorusov a Rómov. Počet Rómov je premenlivý. Pri sčítaní pre štatistické účely sa ich veľa k svojmu etniku nepriznáva, majú strach. Naopak, ak ide o sčítanie pre finančnú alebo humanitárnu pomoc, je Rómov aj stokrát viac. Množstvo menšín tvorí kultúrny mix. Dedinská kapela je tvorená aj z desiatich hudobníkov, ktorí hrajú na desiatich rôznych nástrojoch. Chaos s neuveriteľnou energiou a tancom nájdete aj v mestách, v baroch a na uliciach.

Moldavsko je rozdelené riekou Dnester. Historicky rumunská Bessarabia sa rozliehala na západ od nej a cárske Rusko ovládalo východ. V roku 1991 deklarovalo Moldavsko plnú samostatnosť od ZSSR a ako vlajku použilo rumunskú trikolóru s moldavským znakom. Prezident Vladimir Voronin opísal v jednej zo svojich rečí Moldavsko ako Kubu Európy, ktorá sa musí chrániť pred západom. Čoskoro sa stal nepopulárnym a v novembri 2003 vyšlo do ulíc hlavného mesta 50 000 ľudí protestujúcich s transparentami „Preč s komunistami“. V roku 2003 začali ruské vojská opúšťať región Podnesterska.  Za rok z oblasti odstránili 20 000 ton zbraní a munície. To však ani zďaleka neovplyvnilo „fungovanie“ nikým neuznanej republiky, ktorá aj naďalej zostáva základňou Rusov v regióne, ktorí svoje pôsobenie obhajujú ako mierovú misiu.

Moldavsko

Návštíviť Podnestersko sa aj napriek komplikáciám oplatí. Medzinárodne neuznaná Podnesterská moldavská republika je živým múzeom komunizmu. Po rozpade ZSSR malo podľa medzinárodných dohôd ruské vojsko krajinu opustiť. V oblasti vyvolali nepokoje a podporili pokus o vytvorenie autonómie.  Pri vstupe do územia sú postavené colnice, platia tu známky a peniaze, ktoré sú kdekoľvek za hranicami iba kusom papiera. Návšteva hlavného mesta Tiraspol alebo Bender však nie je istá vec. Vstup do krajiny vám možno povolia v momente, možno po hodine jednania s colníkmi, alebo vôbec. Mali sme šťastie, sprevádzal nás miestny víťaz matematickej olympiády, ktorý dobre vedel kam ísť a kam nie. Pokoj a kľud mal až keď sme odišli. Zdalo sa mu, že v centre Tiraspolu nám robila spoločnosť kontrola v tmavom aute, ktoré sme v priebehu dňa videli asi stokrát. 

Kišiňov

Hlavné mesto Kišiňov je malé, ale živé mesto. Ruch sa viaže na etnicky členité obyvateľstvo Moldavcov, Rumunov, Rusov, Ukrajincov, Židov, Bulharov, Gagaúzov a Rómov. V meste si môžete spraviť prehliadku vojenských pamätníkov, starých lunaparkov a námestí so stíhačkami a tankami. V meste vidieť silný kontrast medzi chladnou sovietskou architektúrou a vyzdobenými pravoslávnymi kostolmi. Z mesta som mal príjemný pocit, atmosféra mi pripomenula rušné prímorské mestá. V lete sa žije na uliciach, v baroch, reštauráciách, ale aj pred samotnými panelákmi, kde ľudia varia, pijú a spievajú do rána bieleho.      

Moldavsko                                              

Na severe krajiny nájdete mesto Sorocca, hlavné mesto rómskych barónov. V roku 1995 tu bol pochovaný jeden z najvýznamnejších. V tej dobe v Moldavsku nemal počítač, fax alebo mobil snáď ani prezident, barón bol s týmito hračkami aj pochovaný.

Moldavsko je malá krajina, kopcovitý kraj sa postupne vyrovnáva smerom na juh, k Čiernemu moru. To málo, čo Moldavsko má, je úrodná pôda. Na vidieku si ľudia pomáhajú a sú priateľskí, komunikujú spolu. Vedie ich k tomu život v náročných podmienkach, náboženstvo a silné rodinné vzťahy. Obdobie extrémnych horúčav, ktoré som v priebehu mesiaca v dedine Buda zažil, bolo niekedy smutné. Zastavil sa čas a akékoľvek práce a aktivity. Jedného dňa som si všimol, ako snáď celá dedina čistila studňu pred kostolom. Miestny kňaz vraj odovzdal dedinčanom odkaz, hovoriaci o daždi, ktorý príde hneď po tom, ako sa vyčistí studňa a dedina. Tak sa aj stalo, nasledujúci deň po veľkom upratovaní začalo pršať. A tak som zistil, že to málo, čo Moldavsko má, je úrodná pôda a viera. 

