Hrad Fiľakovo alebo rozprávanie ako dobyť hrad cez záchod

Slovensko je plné hradov. Ich celkový počet sa rôzni od publikácie k publikácii, od autora k autorovi. Smelo sa môžeme zhodnúť na čísle: niečo málo viac ako dvesto. Tie, ktoré stoja, alebo stáli na južnom a strednom Slovensku mali zastaviť turecký vpád a chrániť bohaté banské mestá. To znamená, že niekedy na začiatku 16. storočia by sme ich mali vidieť zmodernizované, obsadené vycvičenou vojenskou posádkou, doplnené o kvalitnú vojenskú techniku. Realita bola iná. Pavel Dvořák vo svojej knihe Stopy dávnej minulosti 8 Smrť sultána Sulejmana Slovensko v čase tureckých vojen píše:

„Pád Belehradu bol nepríjemným prekvapením. Čakalo sa, že mesto bude odolávať, lenže obrancov nik nepodporil, nik im nepomohol. Ján Dubravius, neskorší olomoucký biskup, napísal, že Belehrad by sa bol ubránil, keby posádka dostala sto dukátov, ktoré žiadala na obranu a žold...

Možno preháňal, je však isté, že uhorská šľachta (azda s výnimkou bezprostredne ohrozených chorvátskych pánov) sa správala bezstarostne. Uhorské kráľovstvo už dlho budovalo veľmi nákladnú sieť pohraničných hradov a pevností a viacerým sa to nepáčilo, videlo sa im to zbytočne drahé, tvrdili, že otvorená vojna by bola lacnejšia a výhodnejšia, že by raz navždy zastavila turecký útok. Azda nikoho netrápilo, že pohraničné pevnosti sú zanedbané, že posádky zostávajú bez žoldu, že im nik nepomôže, ak nepriateľ zaútočí, a tak sa stalo, že koncom roka 1524 sa uhorský obranný systém rozpadol. Kolovali chýry, že sa o to pričinil sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský, aby nahuckal krajinu proti kráľovi a sám sa mohol uchádzať o trón. Kráľ ho totiž chcel zbaviť hodnosti, ale nemal na to silu ani peniaze. Magnáti bezohľadne rabovali jeho majetok. A mal obrovské dlžoby. Hovorilo sa, že sultán sľúbil korunu Zápoľskému, čo nebola pravda, ale zabralo to. Časť magnátov sa zblížila s Habsburgovcami. Nezmyselné súperenie stále rozleptávalo krajinu a katastrofa bola na dosah.“

Bitka pri Moháči, čiže Slovensko na prahu Novoveku

Katastrofa prišla 29. augusta 1526. Bitka pri Moháči pripravila Uhorsko o kráľa, uvrhla krajinu do totálneho chaosu a spôsobila takmer dvestoročný úpadok na našom území. Na tejto udalosti si môžeme ilustrovať „ohybnosť“ dejepisu. Pre nás, Stredoeurópanov“ prišlo po Moháči obdobie temna. Ak by ste boli školopovinným žiakom v Turecku, dozvedeli by ste sa, že vďaka víťazstvu pri Moháči, bola v zaostalom Uhorsku zavedená náboženská sloboda, moderná štátna správa, výdobytky civilizácie spojené s budovaním Osmanskej ríše. Jedna udalosť, dva protichodné pohľady.

Ako dobyť hrad cez WC

V dejinách je možné nájsť veľa udalostí spojených so záchodmi, dobývaním, kradnutím, vraždením. Na návštevu záchodu údajne doplatil smrteľným zranením Richard Levie srdce. Expertmi na pohyb v odpadovom potrubí mali byť japonskí ninjovia. Tento príbeh sa týka Františka Bebeka, vlastníka hradu Fiľakovo a Pavla Jánossyho, kapitána hradu. Ten sa na konci augusta roku 1554 vybral na Gemer na akúsi svadbu. Hradná posádka to využila a väčšina chlapov sa sústredila do stredného hradu. Aby si vypili. To využil zajatec, Aethiops, slúžiaci na hrade, aby upozornil sečianskeho beha Hamzu, že do hradu by bolo možné vniknúť cez nestrážený otvor na hornom hrade. Pramene hovoria, že mal slúžiť na vyhadzovanie smetí. Ibaže smeti sú aj ... a takéto otvory bývali na naozaj vysokých miestach a občajne ústili na menej dostupné miesto hradnej priekopy. Beg zajatcovi uveril a v noci poslal jednotku svojich vojakov k hradu. Pomocou 12 stôp dlhého povrazového rebríka sa im podarilo dostať do horného hradu. Tu sa zmocnili hradných diel a začali ostreľovať spodnú časť hradu. Posádke sa podarilo vyslať žiadosť o pomoc Bebekovi aj hradnému kapitánovi Jánossymu. Ibaže o pomoc požiadal aj Beg Jara Hamza. Pri hrade sa stretlo 200 jazdcov Gebriela Perényiho, 100 strelcov zo stredoslovenských banských miest a tureckí vojaci pašu Toigonu z Badutína pod velením hatvanského behga Aliho. Po dvoch týždňoch sa uhorské vojsko muselo stiahnuť. Fiľakovký hrad 4. septembra kapituloval. Vzhľadom k svojej strategickej polohe a dobrej architektúre sa stal sandžakom – sídlom správneho obvodu.

Sopka hrad, hrad na sopke

Okolie Fiľakovo je ako posiate sopkami. Našťastie vyhasnutými. Svoj charakter kužeľovitých kopcov nechali vtisnutý v krajine tak intenzívne, že nebolo možné toho nevyužiť. Hoci najznámejší hrad podľa názvu, Soví hrad, je tiež sopúch (vypreparované stuhnuté jadro sopky) v skutočnosti nie je žiadnym hradom postaveným ľudskými rukami. Fiľakovský hrad svoj sopečný podklad priznáva ako obrázok z učebnice geológie. Stuhnuté lávové vlny hnedo-červeno až čiernej farby, sú na mnohých miestach nádherne viditeľné. Pri pohľade na ne môže návštevníka napadnúť, že ten kameň predsa musí byť mäkký ako plastelína. Nie je. Je tuhý ako betón, len trochu pórovitejší. To využili aj stavitelia a niektoré strieľne vybudovali vysekaním do skaly. Samozrejme okrem schodov a schodíkov, nádrží a pivničných priestorov, tie sú rovnako len „upravenou sopkou“. Fiľakovský hrad je naozaj výnimočný. Je ako cukrík dva v jednom, sopka a hrad a obidvoje sú nositeľmi svojich prekvapení.

V päťbokej veži je umiestnené múzeum, ktoré na prízemí dokumentuje prehistorickú faunu a flóru Cerovej vrchoviny (musím sa priznať, že táto časť expozície ma zaujala najviac). Väčšina nálezov pochádza z Kostnej doliny, jedného z najvýznamnejších paleontologických nálezísk na Slovensku. Mimochodom samotná Cerová vrchovina je stále miestom prekvapení. Pred niekoľkými rokmi tu „hmyzológovia“ objavili nový nepopísaný druh drobného pavúka. Expozície na vyšších poschodiach veže sú venované tureckej okupácii a domácim šľachtickým rodom.

Pokiaľ by náhodou niekomu bolo málo, že navštívil iba jeden hrad „2 v 1“ pokojne môže zájsť do neďalekej dedinky Hajnáčka. Tam na vysokom kopci nájde skromnejšie, ale stále čitateľné stopy po hrade, ktorý tiež postavili na vyhasnutej sopke.