Moldavsko

Moldavská kuchyňa

Moldavská kuchyňa je ovplyvnená predovšetkým ruskou a tureckou. Ako hovoria Moldavci,  „najdôležitejšie je užívať jedlo a život naplno“. Ak ste v Moldavsku hosťom, od stola vás nepustia len tak ľahko, je jednoduchšie vzdať sa a užívať. O nič však neprídete, ak odmietnete národné jedlo mamaliga, varené z pšeničnej kaše a sardiniek. Úžasná je zelenina a ovocie.

Príležitosť navštíviť moldavskú domácnosť si nenechajte ujsť. Stretnete možno pána ako bol don Grigori, u ktorého som pár večerov strávil aj ja. Pri prvej návšteve som mal pocit ako kráľ. Na dvore u Grigoriho ma posadili k nízkemu stolu medzi sliepky a zajacov, hore dnom mi prevrátili jeden z kýbľov od farby a usadili ma k poháru s domácim červeným vínom. Poďakoval som a začal popíjať. Čudoval som sa, že som jediný s pohárom.  Veľmi rýchlo som bol upozornený, že mám víno exnúť, zvyšky vytriasť na zem a pohár podať ďalej. V priebehu hodinky takto pohár spravil asi sto kolečiek. Tešil som sa a chcel ísť do školy, kde som spával, pre borovičku. Domáci pán však ešte ďalšiu hodinu a ďalších sto kôl trval na tom, že hostiteľom je on a piť sa bude víno. Nakoniec však prišla chuť aj na tvrdšie. Skočil som pre fľašu a po mojom návrate nečakal na stole krásny krištáľový pohárik len mňa, ale celé osadenstvo. Slávnostné poháre sa veru nevyberajú často, som rád že som bol pri tom.

Moldavsko, Tiraspol, Kišiňov

Porozprával som sa tiež s Vladimírom, organizátorom dobrovoľníckeho kempu v Moldavsku

V Moldavsku som bol asi pred siedmimi rokmi a s ďalšími ľuďmi staval školu v cigánskej osade Ursari pri dedine Buda. Aj dnes si sem tam napíšem s kamarátom Vladimírom, organizátorom dobrovoľníckeho kempu.

Čau Vova, ako sa máš? Dlho sme sa nebavili.

Filip, ďakujem, mám sa dobre. Veľmi rád by som povedal, že všetko je OK, ale niekedy mám nejakú „ipohondriu“ alebo ako tú sračku nazývajú. Doktori nehovoria veľa, niekedy hovoria strašidelné veci, možno nejaká porucha. Nič ma teraz nebolí, ale aj tak dúfam, že je to iba dočasné. Dúfam v lepšie a život pokračuje. Teraz, už štvrtý rok nemám oficiálnu prácu. Som veľa doma, ale dúfam že sa mi podarí rozvrh trochu zmeniť.

Aké sú plány na víkend?

Myslím že cez víkend pôjdem na malú prechádzku, možno pomôžem rodičom robiť kapustu na zimu, ešte neviem. Ale dúfam, že niečo zaujímavé sa objaví.

Moldavsko, Tiraspol, Kišiňov

Budú ešte nejaké kempy v Moldavsku?

Asi nejaké plány na ďalšie dobrovoľnícke kempy sú. Tým, že nie som v kontakte s organizáciami, pre ktoré som pracoval, neviem veľa. Môžem iba povedať, že som stretol Iona Duminica, ktorý je teraz prezidentom asociácie Porojan a povedal mi, že domáci z Ursari ukradli materiál, ktorý sme použili na opravu školy, napríklad drevo, bol dosť sarkastický. Nevieš o tom, ale kvôli financiám a vedeniu organizácie sa skupina rozdelila na dve časti. Ale to už nie je dôležité...

Bol si v poslednom čase v Buda? Ako sa majú domáci?

V Buda som bol naposledy asi dva – tri roky dozadu, nikoho som nestretol. Volal som starostovi a pýtal sa na náš projekt a stavbu školy. Pamätám si ho ako tvrdo pracujúceho a zodpovedného človeka. Nového starostu nepoznám, tiež som mu volal a o podobné aktivity sa zaujímal. Keď som ale z dobrovoľníckej organizácie odišiel, už som mu viac nevolal. Ako vieš, vo vedľajšej dedine Pirjolteni mám rodinu, stretol som sa s nimi. Vždy keď tam idem spomíname na kemp, hlavne keď vidím ten les. Niekedy sa ma rodina pýta: „Ako ste to zvládli s tými cigáňmi? Boli ste statoční.”

A v Buda som bol aj v auguste 2008 s dobrovoľníčkou Elise z Francúzska. Ona a jej dedo sa rozhodli darovať škole knihy pre deti, tak sme si tam spravili výlet. Učiteľka zo školy v Ursari, pani Minodora, nás pozvala k nej, stretli sme jej muža a obedovali. Tiež bol som mnou v Buda Vasile, s ktorým sme boli pozrieť osadu. Zastavili sme sa u dona Grigoriho, ktorý sa veľmi potešil. Vypili sme samozrejme pár pohárov vína a zaspomínali si na kemp a stavbu školy. Nanešťastie, keď som hovoril s jeho ženou pár mesiacov neskôr, povedala mi že umrel. Trpel na chorobu orgánu pri žalúdku, neviem presne.